Učitelia.
Niektorí z nich majú za sebou desiatky rokov praxe, iní začali učiť prednedávnom. Jedných študenti milujú, iných v duchu tisíckrát poslali na Sibír. Nervózni cholerici, stelesnené Matky Terezy, angažovaní profíci, apatickí lajdáci, vegetariáni, fanúšikovia televíznych seriálov, knihomoli, sukničkári, feministky. Učitelia. Na Slovensku ich máme niečo vyše 52 tisíc. Všetci spolu, aj napriek vyššie popísanej diverzite, majú spoločné témy. Veľa papierov, málo slobody. Veľa drzosti zo strany študentov, slabá disciplína, nezáujem študentov o učivo, resp. predmet, nedostatok inšpirácie, trápenie ako urobiť hodiny zaujímavejšie, neustály deficit času, príliš málo aktivity študentov...
Toto nie sú výsledky žiadneho reprezentatívneho prieskumu medzi slovenskými učiteľmi, ale najčastejšie diskutované problémy (okrem nízkych miezd) účastníkov mentoringového programu, ktorého som garantom a tak trochu aj jedným z mentorov. Zažil som účastníka, ktorého monotónne a statické hodiny sa behom pár mesiacov celkom zmenili, i učiteľku, ktorá v sebe objavila talent zvládať aj veľmi problematického žiaka. Učiteľa, ktorý hodinové monológy vymenil za facilitovanie aktivity študentov či učiteľku, ktorá dokázala dať študentom skutočne silný feedback a otvoriť tak s nimi vzťah. Aj učiteľa, ktorého hodiny pripomínali film „Džungľa pred tabuľou“, no o pár mesiacov už s ním tí istí žiaci s plnou vážnosťou a úctou počas hodiny spolupracovali. Jasné, vyskytli sa aj príbehy, kde sme sa príliš nepohli a sú aj témy, ako napríklad finančné ohodnotenie učiteľov, či byrokracia, ktoré nedokážeme riešiť. No i tak to stálo za to.
Asi to všetko znie veľmi abstraktne, tak skúsme konkrétny príklad. Programu sa zúčastnil aj učiteľ, na ktorého hodinách bola v triede disciplína na draka.
Najskôr s mentorom pátrali, čo je príčinou*. Zistili, že v triede nie sú celkom jasne zadefinované pravidlá. A keď žiaci tie nejasne zadefinované pravidlá porušili, prejavilo sa to iba občas v podobe trestu. Inokedy vôbec. Niektoré z pravidiel občas porušil aj učiteľ. Nad to všetko sa snažil zaviesť aj pravidlá, ktoré nemali zmysel. Boli to len pravidlá pre pravidlá.
Čo sa s tým dá robiť?
Keď mentor s učiteľom spoločne „zmapovali dianie na bojovom poli“, dohodli sa na prvom taktickom kroku. Konkrétne, na vytvorení pravidiel spolu s triedou. Tvorba nových pravidiel spočívala v spoločnej diskusii a argumentácii, čo a prečo je dôležité pre učiteľa. A rovnako, čo je dôležité pre žiakov a prečo. Nové pravidlá, na ktorých sa zhodli, podpísali obe strany. Ako keď sa Apač a biela tvár reznú do predlaktia a prekrížia ich, spoja krv, ako akt stvrdenia dohody.
Ďalším krokom bolo dôsledné dodržiavanie týchto pravidiel (konsekvencia v správaní učiteľa) a v prípade porušenia, uplatnenie dohodnutých sankcií. Súčasne učiteľ začal pravidelne dávať študentom spätnú väzbu. Napríklad končila hodina a on povedal: „Dnes som mal z hodiny radosť, podarilo sa nám dodržať všetky pravidlá a vďaka tomu sme dokázali zmysluplne stráviť čas. Dnes to bol príjemný zážitok. Ďakujem!“ Alebo: „Dnes to nešlo. Nemám z hodiny dobrý pocit. Pripravil som si tieto veci pre vás a mám pocit, že to vôbec nesplnilo účel. Som sklamaný a necítil som sa dobre. Čo vy? Ako ste to videli vy?“ Najdôležitejšia bola autentickosť a otvorenosť. Občas to bolo naozaj silné. Míňali sa dni a týždne počas ktorých sa učiteľ snažil dôsledne dbať na dodržiavaní pravidiel (aj z jeho strany) a odovzdávaní autentickej spätnej väzby žiakom. Program sa chýlil ku koncu a v triede, ktorá bola pred tým divoká a temer nezvládnuteľná, nastala fajn atmosféra.
S úctou venované niečo vyše 52 tisíc učiteliek a učiteľov, ktorí sa práve vrátili do škôl k tej najťažšej a najkrajšej práci na svete.
Dávid Králik
*Medzi najčastejšie príčiny patria nezaujímavosť hodiny (u študenta, ktorý sa nudí, je veľká šanca, že bude vyrušovať - ak mu v tom nebráni strach, alebo nemá nejakú inú externú motiváciu) a zle nastavené pravidlá, resp. nedodržiavanie pravidiel. Nie je výnimkou, že ide o kombináciu oboch spomínaných, teda nuda a chaos.
