Biznis v Číne má niekoľko nepísaných pravidiel, ktoré by si mal určite osvojiť každý, kto sa sem chce vybrať za obchodom. Prvé, na čo by mal človek myslieť ešte pred odchodom do Číny, je nechať si vyrobiť dostatočne veľa vizitiek. Business card alebo po čínsky mingpian stojí na začiatku každej konverzácie. V Číne si ľudia pri stretnutí nepodávajú ruky, tu sa vymieňajú vizitky.
Celá procedúra má svoje pravidlá, vizitku treba držať obomi rukami za okraje a vymeniť si ju zároveň so svojim proťajškom. Najskôr sa počká, až majú obe osoby kartičku pripravenú a potom prichádza k výmene. Žena, mladšia osoba alebo človek s nižším pracovným postavením pri odovzdávaní vizitiek tú svoju podáva pod vizitkou partnera.
Vizitky v Číne naozaj netreba podceňovať. Ja som sa napríklad stretla s tým, že na pozvánke na čínsky banket som mala okrem spoločenského kódu napísané aj to, že si mám priniesť aspoň sto vizitiek! Skutočnosť bola taká, že za dve hodiny sa mi naozaj podarilo väčšinu z nich rozdať. Číňania prichádzali a odchádzali, každý mi dal vizitku a to isté očakával odo mňa. Na ďalší deň ráno som si našla emailovú schránku preplnenú poštou od rozličných Liuov a Pingov.
Súčasťou dobrej vizitky je meno v origináli a v čínštine, pre Číňana zase v čínštine a angličtine. Ako však prísť k čínskemu menu? Tí, ktorí sa Čínou a čínštinou zaoberajú dlhšie, si meno zvolia ako klasický Číňan. Krstné meno je na rozdiel od priezviska vždy originálne. Vyjadruje isté vlastnosti, ktoré človek má alebo sa od neho očakávajú, prípadne skrýva nejaký čínsky symbol. Tak napríklad nájdeme mená, ktoré v preklade znamenajú „Smaragd ukrytý v lese“ či „Odvážny bojovník“. Na základe tejto teórie si veľa mojich známych nechalo vytvoriť čínske krstné meno. Americký audítor v KPMG sa volá „Vesmír a prales“, anglická šéfka British Airways sa zo Sáry stala „Myslím a viem“ a riaditeľ najväčšej luxusnej cestovky v Šanghaji sa namiesto Jonathana volá „Zdroj svetla“.
Ak však človek po čínsky nevie a čínskou kultúrou sa nejako zvlášť nezaoberá, nechá si vytvoriť svoje čínske meno úplne jednoducho, a to na základe fonetického prepisu mena do čínskych znakov. Meno síce na papieri vyzerá exoticky, no jeho preklad z čínštiny je často bizarný. Číňania tvrdia, že foneticky vzniknuté mená nemajú význam a preto ich netreba prekladať, no ak sa takto vzniknutým čínskym menom predstavíte, aj Číňan bez emócií neskryje úsmev.
Čínske mená fungujú aj v mojej firme. Keď ideme s partnerom na rokovania, už nie sme Martin a Nika ale „Koník Ting“ a „Pekná karta“. Moj známy Robert, vážená osoba v medzinárodnom obchode sa stal „Špeciálnym strýčkom Ruo“, kamarátka Louise sa volá „Hodvábna cesta“ a môj bývalý kolega Michael je v skutočnosti „Skrotený žrebec“.
Zaujímavé je aj to, ako si samotní Číňania vyberajú anglické meno. Len ojedinele meno dostanú už spolu s čínskym pri narodení. Najčastejšie si ho osoba zvolí na základe vlastného uváženia v zhruba tínedžerskom veku. V niektorých prípadoch sa meno vyberá na základe fonetickej podobnosti s anglickým. Veľa Číňanov si meno dáva podľa vzoru hongkongských filmových hviezd. Nám snáď najznámejšia osobnosť je herec Jackie Chan, podľa ktorého si potom mnohí volajú “Jackie”. Populárne sú názvy ovocia, nie je nezvyčajné stretnúť slečnu “Apple” alebo “Cherry”.
Číňania tak isto nemajú problém si svoje anglické meno len tak zmeniť. Pracovala som napríklad s Číňankou Vero, ktorá jedného dňa vyhlásila, že si meno mení na Jessicu. Dôvod? Firma prijala dievča, čo sa volalo tiež Vero a malo toto meno dlhšie než Jessica. Jessica chcela predísť nedorozumeniam na pracovisku a preto pristúpila na zmenu. Nové meno si zvolila na základe rady kamarátky. Podľa nej totiž slovo “Jessica” znie veľmi dobre.
Zmena mena má v Číne čiastočnú spojitosť s nedávnou históriou. V šesťdesiatych rokoch si Číňania často dávali nové mená, ktoré mali bojovný či vojenský ráz. Preto ak máte pocit, že vaše čínske meno vzbudzuje na tvári čínskeho partnera úsmev, nie je problém si ho zmeniť. Čína je dynamická krajina a meniť si meno nie je ničím neobyčajným či nelegálnym.
