Zhruba od polnoci visel na tomto mieste krátky blogpost - emotívna reakcia na fakt, že jeden pán, zhodou okolností sudca a liebling rezortného ministra, sa rozhodol žalovať rádio za to, že jeho reportérka citovala iného politika. A na krajskom súde vyhral.

O stiahnutie príspevku ma nepožiadal majiteľ ani šéfredaktor. Urobil som to sám, a to z jedného dôvodu: v tejto krajine si nesmie otvoriť hubu nikto, kto by tým mohol podráždiť ministra spravodlivosti alebo niekoho z jeho roztlieskavačov v talároch. V tejto krajine minister, kedysi ešte ako sudca, vysúdil milióny od denníka za karikatúru. Súd mu uznal argumenty, že on je na obrázku mrzký a Mikloš pekný a to spôsobilo duševnú traumu. Alebo taký Martin Klein - ten sa spravodlivosti domohol až na európskom súde. Rada Baťa chce ministerka práce žalovať za vtip - blogpost, kde ju pre jej názory prirovnal k mimozemšťanke.

A teraz toto. Vladimír Palko poukázal na to, že fakty nesedia, čo znamená, že buď A) došlo k poruche priestoročasového kontinua alebo B) niekto sfalšoval dokumenty. Ten niekto je akože dotyčný sudca. Keďže nežijeme v matrixe, zostala možnosť B. Novinárka z Twistu Palka parafrázovala. A sudca jej zamestnávateľa zažaloval. A vyhral.

Veľa sa popísalo o tom, či je správne žalovať médiá o miliónové sumy. Ak sa má médium reálne zlepšiť a dávať si väčší pozor na prešľapy, najlepšou motiváciou je povinnosť zverejniť opravu na citlivom mieste - na titulke alebo pred hlavnými správami. U nás sa zaviedla nová kultúra. Kultúra pomsty a likvidačných peňažných pokút.

Silný vydavateľ milión rozchodí, i keď to nie je žiadna sranda. Menšieho to môže položiť, pretože ak sa rozhodne dokazovať svoju pravdu, na Slovensku sa mu to nepodarí. A kým sa dopracuje do Štrasburgu, môže na dlhoročnom pravotení sa finančne vykrvácať.

V krajine, kde si jedna cynická banda právnikov sprivatizovala spravodlivosť, kde padajú miliónové pálky za karikatúry a citácie, môže byť teraz problém veriť novinárom. Veriť, že naozaj informujú o všetkom, čo vedia. Že nezadržiavajú informáciu zo strachu, že nejaký sudca alebo niekto, kto správneho sudcu pozná, z nich vysúdi posledné gate.

A to je tragédia. Prajem pekného 17. novembra všetkým, čo si ho všimli.

A pre istotu: tento blogpost sa nezakladá na skutočných udalostiach a reálnych postavách, ale vychádza z povestí amazonských indiánov. Tak.

A ešte P.S. na úplne nesúvisiacu tému:

Pred zhruba dvoma rokmi vyšiel v TRENDE rozhovor so Štefanom Harabinom. Okrem iného v ňom povedal: „Sudca Soročina je vzor pre všetkých sudcov na Slovensku. (...) Keby sme mali všetkých takých sudcov, ako je Soročina, bolo by dobre."

No pánboh poteš.