Najznámejšími ruskými značkami vodky sú Stoličnaja a Smirnov. V krajine ich pôvodu, ale aj za hranicami Ruska sa však v posledných rokoch obe stali predmetom súdnych sporov.
Pri Stoličnej ide o konflikt Ministerstva poľnohospodárstva Ruskej federácie s pochybným privatizérom jej exkluzívneho distribútora z čias socializmu. O značku Smirnov sa bijú tri súkromné skupiny vrátane koncernu Diageo.
Nie je SPI ako SPI
Podľa ruských federálnych orgánov spoločnosť Sojuzplodimport (SPI) získala značku Stoličnaja nelegálnou privatizáciou a používa ju neoprávnene. Štát by chcel konsolidovať výrobu vodky a tým aj získať kontrolu nad daňovými príjmami, ktoré odvetvie generuje.
NEPREHLIADNITE: |
Pôvodný socialistický držiteľ práv na export Stoličnej sa volal Sojuzplodoimport. Po privatizácii v roku 1992 sa však v dôsledku zlého riadenia rýchlo dostal do problémov. V roku 1997 podnik ovládol Jurij Šefler s trvalým pobytom v Monaku. Okamžite vytvoril paralelnú spoločnosť SPI. Tá začala realizovať svoje exportné aktivity cez offshore centrá na Cypre a Gibraltáre. Tam sa koncentrovali aj všetky jeho exportné príjmy.
V roku 1998 sa aj pôvodný Sojuzplodoimport premenoval na SPI, takže dnes sú v Moskve zaregistrované dve firmy s rovnakým názvom a rovnakou oblasťou podnikania. Problém je v tom, že pôvodná firma pritom previedla na SPI aj práva na používanie 43 značiek vodky. Cena bola necelých 61-tisíc amerických dolárov, kým Ministerstvo zahraničného obchodu Ruska trhovú hodnotu len samej značky Stoličnaja odhadlo na viac ako 1,4 mld. USD (takmer 67 miliárd korún).
Akcionármi pôvodného SPI bolo 21 spoločností vrátane liehovaru Kristall a ďalších výrobcov. Nové SPI má však len dvoch akcionárov s nejasným pozadím.
Spoločnosť SPI donedávna poskytovala licenciu na výrobu Stoličnej zhruba stovke domácich liehovarov. Sama ju exkluzívne plnila na vývoz vo svojom kaliningradskom závode SPI – RVVK. V roku 2001 export dosiahol 25 mil. litrov.
Vládna ofenzíva
Ruský štát sa opakovane snažil odobrať spoločnosti SPI lukratívne značky ruských vodiek. Spor sa vyostril vlani v októbri, keď Najvyšší arbitrážny súd na podnet Generálnej prokuratúry RF označil právny prechod práv značiek vodky z pôvodného Sojuzplodoimportu na SPI z roku 1997 za neplatný. Patentový úrad Rospatent následne preregistroval 43 značiek vodiek z SPI na ministerstvo poľnohospodárstva. Generálny riaditeľ SPI Andrej Skurichin však aspoň časť z nich dokázal získať späť. Napriek tomu minister poľnohospodárstva Andrej Gordejev vo februári 2002 pozastavil export Stoličnej a zároveň vydal nariadenie o spôsobe udeľovania štátnych licencií na výrobu vodky tejto značky.
Po ľahkej domácej výhre však Ministerstvo poľnohospodárstva RF stojí pred oveľa ťažším zápasom na západnom ihrisku, najmä v USA. Podľa týždenníka Kompanija niekoľko posledných mesiacov pred zákazom exportu Stoličnej pracoval závod SPI – RVVK na tri zmeny. Podľa A. Skurichina jeho spoločnosť stihla v USA vytvoriť zásoby v objeme ročného predaja. Okrem toho SPI kúpil najväčší pobaltský liehovar Latvijas Balzams v lotyšskej Rige, ktorá je mimo dosahu Moskvy. Práve tu by sa mohla vodka Stoličnaja určená na export počas trvania sporu vyrábať. Stratila by však z názvu tri magické slovká Genuine russian vodka čiže Pravá ruská vodka.
Súdne spory s vládou tiež nič nemenia na fakte, že SPI na čele s majoritným vlastníkom J. Šeflerom je podľa obratu najväčším ruským výrobcom vodky disponujúcim globálnou odbytovou sieťou. Okrem lotyšskej akvizície SPI zvažuje kúpu štyroch výrobných závodov priamo v Rusku. Minúť na tento účel plánuje 30 mil. USD (1,4 mld. Sk). Doteraz SPI vodku samostatne vyrábal len na export. Ruskí výrobcovia produkovali Stoličnú na domáci trh cez licencie. Na spor s ministerstvom poľnohospodárstva SPI reaguje plánmi prevziať v tomto roku do vlastných rúk aj výrobu pre domáci trh.
Podľa A. Skurichina značke Stoličnaja najviac poškodila neexistencia skutočného vlastníka v rokoch 1992 – 1997. Za svoje dnešné pozície na zahraničných trhoch podľa neho značka vďačí nie ZSSR ani Rusku, ale jedine západným distribútorom, ktorí ju aktívne presadzovali na trhu.
Okrem výroby SPI organizuje v Rusku aj vlastnú distribúciu. „Existujú spoločnosti so silným postavením v Moskve, Petrohrade alebo v regiónoch, ale ani jedna nie je schopná distribučne pokryť celé Rusko,“ objasňuje pre týždenník Kompanija motívy A. Skurichin.
Nie je Smirnoff ako Smirnov
História vodky Smirnov siaha do cárskeho Ruska a jej zrod sa spája s menom Piotra Arsenieviča Smirnova. Jeden z jeho potomkov v roku 1934 v americkom exile predal práva na značku spoločnosti UDV North America, ktorá patrí do stajne svetovej jednotky výroby alkoholických nápojov, britskej spoločnosti Diageo. V roku 1992 sa pravnuk zakladateľa značky Boris Smirnov rozhodol obnoviť ruskú tradíciu značky a získať kontrolu nad rodinnou značkou Smirnov – Smirnoff. V Rusku založil spoločnosť Obchodný dom potomkov P. A. Smirnova a začal vyrábať vodku pod názvom Smirnov ako protiváhu západnej Smirnoff.
Odvtedy sa spoločnosti súdia na rôznych úrovniach o vlastníctvo značky. Súboj pripomína zákopovú vojnu medzi českým národným podnikom Budvar a americkou pivovarníckou jednotkou Anheuser – Busch o používanie značky Budweiser. Ani tá zatiaľ nemá a asi ani nebude mať jednoznačného víťaza.
Druhou úrovňou sporu je vnútrorodinný boj medzi Borisom Smirnovom a jeho príbuzným Andrejom Smirnovom. Ten v lete 2000 bezodplatne previedol svoj polovičný podiel v ruskej firme na tri cyperské offshore spoločnosti, ktoré prisľúbili investovať do rozvoja firmy 10 mil. USD (470 mil. Sk) a riadením firmy poveril spoločnosť Alfa – Eko. Tá v novembri 2000 odstavila od riadenia vlastníka zvyšného podielu Borisa Smirnova.
Prvým krokom nového vedenia bolo anulovanie licenčnej výroby vodky Smirnov v závode Ost – Alko a jej neskorší presun do známeho moskovského závodu Kristall. B. Smirnov po ovládnutí firmy Alfa – Eko upozorňoval, že hrozí predaj firmy potomkov P. A. Smirnova spoločnosti Diageo, ktorá by tak vyriešila známkoprávny spor.
Na zdravie právnikom
Zatiaľ sa tak nestalo. Naopak, Najvyšší súd RF zamietol žiadosť spoločnosti Guinness UDV, aby došlo k zrušeniu registrácie značiek „Obchodný dom potomkov dodávateľa dvora Jeho cárskeho Veličenstva P. A. Smirnova“ a „Obchodný dom potomkov P. A. Smirnova“. Tým súd vlastne nepriznal značke Smirnoff status všeobecnej známosti, ktorým by automaticky získala v Rusku právnu ochranu aj bez národnej registrácie. Diageo tak nemôže ani tvrdiť, že značka Smirnov je príliš podobná tejto značke a žiadať jej výmaz. Súd zároveň zamietol aj ruskú žalobu na Diageo, ktoré teda môže v Rusku ďalej predávať vodku Smirnoff. Ruský výrobca sa tak udržal aspoň na domovskom trhu.
Aby to bolo ešte komplikovanejšie, Alfa – Eko podal protest proti registrácii Smirnoff na britskom patentovom úrade. Podľa britských expertov jeho šance nie sú nulové. Rusi chcú využiť ustanovenie o uvedení do omylu. Americká vodka totiž na etikete používa ruské meno P. A. Smirnov aj so štandardou ruského cára, hoci s Ruskom nemá nič spoločné. Kľúčový je však trh USA a Najvyšší súd USA doteraz ešte nikdy v spore so zahraničnou firmou nerozhodol v neprospech americkej spoločnosti.
