Firmy majú povinnosť  poskytnúť svojim zamestnancom gastro lístky alebo im zabezpečiť stravu na pracovisku. Predstavte si však situáciu, v ktorej by firma musela zabezpečiť aj stravu na pracovisku a aj gastro lístky. Poviete si, že je to  hlúposť a že by to bolo  duplicitné? Áno je to tak, no  niečo podobné sa deje v odpadovom hospodárstve.

Ide  konkrétne o oblasť, v ktorej štát zadefinoval zodpovednosť firiem za určité výrobky. Sú to napr. obaly a neobaly.

Štát tieto pravidlá nastavil v novom zákone o odpadoch, ktorý platí od roku 2016. Hlavné pravidlo pre takéto firmy je  to, že sa majú postarať o odpady zo svojich výrobkov. Teda ich biznis sa nekončí predajom výrobku, ale pokračuje až do stavu, kedy sa z výrobku stane odpad.

To je všetko fajn, princíp je dobrý. Nastavené podmienky a zvýšené náklady to je druhá vec. Na to sa však nechcem zamerať. Dôležité je to, za čo všetko firma platí a za čo by už teoreticky nemusela, resp. logicky ani nemala platiť.

Konkrétny príklad

Situáciu vysvetlím na príklade. Firma A dováža na Slovensko plastové polotovary, z ktorých vyrába výrobky pre automobilový priemysel. Vozí ich v kartónových krabiciach. Keď ich dostane do svojej výroby, polotovary vybalí a prázdne kartónové krabice vyhodí do kontajnera na odpad, ktorý odoberie firma na odvoz odpadov. Povedzme že je to 10 t za rok.

Až doposiaľ je to všetko ok a logické. Nelogická situácia nastane až v momente, keď si chce firma A splniť svoje povinnosti v zmysle zákona o odpadoch pre obaly. Dovezené kartónové krabice zo zahraničia musí vykázať do svojho základu obalov, ktoré uviedla na trh. Nepoužila iné obaly a nič nevyviezla do zahraničia, teda 10 ton obalov je jej základ.

Musí sa o tieto odpady postarať. Pri kartónoch je stanovený limit vo výške 68 %. Môže si to vykonať individuálne (nie vždy možné a náročné na administratívu) alebo kolektívne (jednoduchšie, no za peniaze). Drvivá väčšina firiem si vyberie alebo musí vybrať kolektívne plnenie a platiť Organizáciám zodpovednosti výrobcov za to, že sa postarajú o ich odpady z obalov.

Aj naša modelová  firma A si vyberie kolektívne plnenie, lebo individuálne je v novom zákone prehnane regulované. Teda vyberie si niektorú z Organizácií zodpovednosti výrobcov. Tej musí zaplatiť za tých svojich 10 t odpadov z obalov. No pozor, ale začo má platiť, keď firma A sa už o svoj odpad raz postarala tým, že ich odovzdala zberovej spoločnosti. A to na 100 %, teda nad rámec limitu 68 %.

A tu je pes zakopaný. Alebo inak povedané, situácia, kedy štát nastavil podmienky, ktorými sa firmy okrádajú o peniaze za odpady z obalov.

Poviete si, že je to nelogické? Áno je, ale presne toto sa deje u každej firmy, ktorá má povinnosti za svoje obaly a ktorej Organizácia zodpovednosti výrobcov nijako nezohľadní to, že firma sa o svoje odpady už postarala tým, že ich už odovzdala. No musí opätovne zaplatiť aj Organizácií zodpovednosti výrobcov, no tá sa nepostará o fyzicky vývoz odpadov z výrobnej prevádzky.

Toto je situácia v každej jednej výrobnej, logistickej, či obchodnej firme, ktorá vyrába, predáva, či niečo prebaľuje a vzniká jej pri tom nazvime to „odpad z odbaľovania“.

Veď nech si to robia individuálne

Múdre hlavy, ktoré toto vymysleli alebo na to nemysleli, budú zrejme oponovať, že nech si to robia tzv. individuálne. Áno, je to možno cesta, ale len v dvoch prípadoch. Ak si to firma vôbec môže vykonávať individuálne, nakoľko štát zadefinoval, že ak odpad skončí v komunálnom odpade, musí si firma plniť svoje povinnosti kolektívne. Povedzme teda, že naša modelová firma A bude niečo vyrábať nielen pre automobilový priemysel, ale aj niečo pre bežných občanov. Má smolu a všetky svoje obaly  musí plniť kolektívne.

Druhý prípad kedy sa oplatí firme individuálne plnenie je, ak toho má veľké množstvo. Malej firme sa to vôbec neoplatí, nakoľko regulácia núti firmy nad tým radšej ani nepremýšľať. Musí napríklad prejsť cez relatívne náročný proces Autorizácie na Ministerstve, musí vykonávať propagáciu triedeného zberu pre verejnosť, či každý rok musí vypracovávať eleborát o svojej činnosti a zavesiť ho na svoju web stránku. A tak ďalej.

A toto všetko sa oplatí len zlomku firiem, ktorým by hrozila fakturácia aspoň pár tisíc eur . Inak sa to finančne neoplatí. Žiaľ, drvivá väčšina firiem je odsúdená na spoluprácu s Organizáciou zodpovednosti výrobcov, platiť za jej služby a v niektorých prípadoch aj duplicitne.

A aké by mohlo byť riešenie?

Opätovne zjednodušiť reguláciu individuálneho plnenia tak, ako to bolo do roku 2015. Alebo zavedenie odpočítateľnej položky. Firma A by bola členom Organizácie zodpovednosti výrobcov, no preukázateľné odovzdané množstvo odpadov z obalov do zberovej spoločnosti by jej aj reálne znížilo základ platby.