Pamätám si, ako som veľmi krátko po nástupe do funkcie na jednej z našich univerzít diskutoval so skupinou doktorandov. Bolo ich štyridsať, opýtal som sa, koľkí z nich plánujú po doktoráte  ostať v akademickom prostredí. Zdvihli sa dve ruky. Dosť šokovaný som im vysvetlil, že to je veľmi zvláštne, pretože doktorát sa vo svete väčšinou berie ako predpolie pre akademickú kariéru. Študenti mi celkom spokojne odpovedali, že magistra už má každý, tak si proste robia PhD.

Sú problémom len peniaze?

Mám aj horšie príhody. Na rokovaní s vedením jednej našej univerzity som sa opýtal: „Ak by ste mi mali povedať jednu vec, ktorou sa v blízkej dobe ako inštitúcia budete môcť pochváliť, čo by to bolo? Môže to byť významná publikácia alebo napríklad účasť na špičkovej konferencii.“ Vedenie bolo trochu zaskočené, ale odpovedali. Na budúci mesiac organizujeme detskú univerzitu a na budúci rok pôjdu dvaja naši ľudia na konferenciu do Bratislavy.

Bohužiaľ, v podstate sa nikto veľmi nesťažuje. Množstvo mladých Slovákov odchádza za vysokoškolským štúdiom do zahraničia. Ale tí, čo ostávajú, sú zväčša spokojní. Napríklad podľa medzinárodného prieskumu Eurostudent.

Nemožno sa čudovať, že v tomto prostredí sa za výraznejší problém pokladajú len nízke platy. Rektori aj Študentská rada vysokých škôl napríklad nedávno deklarovali, že chcú, aby štát garantoval nástupné platy odborných asistentov na úrovni 1,7 násobku priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Čiže okolo 1400 eur. A platy na vyšších stupňoch odstupňovať približne v rovnakých násobkoch, ako dnes.

Nielenže by išlo o dosť šialené sumy, ale je to vyslovene zvrátený prístup. Nie som proti jednotnému základu, a vyššiemu, ako dnes, ale platy by mali byť do značnej miery vecou samotných univerzít (niektoré už dnes osobnými príplatkami mzdy značne diferencujú a tak je to v poriadku). A tiež vecou toho, ako si tímy vedia vysúťažiť grantové peniaze alebo sa dostať k rozvojovým projektom. Hodiť do nášho vysokého školstva fantastické sumy na platy ľudí, ktorí často na školách ani nemajú čo robiť, by už celý systém s jeho letargickou spokojnosťou len dorazilo.

Načo sú nám univerzity?

Univerzity začali vznikať približne v 12. storočí, zhruba z dvoch dôvodov. Ten jeden bol čisto svetsko pragmatický. Panovníci aj cirkev potrebovali vzdelať profesionálov, ktorí by udržiavali v chode čoraz zložitejšie mechanizmy vládnutia a rozvíjali majetky cirkvi a štátu.

Tým druhým impulzom bolo objavenie Aristotelovho diela. Dovtedy stratené spisy podnietili vznik jedného z najväčších intelektuálnych hnutí v histórii ľudstva. Aristotelove opisy okolitého sveta podnecovali snahu o ďalšie skúmanie prírody, rozpravy o logike alebo poetike zase pomáhali učencom uvedomiť si, ako organizovať myšlienky a argumenty alebo dávali odpovede na také zdanlivo triviálne otázky, ako prečo sa v niektorých situáciách smejeme alebo prečo nás niektoré príbehy zaujímajú viac ako iné.

Veľmi približne povedané, vysoké školy majú až dodnes zhruba podobné ciele. Jedným je vychovávať profesionálov pre jasne vymedzené úlohy. Tým druhým je byť priestorom, kde sa uchovávajú a rozširujú vedecké poznatky a kde sa podporuje slobodné myslenie, intelektuálne konfrontácie a bádanie.

Trúfam si povedať, že naše univerzity sú relatívne dobré vo vychovávaní profesionálov. Nemáme zlých účtovníkov, právnikov, vládnych úradníkov, grafikov či geodetov. A tiež nie je problém odtiaľto poslať do sveta ľudí, ktorí sa dostanú aj na vysoké školy s dobrou reputáciou a neskôr si nájdu prácu v nejakých firmách alebo na univerzitách po svete.

V 90. rokoch sa pre toto ujala fráza „uplatnil sa vo svete“. Ak niekto odišiel z malej krajiny a nemusel sa živiť psími suchármi, pokladalo sa to za dôvod na hrdosť. Bohužiaľ, spojenie „uplatniť sa“ je v obehu dodnes, za úspech sa pokladá „uplatniť sa na trhu práce“. Ak by toto mala byť hlavná ambícia nášho systému vysokého školstva, môžeme rezignovať na myšlienku, že raz bude táto krajina priestorom s ozajstným rešpektom v civilizovanom svete.

Tým, že sú školy preplnené akademicky veľmi priemernými a podpriemernými ľuďmi a štát nedáva nijaký zvláštny signál, že si váži tých kvalitných medzi nimi, nemajú ani študenti orientáciu, kto by mali byť ich vzory. Navyše máme veľmi málo akademikov, ktorí sú aj energickými osobnosťami s dobrou komunikáciou. No a keďže vysoké školy zaostávajú v službách študentom, študenti strácajú čas napríklad naháňaním administratívnych hlúpostí. Čo s tým?

Čo je kvalitná univerzita?

Prvoradou otázkou je, ako chceme definovať a merať kvalitu. Celý systém hodnotenia kvality univerzít sa u nás točí okolo Akreditačnej komisie. Je to poradný orgán ministra školstva, s veľmi rozsiahlou náplňou práce. Zbiera a posudzuje množstvo údajov o tom, ako je univerzita organizovaná a aký má výskum.

Nie je to úplne šťastné, komisia totiž združuje funkcie, ktoré má v iných štátoch niekoľko inštitúcií. Pre porovnanie, v britskom systéme výskumnú výkonnosť hodnotí vláda v rámci aktivity známej pod menom Research Excellence Framework. Jej koordináciu majú na starosti hlavné grantové agentúry v jednotlivých regiónoch, v Anglicku je to napríklad Higher Education Funding Council for England (niečo ako u nás APVV). Na základe tohto hodnotenia potom univerzity dostávajú inštitucionálnu časť svojho financovania, teda blok peňazí na každý rok. Hefce a ďalšie grantové agentúry popritom udeľujú peniaze na jednotlivé výskumné projekty (súťažné financovanie). Vnútorné riadenie kvality škôl potom hodnotí Quality Assurance Agency for Higher Education. Samotné udeľovanie akreditácií a to, či sa nejaká inštitúcia bude môcť nazývať univerzitou, je čisto politické rozhodnutie. Podobne ako napríklad v susednom Francúzsku, kde má vláda síce teraz k dispozícii novú agentúru s veľmi robustným systémom evaluácie všetkých verejných vedeckých, nielen univerzitných, pracovísk HCERES, ale samotná akreditácia a kategorizácia univerzít je politickým rozhodnutím.

Akreditačná komisia navyše veľa údajov zbiera v podstate zbytočne, lebo pre jej rozhodovanie je kľúčových len pár. Pre svoju činnosť má tiež veľmi slabú materiálnu podporu. Nemá efektívny informačný systém, ktorý by jej umožnil údaje zbierať a skladovať rýchlo a prehľadne. Takže napriek tomu, že komisia združuje niekoľko vedeckých špičiek a robí, čo sa dá, nemá pre svoju prácu v rámci existujúceho zákona vytvorené dostatočne dobré podmienky.

Niektoré veci ide napraviť relatívne jednoducho. Napríklad v podstate nemá zmysel akreditovať jednotlivé študijné programy a tento systém roky udržiavame len preto, že to živí veľké množstvo garantov. Úplne stačí, aby štát akreditoval študijné odbory a v rámci nich si už univerzita vytvárala podkategórie, ako uzná za vhodné.

Zložitejšie to je s rozhodovaním, ako rozčleniť tri základné funkcie: hodnotenie výskumnej výkonnosti, hodnotenie iných mechanizmov fungovania vysokých škôl a udeľovanie akreditácie. Zrejme najefektívnejšie bude zachovať funkciu Akreditačnej komisie ako vrcholného poradného orgánu vlády. A vytvoriť pod ňou alebo aj mimo nej normálnu, profesionálnu, efektívnu štruktúru, ktorá bude merať výskumnú výkonnosť. A druhú štruktúru, ktorá bude merať ostatné veci: hodnotiť, ako majú univerzity nastavené vnútorné systému riadenia, ako má nastavenú pedagogiku či služby študentom. Táto aktivita pritom môže byť pokojne aj outsourcovaná, nemusí ju robiť štruktúra vo verejnej správe.

Určitý systém hodnotenia používam aj ja sám. Vedení univerzít a fakúlt sa napríklad pýtam, aký majú systém kontroly, či prednášajúci chodí na prednášky načas. Alebo, ako riešia akademické problémy, napríklad plagiátorstvo. Odpovede nebývajú veľmi uspokojivé. Ale rozhodne by takéto veci nemali byť na ministrovej osobnej kontrole, potrebujeme vytvoriť systém.

A zber dát potrebujeme aj preto, aby sme vysokým školám vytvárali určité systematické zrkadlo. Napríklad ma veľmi znepokojuje, že máme dosť veľa univerzitných pracovísk, ktoré fungujú až incestne. Dokonca sa sami chvália tým, že väčšina ľudí, ktorí u nich učia a robia vedu, u nich aj vyštudovali a nikdy nepôsobili inde. To mi rozhodne nepríde ako zdravé. Život a praktiky našich vysokých škôl jednoducho musíme lepšie mapovať, to nám chýba.

Podobne, ako nám chýbajú niektoré intervenčné mechanizmy. Aj pre vysoké školy musíme vytvoriť úrad akéhosi ombudsmana, podobne, ako ho máme v regionálnom školstve. Takisto, ako aj pre vysoké školy potrebujeme zaviesť systém kontinuálneho vzdelávania pedagógov.

Ako vysoké školy deliť a financovať?

Vec, ktorá akademikov často nesmierne trápi, hoci nie je zase až tak dôležitá, je, ako kategorizovať vysoké školy. V súčasnosti zákon pozná univerzitné vysoké školy (ako jediné môžu mať v názve univerzita ak osobitný predpis nestanovuje inak), odborné vysoké školy (poskytujú vzdelanie na 1. stupni štúdia a robia najmä aplikovaný výskum) a školy, ktoré nie sú zaradené ani do jednej z týchto dvoch kategórií (podľa zákona také, ktoré poskytujú vzdelávanie najmä na 1. a 2. druhom stupni štúdia a robia najmä základný výskum).

Komplikáciou je tá tretia kategória, pretože podľa zákona môže škola stratiť nárok na názov univerzita a byť preradená do tretej kategórie, ak nespĺňa niektoré kritériá akreditačnej komisie. Problém je, že zákon je tak zmätočne napísaný, že ministrovi nedáva jasný návod na postup, či tak naozaj má alebo nemá urobiť a za akých okolností.

Niektorí akademici žiadajú vytvoriť napríklad ešte ďalšiu kategóriu, výskumné univerzity. Pre zmenu jeden z mojich kolegov, ktorý má za sebou veľmi dlhú kariéru na ministerstve a podieľal sa na viacerých kľúčových dokumentoch, hovorí, že môžeme pokojne zo všetkých vysokých škôl urobiť podľa mena univerzity, na tom nezáleží, podstatné je, ako ich financujeme. A tu už podľa dnešných pravidiel dosť diferencujeme, či má škola aj riadny výskum, alebo nie.

Ako hovorím, na kategorizácii podľa mena až tak veľmi nezáleží. Pokojne môže ostať tá súčasná, alebo sa ešte zjednodušiť na dva druhy, vysoké školy a univerzity. Problém je naozaj skôr v nastavení ďalších mechanizmov. Potrebujeme oveľa cielenejšie jednak financovať špičkový výskum, jednak finančnými nástrojmi motivovať univerzity, aby svoje činnosti prepájali tam, kde je to účelné. Vysokoškolské prostredie je totiž príliš rozdrobené.

Základom určite ostane inštitucionálne financovanie. Tu sú možné dva prístupy. Buď mať sadu rovnakých kritérií pre všetky vysoké školy (ako to robia napríklad spomínaní Briti a aj my) a každý rok im financovanie rozdeľovať podľa nich. V tom prípade by sme mali ale zákonom sprísniť podmienky, za akých to robíme, pretože teraz je systém príliš voľný, nie úplne, ale do značnej miery záleží na vôli ministra, aký vzorec na rozdelenie financií pre ďalší rok zvolí.

Iný je prístup cez výkonové zmluvy, aký používajú napríklad v susednom Rakúsku, a nielen pre univerzity ale napríklad aj pre akadémiu vied. Tu štát uzatvára s každou inštitúciou zmluvu garantujúcu jej financie na niekoľko rokov, za určitých podmienok, ktoré inštitúcia musí napľňať. Je to flexibilnejší systém, ktorý umožňuje lepšie špecifikovať základné ciele (napríklad lepšie cez finančné páky tlačiť na univerzity, akým spôsobom sa špecializovať, aj regionálne, či ako medzi sebou spolupracovať, koľko študentov prijímať, atď.), ale je zase politicky značne zneužiteľný. Úprimne povedané, mojím cieľom v tejto chvíli je držať sa nášho systému, len ho stabilizovať tak, aby sa podmienky inštitucionálneho financovania nemohli prudko meniť z roka na rok.

Na druhej strane hodlám presadiť jasnejší systém rozvojových projektov, ktoré budú univerzitám dodávať financie na špecifické úlohy podľa štátnej objednávky. A tretím pilierom, ktorý musíme podobne ako rozvojové projekty posilniť, je súťažné financovanie. Tu predovšetkým musíme dostať viac peňazí, bodka. APVV je vo svojom základe dobre nastavená, len nemá dosť na rozdeľovanie. Pravda, vždy je čo dolaďovať, napríklad kritici, ktorí hovoria, že prijímatelia grantov APVV by mali mať jasnejšie stanovené podmienky na odpočet výsledkov a tiež ich prezentáciu, majú pravdu.

A spomínané rozvojové projekty by sa mali stať hlavnou pákou na to, aby univerzity medzi sebou napríklad viac spolupracovali. Kým medzi súkromnými vysokými školami je priestor na dramatickejšie čistenie, žiadna z verejných vysokých škôl nemá takú katastrofálnu kvalitu, že by sme ju mali rušiť. Ale väčšiu konsolidáciu rozhodne potrebujeme, niektoré druhy výskumu ale aj výučby by sa dali robiť oveľa efektívnejšie, keby ich robili spoločné pracoviská univerzít. Týmto procesom podľa mňa o niekoľko rokov dospejeme k tomu, že mnohé univerzity budú de facto súčasťou väčších univerzitných celkov, aj keď si formálne zachovajú samostatnosť.

Dôležitou bude otázka, či nezaviesť na niektoré profesijné odbory numerus clausus. Asi nemá veľký zmysel, aby štát dotoval tisíce miest na pedagogických fakultách, keď vieme, že len zlomok z týchto ľudí pôjde naozaj učiť. Podobné je to pri ďalších odboroch, ktoré niektoré iné krajiny regulujú podľa toho, koľko ľudí sa môže v budúcnosti vo vysoko špecifických profesiách uplatniť.

Na druhej strane si treba uvedomiť, že takéto riešenie, aj keď bude pomerne populárne, nie je zďaleka také dôležité, ako všetky tie ostatné nástroje na čistenie a zefektívňovanie vysokoškolského prostredia.

Napríklad systém vysokoškolských samospráv. Sú rozsiahle a ich mechanizmy sú v zákone opísané pomerne detailne a je to celé dosť zlé. Tento systém, s kľúčovou úlohou akademických senátov, s extrémne zle definovanou funkciou kvestora a oklieštenými právomocami rektorov, treba radikálne zmeniť. A ak sa niekto odvoláva na dôležitosť samosprávy, treba ukázať, ako to funguje v iných krajinách. Bohužiaľ, volanie po zmene nášho často doslova absurdného systému vnútorného riadenia z vysokoškolského prostredia počuť len slabo. A ešte na okraj: bolo by zaujímavé porovnať, kto sú na našich univerzitách špičkoví vedci a kto sú ľudia, ktorí sa venujú najmä funkcionárčeniu v senátoch (prípadne štrajkovaniu).

Čo je dobrý výskum?

Späť k meraniu toho, čo je kvalitný výskum. Toto je kľúčová otázka, na základe kvality výskumu udeľujete akreditácie, do značnej miery tiež dávate školám ročný finančný balík na činnosť a, samozrejme, na základe posudzovania očakávanej kvality výskumu prideľujete granty v systéme súťažného financovania.

Otázku, aký systém merania kvality výskumu používať nikdy uspokojivo nevyriešite. V každej krajine máte na túto tému ostré výmeny názorov. U nás to sú napríklad typicky prestrelky medzi prírodovedcami a akademikmi z humanitných smerov. Tí nástoja na tom, že by nemali by posudzovaní rovnakými kritériami, ako prírodovedci. To je čiastočne pravda. Niektoré scientometrické kritériá nemôžete mechanicky uplatňovať pri porovnávaní rôznych vedných kategórií, napríklad v humanitných a spoločenských vedách nemáte časopisy s takým impakt faktorom, ako v prírodných. Takisto obmedzene platí, že v niektorých odboroch sa ťažšie publikuje v medzinárodných časopisoch, ako v iných. Ale často je to len výhovorka. Ak si nájdu možnosti medzinárodného publikovania vysoko špecifického domáceho výskumu poľskí či českí sociológovia, etnografi alebo slavisti, potom sa treba opýtať, prečo by práve slovenskí nemali.

Takýmto základným nástrahám ľudia, ktorí sa točia okolo posudzovania publikácií napríklad na úrovni Akreditačnej komisie alebo pri registráciách výstupov vysokých škôl, rozumejú. Napriek tomu v tomto systéme potrebujeme upratať. Len si to žiada proste veľa trpezlivej práce a hlavne poctivosti. Napríklad pri definovaní, ktoré knižné vydavateľstvá majú vedeckú reputáciu a ktoré vôbec, aby sme sa vyhli roky trpenému uznávaniu vydávania kníh v rôznych pofidérnych vydavateľstvách a naopak neuznávania kníh u svetovej špičky.

Takisto treba uznať, že pri humanitných a spoločenskovedných odboroch sa nevieme poriadne uchopiť ďalšieho dôležitého nástroja a to je štátna objednávka. Tá sa môže prejavovať aj v definovaní programov grantovej agentúry (dnes APVV), ale ministerstvo musí do budúcna spracovať stratégiu využívania spoločenských a humanitných vied pre potreby verejného sektora a aj všeobecnejšie pre potreby budúcnosti Slovenskej republiky. A na základe nej koordinovať výskumné zákazky. Niežeby si štátne orgány nedávali dnes niekedy spracovať napríklad ekonomické štúdie v akademickej sfére, ale deje sa to veľmi nahodilo. 

Dôležité je tiež pri hodnotení výkonnosti nechávať v systéme určitú voľnosť. Tá sa prejaví v tom, aké percento akademikov meriame na základe určitých kritérií výskumnej výkonnosti. Nemusíme totiž nutne chcieť, aby každý akademik na nejakom pracovisku musel v krátkych časových intervaloch vykazovať publikačnú činnosť.

A ešte jedna poznámka. Plne sa hlásim k tomu, aby sme sa už konečne rozlúčili so systémom doživotne menovaných profesorov a spravili z tejto funkcie iba označenie funkčného miesta.

V blízkej budúcnosti: audit a väčšia propagácia vedy

Ministerstvo už dlhšie zvažuje veľký audit výskumu na Slovensku, s možnosťou spojiť ho s auditom fungovania vysokých škôl. Takýto audit by dal odpoveď na základné otázky, napríklad v čom sme v medzinárodnom porovnaní skutočne dobrí, aký máme ďalší výhľad na rozvoj (napríklad vzhľadom na vekovú štruktúru výskumníkov v danom odbore či na rýchlosť vývoja inde vo svete), do akej miery sú naše pracoviská otvorené svetu (cez mobilitu pracovníkov, či účasť na medzinárodných aktivitách), do akej miery sú pracoviská prepojené a komplementárne a na druhej strane do akej miery máme na Slovensku v niektorých odboroch príliš rozdrobené kapacity. Audit by mal odpovedať aj na rôzne otázky ohľadom manažmentu vedy, identifikovať legislatívne a iné prekážky rozvoja a podobne. To všetko s medzinárodnými porovnaniami. Najlepší argument na to, že niečo nejde, je totiž jednoducho ukázať, že inde to ide.

O takýto audit majú záujem aj naše vedecké špičky, čo je pochopiteľné, pretože našich špičkových vedcov hnevá, v akom stave sa riadenie vedy nachádza. Podobne osobne minister financií prejavil o takýto audit záujem a nemali by teda byť problém ho financovať. Na druhej strane ide o dosť zložitú záležitosť, vzhľadom na obrovský počet otázok, ktorých zodpovedanie od auditu čakáme, aj vzhľadom na to, že chceme veľkú, skutočne medzinárodnú súťaž. Zrejme však nebude len jedna, audit asi rozdelíme na niekoľko modulov, niekde nám budú vedieť pomôcť skôr medzinárodné firmy a konzorciá, niekde zrejme máme dostatok domácich kapacít.

Úprimne povedané, osobne sa prikláňam k myšlienke ako súčasť tohto balíka spraviť aj riadny audit fungovania vysokých škôl, vrátane ich ekonomického riadenia. Samozrejme, nielen preto, že u nás človek často zaplače už len vo chvíli, keď vstúpi na mnohé fakulty a vidí neporiadok a chaos – vykývané kachličky na chodbách, alebo naopak moderné budovy vybudované z eurofondov, ktoré sú poloprázdne – ktorý signalizuje hlbší chaos v inštitucionálnom riadení.

Ako vštepiť ambície?

Sťažovať sa na to, kde sú naše univerzity z hľadiska svetových rankingov, je zavádzajúce, a nielen preto, aké zavádzajúce vedia byť tie rankingy. Ale hlavne to nič nehovorí o tom, na čom by nám malo skutočne záležať. Na intelektuálne bohatom živote krajiny. Verím človeku, ktorý si povzdychne, že už dávno nečítal dobrú esej od slovenského akademika. Alebo sociológovi či antropológovi, ktorý mi ukáže zaujímavú, objavnú štúdiu publikovanú v inej krajine napríklad o formách sociálnej moci v neskorom reálnom socializme. A chce mať kolegov, s ktorými by niečo podobne kvalitné vedel vyprodukovať doma. Alebo inžinierovi, ktorý chce stavať krásne mosty, ale za štúdiom najnovších technológií musí ísť do Nemecka či do Francúzska.

Takýmto povzdychom verím. A tie jediné ma napľňajú určitým optimizmom. Pretože svedčia o tom, že tu ešte úplne nevymreli ambície. A to je to hlavné, čo potrebujeme.

Samozrejme, ambíciám vo vede a intelektuálnom vývoji môžeme pomáhať tým, že vyzdvihneme ľudí, ktorí niečo naozaj dokázali. Pomôže veľká národná cenu za vedu, s primeraným finančným ohodnotením našich najlepších akademikov. Mimochodom, ak by nám do toho nevstúpila predvolebná kampaň, kvôli ktorej sa, dúfam, že iba načas, z projektu stiahol významný sponzor, už by sme ju mali. Takisto potrebujeme lepšie akcie, ktoré príťažlivo ukážu vedu. Niektoré, ktoré sme aj ako ministerstvo donedávna podporovali, boli skôr rozpačité a aj v tomto som prichystal na tento rok zmeny.

Rovnako potrebujeme povzbudzovať študentov v tvorbe aktivít, ktoré presahujú šprtanie sa na skúšky, rovnako ako lepšie oceňovať akademikov, ktorí prichádzajú s inovatívnymi riešeniami, od dvojitých študijných programov so zaujímavými zahraničnými pracoviskami až po aktivity, ktoré rôznymi spôsobmi otvárajú múry univerzít verejnosti.

V prvom rade však potrebujeme tvrdú intelektuálnu konfrontáciu so svetom. Viac akademických aktivít, kde príde niekto z medzinárodnej špičky a bude hodnotiť domácu prácu. Viac štatistík hodnotiacich rôzne parametre nášho akademického minisveta s tým veľkým. To sa nebude páčiť a bude to veľmi bolieť. Ale inak to nepôjde.