Keď sa väčšiny spolužiakov spýtam čo budú robiť po škole, dostanem zarážajúco uniformnú odpoveď: “Ja neviem, pre mňa je dôležité spraviť štátnice, napísať diplomovku a keď sa všetko podarí, potom nad tým začnem uvažovať.“
Za týmto prostorekým stanoviskom sa nachádza zložitý reťazec zlyhaní systému fungovania slovenského školstva. Ich dôsledkom je fakt, že väčšina študentov nevidí logickú paralelu medzi svojim štúdiom a konkrétnym aplikovaním nadobudnutých zručností v komerčnej praxi. Vo väčšine prípadov je dokonca ťažko o zručnostiach vôbec hovoriť, keďže sa vzdelávanie obmedzuje na memorovanie vedomostí a absentuje spätná väzbu vyučujúceho, ktorá je základným predpokladom rastu ľudského potenciálu študenta.
Súčasná informačná spoločnosť totiž už dávno nevyžaduje uniformný produkt, ktorý z rukáva sype poučky, keďže zdroje informácií sú vďaka internetu ľahko dostupné komukoľvek. Trh je však hladný po absolventoch schopných informácie premieňať svojimi zručnosťami na výstupy – produkty. Ako je teda možné, že podstatu vzdelania, ktorou má byť odovzdanie prakticky využiteľnej zručnosti, stále tak veľa vysokých škôl na Slovensku ignoruje? Načrtnime si niekoľko najvážnejších systémových chýb.
Uchádzači sa pri výbere VŠ rozhodujú buď na základe toho, čo ich baví, alebo na základe toho, čo vynáša. Toto rozhodovanie poskytuje odpoveď na otázku čo študovať, ale nie kde. Na to, aby si študent mohol vybrať medzi lepšou a horšou školou, nemá k dispozícii relevantné dáta. Tieto totiž zatiaľ nemá kto poskytnúť.
Zlepšovanie kvality škôl je možné dosiahnuť zavedením reálneho konkurenčného prostredia medzi jednotlivými vysokými školami. To vyžaduje zavedenie merateľných indikátorov kvality jednotlivých odborov, ktoré však musia byť zamerané na dopady a nie výstupy.
Spätná väzba medzi školami a zamestnávateľmi je veľmi slabá a funguje principiálne na ad-hoc báze a iniciatíve jednotlivcov. Bez tohto trhového feedbacku nie je možné v adekvátnom čase prispôsobovať ponuku a charakter štúdia potrebám praxe.
Ministerstvo školstva nemá adekvátne motivácie problém riešiť, keďže na Slovensku neexistuje spätná väzba vo forme lobbingu zamestnávateľov, vyvodzovania politickej zodpovednosti, alebo zo strany VŠ. Tento tlak je kľúčový pre zmenu statusu quo a výmeny kozmetických zmien za funkčné reformy. Diskusia sa obmedzuje na výšku financovania, čo napriek vytrvalej agende vysokých škôl nie je hlavnou príčinou nekvality štúdia.
Študenti stredných škôl a mentalita nášho národa vo všeobecnosti zastáva presvedčenie, že akýkoľvek titul je lepší ako nič, pretože keď máš papier, si niekto. Preto sa absolventi a ich rodičia radi uspokojujú s papierom, ktorý nedokladuje ani vedomosti ani vzdelanie. Na nešťastie tento prežitok v myslení odstráni len totálna strata významu vysokoškolského titulu pre zamestnávateľov, keď bude situácia s nulovou pridanou hodnotou tisícov absolventov z niektorých škôl a odborov dlhodobo pretrvávať.
Väčšina študentov na Slovensku nemá motiváciu byť najlepším v tom čo študuje, pretože nevidí jasnú spojitosť medzi známkami a vyššou šancou zamestnať sa oproti menej kvalitným spolužiakom.
Študenti nevnímajú stratu času (náklad zo stratenej príležitosti) ako stratu. Stále sú ochotní 5 rokov študovať nezmysel, ako po roku odísť študovať kvalitnejší odbor inde. To znižuje konkurenciu medzi školami, ale aj odbormi. Chýbajúca spätná väzba zas a znova.
Generačná výmena pedagogických pracovníkov - hlavne v humanitných odboroch - by mal byť prvý aj keď nie najdôležitejší impulz v procese nápravy. Ani ten najhonorovanejší pedagóg nedokáže poskytnúť adekvátnu pridanú hodnotu ani študentom, ani svojim nižšie postaveným kolegom, pokiaľ na svojom kresle sedí roky už len zo zotrvačnosti.
O všeholieku vo forme spoplatnenia vysokého školstva, alebo štandardizovaných výstupných testoch garantujúcich istú úroveň vzdelania napísal kde-kto dosť. Treba si uvedomiť, že všetky štáty s ktorými susedíme majú aspoň jednu univerzitu v TOP500 a to nedisponujú ani závratnými rozpočtami, ani kvalitu ich absolventov negarantuje žiaden test. Takéto myslenie sa teda sústreďuje skôr na riešenie príznakov ako samotného problému. Problémom je informačná asymetria medzi uchádzačmi a školami, rovnako ako medzi školami a zamestnávateľmi. Odstrániť ju je možno ľahšie ako by sa mohlo zdať.
Kľúčom je dostať relevantné informácie od zamestnávateľov k uchádzačom. Povedzme, že by stačilo založiť organizáciu pod záštitou zamestnávateľských zväzov, ktorá by zbierala a zverejňovala údaje o zamestnaných absolventoch z jednotlivých odborov v konkrétnych firmách a podnikoch. Rešpektujúc ochranu osobných údajov, by úplne postačovalo 5 indikátorov: vek, odbor, rok ukončenia, forma štúdia a vážený študijný priemer. Odovzdanie týchto údajov by bolo pre zamestnávateľov dobrovoľné, ale znamenalo by pre nich výrazný prínos do budúcnosti v podobe kvalitnejšej pracovnej sily. (Motivácia sa zapojiť: nič vás to nestojí, znamená však možný prínos.)
Pre uchádzačov by znamenal vynikajúci zdroj informácií, keďže sme presvedčení, že mnohí rodičia by svoje ratolesti rázne odhovárali od štúdia podivného humanitného odboru, ktorého veľká časť absolventov končí za pokladňou v hypermarkete, prípadne na nízko kvalifikovaných pozíciách nesúvisiacich z predmetom ich štúdia. Naopak je možné, že by sme odhalili absolventov so slabými priemermi na adekvátnych pozíciách, čo by naznačovalo vyššie nároky na výkony študentov pri hodnotení. Mimoriadny rozmer by tento projekt nadobudol v prípade, ak by sa do neho zapojili aj Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny so svojimi databázami nezamestnaných, ale zasa nebuďme naivní...
V neposlednom rade by sme vniesli do systému školstva konkurenčné prostredie a odstránili informačné asymetrie z ktorých ťažia nekvalitné alebo súkromné školy predávajúce bezcenné papiere nedokladujúce vôbec nič.
Obmedzení takéhoto riešenia je viac. V prvom rade sa údaje o kvalite výstupov odrážajú v horizonte 5 rokov. Škola so slabými výsledkami, ale reformným úsilím, by musela vynakladať nielen prostriedky na zvyšovanie kvality štúdia, ale aj na marketing, aby si naprávala zlú reputáciu. Pre najkvalitnejšie školy by to zas vytváralo bezbolestný priestor na zavedenie poplatkov za štúdium, ktoré by ale bolo odmenené ešte vyššou kvalitou štúdia a lepšou šancou uplatniť sa. Prakticky by to dlhodobo viedlo k rozdeleniu vysokého školstva na kvalitné a spoplatnené a nekvalitné bez poplatkov. Vyžadovalo by to ale zásadnú zmenu legislatívy.
Technický nedostatok v metodike predstavujú študenti, ktorí po štúdiu opustia Slovensko, dá sa predpokladať že to budú práve tí najlepší. Zahrnutie aj ich je však parciálny problém. Ďalším nedostatkom môže byť prvotný crowding-out efekt, kedy by mohlo byť jasne vidieť, že najlukratívnejšie pozície zastávajú hlavne absolventi zahraničných univerzít. Na odpor proti tejto zmene by sa pridali aj školy dávno spiace na vavrínoch, vedomé si svojho existenčného ohrozenia, ak by ich študijné odbory zrazu stáli pred verejnosťou nahé, len s papierom o komplexnej akreditácii zahaľujúcim najchúlostivejšie partie.
Podotýkame, že uvedenie takejto inštitúcie do prevádzky by si nevyžadovalo ani závratné zdroje zo štátneho rozpočtu, ani vážnejšie legislatívne zmeny, no vnieslo by veľa svetla do reálneho prínosu jednotlivých škôl pre túto spoločnosť.
Posledné obmedzenie je zároveň trik v celom mechanizme. Nedeformovať ním motivácie jednotlivých subjektov – hlavne predstaviteľov škôl. Vytváranie ďalšieho papierového draka povzbudzujúceho korupciu by totiž malo úplne opačný efekt.
