Hoci nie som právnikom, cítim potrebu vystúpiť k návrhu z dielne ministerstva spravodlivosti ako človek, ktorý sa dlhodobo venuje problematike verejného záujmu. Návrh je dôležitý nielen tým, že ukazuje, za akých okolností môžu lobisti prevalcovať verejný záujem, ale aj záujem slušných mladých ľudí.

Budem sa venovať návrhu na predĺženie koncipientskej praxe na päť rokov zo súčasných troch. V tomto vystúpení si kladiem tri otázky:

1. Mal minister Borec predložiť tento návrh z hľadiska jeho osoby?

2. Je táto novela potrebná, užitočná a odôvodnená a v koho záujme je jej schválenie?

3. Čo táto novela znamená pre mladých ľudí na Slovensku?

Ad. 1: Prvú otázku si dovolím rozvinúť a opýtať sa pána ministra, či sa cíti byť nezaujatý ako čerstvý ex-predseda komory existujúcich advokátov, ktorý toto presadzoval pred nástupom do funkcie. Návrh zákona je totiž v jasnom záujme Vašej bývalej stavovskej organizácie.

Spomeniem napríklad informáciu z médií z 12. januára 2012, keď na stretnutí s prezidentom SR uviedol pán minister Borec ako predseda Slovenskej advokátskej komory, že „situácia koncipientov údajne začala byť neúnosná; ich počet podľa predsedu SAK presahuje možnosti ich umiestnenia na pracovnom trhu“. Rovnako ste uviedli, že predĺženie koncipientskej praxe z troch na päť rokov by prispelo ku skvalitneniu koncipientov. Aj na vtedajších rokovaniach s predstaviteľmi ministerstva spravodlivosti, ktorých predmetom bola aj táto otázka, SAK zastupoval spolu s tajomníkom práve pán minister Borec.

Netreba zabúdať ani na symboliku, ktorú odhalili vlastnosti elektronického dokumentu, t. j. návrhu novely, zverejneného v medzirezortnom pripomienkovom konaní. Ako autora uvádza istého Petra Kalatu, ako spoločnosť istú „sak“. Zhodou okolností je istý Peter Kalata riaditeľom Odboru vnútorných vecí SAK.

Parafrázujúc redaktora Lukáša Filu, je takmer jedno, či novú verziu zákona o advokácii napísali v komore, ako to naznačujú vlastnosti wordovského dokumentu, alebo či sa na jej príprave priamo podieľal aj pán minister. Podstatné je, že obsah návrhu vyzerá presne tak, ako keby si ho písali advokáti sami.

Považujete za týchto okolností za vhodné, aby ste vláde a parlamente predkladali túto novelu práve vy? Aké to má následky na dôveru verejnosti v to, že vláda a ministerstvo spravodlivosti zastupujú všeobecný a verejný záujem a nie záujem niektorej úzkej skupiny?

Ad. 2: V koho záujme je táto novela, je potrebná, užitočná a zdôvodnená?

Veľký americký politológ Mancur Olson prišiel už pred desaťročiami s teóriou zlyhania kolektívneho konania.

Ak je menšina veľmi motivovaná, každý jej člen má konkrétny a hmatateľný prospech z nejakého kroku, ale náklady takéhoto kroku sú pre spoločnosť väčšie, no rozptýlené medzi milióny občanov, tak každý člen tej menšiny je veľmi motivovaný bojovať, ale každý člen väčšiny motivovaný nie je.

Ak práve rôzne komory či profesijné skupiny presadzujú opatrenia, ktoré im prinesú výrazný profit, ale na úkor ostatných, tak nemôžeme očakávať, že sa verejnosť zmobilizuje - pretože pre jedného slovenského občana je dopad individuálne zanedbateľný. Kolektívne, pre celé Slovensko, je však obrovský.

Predĺženie koncipientskej praxe je príkladom zlyhania takéhoto konania, preto naňho upozorňujeme, aby sme ho zastavili, alebo zmenšili.

Pozrieme sa, ako tento krok odôvodňuje ministerstvo. Argumenty v dôvodovej správe nepoukazujú na žiadnu analýzu skúseností, na obsah prípravy u advokátov, ale len na to, že aj notári a sudcovia sa dlhodobo pripravujú a čarovná veta: „Požiadavka dlhšej prípravy na výkon advokátskeho povolania pod vedením advokáta nie je výnimočná ani v iných členských štátoch EÚ“.

Tak sa na to pozrime - na Cypre a v Slovinsku je prax jednoročná, v Nemecku, Taliansku, Luxembursku, Portugalsku, Rumunsku, Bulharsku, Estónsku a Írsku dvojročná, v Grécku 18-mesačná, v Anglicku, Walese, Škótsku, Belgicku, Holandsku, Švédsku, Lotyšsku, Českej republike a Maďarsku trojročná, v Dánsku trojročná s následnou ročnou požiadavkou asistentúry, vo Fínsku štvorročná. V Poľsku môže v závislosti od typu trvať 3 alebo 5 rokov.

Vo Francúzsku ju predstavuje absolvovanie 18-mesačného kurzu a v Španielsku prax nevyžadujú. Mimo EÚ spomeňme vyspelé Švajčiarsko, kde je prax v závislosti od kantónov 1 až 2 roky či Japonsko, Izrael alebo Čínu, kde trvá 1 rok.

Najväčší právny trh na svete – USA – nula rokov praxe. Na skúšku je možné ísť hneď po skončení školy. Nevšimol som si však, že by bol americký právny trh známy svojou nekvalitou.

Na druhej strane sa v dôvodovej správe nespomína nič o tom, aké výhody to prinesie pre súčasných advokátov. Tie výhody sú minimálne dve:

  • dočasné obmedzenie prílevu novej konkurencie,
  • trvalé zníženie nákladov garantovaným prílevom lacnej pracovnej sily.

V diskusii sa objavili aj argumenty o trhu. Nespomenulo sa však to, že celý trh nie je prirodzený, vyvolaný dopytom a ponukou, ale je trhom vyvolaným reguláciou.

Je to tak, ako keby sme dnes zaviedli zákon, že každý musí mať odo mňa pečiatku, ak si chce zajtra kúpiť chlieb. Ľudia budú za mnou chodiť, platiť a ja budem odpovedať – nehnevajte sa, veď to je trh, oni sa tlačia, ja nikoho nevolám. Cudne pritom zamlčím, že trh nie je výsledkom toho, že ponúkam nejaké služby a niekto ma chce, ale výsledkom toho, že som si vyloboval určitú vec. Každý, kto chce byť advokát, to musí dnes tri roky (a podľa Vás päť rokov) odslúžiť. To nemá nič spoločné s trhom – to je monopolistická výhoda, ktorú ste si vylobovali.

Ako napísal známy český právnik Petr Němec:

„Smysl takové změny? Zajištění lepší úrovně advokátů delší praxí? Nesmysl. Koncipientská praxe je většinou zaměřená jen na jednu oblast práva, případně s právem nemá ani moc společného. Advokátní koncipienti se musí na advokátní zkoušky většinu obsahu zkoušky naučit až těsně před ní, neboť praxí vědomosti nezískali a ani nemohli získat. Delší praxe na tomto pochopitelně nic nezmění. Skutečný smysl změny? Současný systém masového využívání advokátních koncipientů jako levné pracovní síly i na činnosti téměř neprávnické začal požírat samotné tvůrce. Koncipienti se totiž stávají advokáty a konkurencí svých bývalých zaměstnavatelů.“.

„Prodloužení praxe na pět let je tak způsobem, jak si advokáti můžou prodloužit možnost využívat levnou pracovní sílu a maximalizovat z ní svůj užitek - nemusí přijímat tak často nové zaměstnance a můžou déle těžit ze zkušených koncipientů. Třešničkou na dortu je zpomalení nárůstu konkurence. A možná je ta třešnička i důvodem, proč byl celý dort upečen.“.

Váš návrh nespomína ani to, že advokátskymi skúškami sa už dnes záujemcovia o výkon advokátskeho povolania filtrujú. Argumenty za predĺženie praxe by som trošičku chápal, ak by sa každý stal advokátom automaticky po troch rokoch. Ale Vy ich skúšate. Ako ste už spomínali – niektorí absolventi, ktorí počas vysokej školy v advokátskych firmách pracovali, sú pripravení možno aj bez praxe, niektorí až po troch rokoch a niektorí po piatich – najjednoduchším spôsobom je nedať im pridlhú prax a filtrovať ich cez skúšku.

Ten, kto ju nespraví, koho vyhodíte, príde znovu a znovu, ale ak bude prax v dĺžke piatich rokov, tak ani génius to nemôže urobiť skôr. Zamlčiavate, že ten návrh je asymetrický. A preto nemôže dosiahnuť to, čo spomínate (kvalitu), ale to, čo spomíname my (nevoľníctvo). SAK má už dnes dostatok nástrojov na to, aby si uchránila kvalitu vstupu medzi advokátov.

A teraz niečo z ekonómie - nútená a lacná práca nemotivuje zamestnávateľa zmysluplne využívať zamestnanca. To, čo máme dnes, by som nazval nevoľníctvom v podobe zavedenej regulácie. Záujemca o povolanie advokáta nemá inú možnosť, ako prax absolvovať.

Príkladom je obsah (medzičasom zmazanej) inzercie hľadajúcej advokátskeho koncipienta na portáli profesia.sk. Pri požadovanom vysokoškolskom vzdelaní II. stupňa bude mať víťazný koncipient okrem iného na starosti nákup kancelárskych potrieb a pomôcok, upratovanie priestorov kancelárií zamestnávateľa, starostlivosť, včítane bežnej riadnej údržby o motorové vozidlá a technické zariadenia zamestnávateľa a ďalšie práce podľa pokynov zamestnávateľa. To je tá „odborná činnosť“.

Zaujímavé sú požiadavky na tohto koncipienta – prispôsobivosť, lojalita, zodpovednosť, pozornosť, príjemné vystupovanie a pozitívne myslenie. Slová ako inteligencia, odborné znalosti, ochota profesijného rastu – to tam nevidím.

Pani advokátka totiž potrebuje nevoľníka.  Nevoľník má byť prispôsobivý, lojálny, zodpovedný, vystupovať príjemne a myslieť o svojom nevoľníctve pozitívne. Prinajmenšom preto je inzerát hodný našej pozornosti. Tento inzerát nie je nejaký pokútny – bol zverejnený na profesii, kde ho môže vidieť 5 miliónov ľudí a odráža to, čo si pani advokátka myslela, že je všeobecne akceptované v jej profesii – lebo nikto by na portál nedal niečo, čo vníma ako nevhodné. Na profesiu dávam to, čo považujem za normálne a za čo sa nehanbím – ona sa nehanbila, že jej koncipienti umývajú autá, nakupujú kancelárske pomôcky a upratujú v kanceláriách. Za týchto okolností je fajn, že ju už SAK stíha, ale hovorí to o tom, čo je všeobecne akceptovateľné.

Ad. 3: Čo táto novela znamená pre mladých ľudí, absolventov práva, na Slovensku a ich šancu do života?

Pre väčšinu absolventov, ktorí budú chcieť byť advokátmi to znamená, že:

  • majú byť nevoľníkmi minimálne do 29-30 roku života,
  • reálne si dovtedy nemôžu založiť rodinu, ak nemajú bohatých rodičov, pretože koncipientovi dá dnes hypotéku málokto,
  • ako lacná pracovná sila budú využívaní, ale aj zneužívaní podľa potreby a ľubovôle zamestnávateľa.

Opäť mi dovoľte citovať doktora Němca:

„Pochopitelně se prodloužení praxe na pět let stane neúnosné i pro ty, co pracují za velmi nízkou mzdu, zadarmo anebo advokátům dokonce platí. Prodloužení takového stavu o další 2 roky je likvidační. Praxe advokátního koncipienta tak bude určená jen pro bohaté rodiny, které si mohou dovolit živit pět let advokátního koncipienta a případně i odvádět poplatek advokátovi. Sociální bariéra tak naroste ještě více a stane se nepřekonatelná.“

Som rád, keď rodičia môžu pomôcť svojim deťom, ale nemyslím si, že verejná politika môže byť postavená na požiadavke „nech sa rodičia ďalej starajú a nech 5 rokov ďalej živia svoje dospelé deti.“

Pán minister hovoril aj o priemernej mzde 660 eur pre koncipientov. Údaj však nezachytáva pokútnu prax niektorých advokátov, ktorí si od koncipientov ešte nechávajú platiť. Je to pochopiteľné, pretože takáto platba advokátom od koncipienta nie je legálna; tieto protitoky tak nemôžeme zachytiť. Toto číslo preto nevystihuje nelegálny príjem od koncipientov, o ktorom vieme, že k nemu dochádza.

V tejto súvislosti chcem upozorniť na záväzky vlády z programového vyhlásenia, kde uvádza, že vláda sa bude sústrediť na rast úrovne a kvality vzdelávania všetkých občanov s dôrazom na mladú generáciu, na rozvoj a využívanie vedomostného a tvorivého potenciálu so zvýšením požiadaviek na adaptabilitu a odbornú zdatnosť ľudí. Neviem, ako toto predĺženie koncipientskej praxe za týchto podmienok k splneniu záväzku prispeje.

Dovoľte mi na záver povedať ešte jednu vec, ktorá sa netýka len advokátov, ale aj profesorov, vojenských mazákov a ostatných. Vždy je dôležité nevytiahnuť za sebou rebrík, keď už raz po ňom vyleziem – je to veľmi ťažké, lebo vytiahnuť ho je lákavé, ale je etickou zodpovednosťou každej profesie to nerobiť. A etickou zodpovednosťou nás to nedopustiť.

Budeme preto plniť funkciu opozície a kričať tak hlasno, aby sa vláda zľakla a od svojho zámeru ustúpila, ako sa to už v pár veciach podarilo. Vážený pán minister, naši mladí ľudia nemôžu byť nevoľníkmi Vášho regulovaného monopolu; verím, že sa nám podarí presadiť, aby nimi neboli.