All you can eat

Kto by nepoznal reštaurácie typu All you can eat, teda stravovacie zariadenia, kde môžete zjesť toľko, čo vládzete. Nájdete ich takmer v každom mestečku, o veľkých mestách nehovoriac. 

Ruku na srdce, vlastne na žalúdok. Myslím, že väčšina z nás bola prekvapená, koľko toho dokáže zjesť, keď sa v takejto reštaurácii objavila za pultom s jedlom aj druhý či tretí raz. Dôvodom nie je racionálna potreba čiže hlad, ale skôr to, že jedlo navyše je „zadarmo“.

Podobné je to aj so zdravotníctvom. A píšem to s plnou vážnosťou, s vedomím, že kým „zdravie sa kúpiť nedá“, tak zdravotná starostlivosť áno. Pravda je totiž taká, že všetka zdravotná starostlivosť, ktorú dostanú pacienti, má svoju cenu.

Podobné natoľko, že my pacienti, pristupujeme k zdravotnej starostlivosti s filozofiou „Platím si odvody, mám nárok na všetko, zadarmo a hneď“. Držíme sa toho mýtu zubami-nechtami, argumentujúc, že je to napísané v ústave (právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť) a navyše to takto chodí po celé generácie.

Nuž, nech to znie akokoľvek drsne, nie je to tak, držíme sa chybnej filozofie. Odvody, ktoré si časť z nás poctivo platí, hoci aj po celý život, zďaleka nestačia na zaplatenie toho, čo nám zdravotníctvo poskytne. Náš zdravotnícky systém je solidárny, prispievajú doň takmer všetci, ale nie rovnakým dielom. A rovnako, čerpáme z neho všetci, ale nie rovnakým dielom.

Pri pohľade na naše dáta sme si uvedomili, že takmer polovicu z toho, čo naša zdravotná poisťovňa zaplatí za liečbu našich poistencov, teda cca pol miliardy eur spotrebuje len päť percent z nich! Dobre čítate, len necelých 80-tisíc poistencov z nášho jeden a pol miliónového poistného kmeňa čerpá polovicu z celkového balíka. 

Rozmeňme si to na drobné. Operácia bedrového kĺbu vyjde cca na 6700 eur. Najčastejšie ju absolvujú seniori a, ako vieme, z pohľadu zdravotných odvodov sú to poistenci štátu. Odvod za poistenca štátu je približne 35 eur, teda starý otec či stará mama by nemali ísť k lekárovi ani inak zaťažiť zdravotný systém počas 16 rokov! Inými slovami, počas 16 rokov by nemali čerpať žiadnu zdravotnú starostlivosť hradenú z verejného zdravotného poistenia, aby si zo svojho odvodu 35 eur našetrili na úhradu výmeny bedrového kĺbu za 6700 eur.

Poviete si, „Veď si platili celý život zdravotné odvody, mali by mať teda našetrené“, lenže oni k tým lekárom priebežne chodili, teda čerpali zdravotnú starostlivosť. Jeden viac, iný menej. Navyše, počas svojho produktívneho veku sa skladali na zdravotnú starostlivosť pre vtedajších seniorov. Aby však nedošlo k nedorozumeniu, nijako nespochybňujem nárok našich seniorov na akúkoľvek zdravotnú starostlivosť, ktorú potrebujú. Aj tie kĺby, hoci, a v tom mi odborníci určite dajú zapravdu, vlastné kĺby treba "zodrať", až potom ísť na výmenu. Umelý je proste umelý.

Princíp solidárnosti je teda nevyhnutnosťou. Niekedy to však ťažko prijíma iných päť percent našich poistencov, ktorí na odvodoch ročne zaplatia pomaly 330 miliónov eur, ale čerpajú zdravotnú starostlivosť len za 30 miliónov eur. Zaslúžia si vďaku a uznanie, pretože vďaka nim máme aj na liečbu poistencov štátu: dôchodcov, matiek na materskej (rodičovskej) dovolenke, študentov, a pod.

Pocit, že „jedlo navyše“ je zadarmo alebo že zdravotná starostlivosť je zadarmo, vedie k nadspotrebe. Mám na mysli nadspotrebu v oblasti liečby. Aby som bol konkrétny, na Slovensku máme 200-tisíc poistencov, ktorí užívajú desať a viac liekov, príliš často sa u nich opakujú odbery krvi a RTG vyšetrenia, máme neúmerne veľa ambulantných návštev aj hospitalizácií, atď.

Keďže disponibilné finančné zdroje sú obmedzené a stará pravda hovorí, že nič nie je zadarmo, zvyšuje sa riziko, že na skutočne potrebnú zdravotná starostlivosť budeme musieť čakať alebo nám nebude poskytnutá v plnom rozsahu.

Vysoká miera solidarity si od každého z nás vyžaduje zodpovedný prístup k zdravotnej starostlivosti aj k vlastnému zdraviu. Nikdy nevieme, ako sa to vyvinie. Či budeme na zdravotnú starostlivosť iných prispievať, alebo bude naše zdravie vyžadovať príspevok iných.