Ťah Európskej komisie na ekologizáciu priemyslu sa spája so strachom podnikov na starom kontinente o udržanie konkurencieschopnosti oproti fabrikám z iných časti sveta.
Investície do ekologizácie výroby zvyšujú náklady, a tak európski priemyselníci vždy upozorňujú na možnosť redukovania prevádzok i prepúšťania zamestnancov. No niekedy má zelený prístup Bruselu ešte hlbší dosah.
Môže meniť návyky bežných spotrebiteľov. Odrazu im priemysel nemôže ponúkať výrobky, na ktoré boli dlho zvyknutí, lebo podľa bruselských úradníkov priveľmi zaťažujú životné prostredie.
Práve toto sa deje po zavedení novej európskej chemickej legislatívy REACH v tuzemskej ponuke farieb. Ich najsilnejší domáci výrobca – smolenický Chemolak – musí dumať nad tým, ako predať na domácom trhu čo najviac ekologickejších vodou riediteľných farieb namiesto farieb so syntetickými riedidlami.
I keď väčšina domácich majstrov, keď si chce namaľovať železný plot okolo domu, pýta od predavača len farby syntetické. Vode nedôverujú.
Zmena myslenia
A tak Chemolak čaká neľahká úloha. V prvom rade musí nakúpiť technológie na rozšírenie výroby vodou riediteľných farieb, lebo REACH niektoré látky v syntetických farbách úplne zakazuje alebo ich využívanie sťažuje vyšším spoplatnením.
No firma tiež musí Slovákov presvedčiť, že doteraz odmietanému druhu farieb môžu dôverovať. Že im plot nezhrdzavie. Výrobca môže argumentovať, že terajšie vodou riediteľné farby majú rovnaké vlastnosti ako syntetické. No na druhej strane rovnaká stálosť náteru vodou riediteľných farieb prichádza za cenu drahšej výroby. A tak si zákazníci budú musieť za ekologickejší produkt primerane priplatiť.
Generálny riaditeľ Chemolaku Roman Šustek REACH otvorene nekritizuje, lebo podľa neho naozaj prispieva k zdravšiemu životnému prostrediu tým, že očisťuje chemickú výrobu od nebezpečných látok.
No vynútené zmeny v jeho podniku i v správaní zákazníkov nie sú drobnosť, ktorá by sa dala ignorovať. Hovorí, že Chemolak už zo svojej výroby farieb vypustil či vypúšťa polychlórované bifenyly, pigmenty s obsahom ťažkých kovov, ako i chlórované a aromatické uhľovodíky.
Doteraz platilo, že v prípade náterov na kov či drevo udával tón zákazník, nie bruselská administratíva. Ľudia chceli syntetické farby, tak sa toho držala aj výroba Chemolaku. Takéto farby tvoria štyri pätiny produkcie fabriky.
Vodou riediteľné farby predstavujú zvyšnú pätinu. Aj to ide väčšinou len o farby na steny, ktoré sa tak či tak vyrábajú na báze vody. Teraz Chemolak s niektorými syntetickými farbami, ktoré obsahujú nebezpečnejšie prímesi, z trhu odchádza.
„Syntetické farby budú musieť ustupovať vodou riediteľným. Do dvoch rokov chceme mať všetky výrobky v oboch variantoch,“ hovorí riaditeľ. Vodou riediteľné farby na kov a drevo pritom nie sú pre výrobcu žiadna novinka.
Slováci ich síce odmietajú, ale firma na ich vývoji pracuje niekoľko rokov. Z niektorých produktov už teraz vyrába oba varianty. Platí to pre rad Ferrocolor na kov i rad Chemolux na drevo. A na báze vody firma dokonca vyrába odstraňovač starých náterov.
Podnik teda vodou riediteľné farby celkom nezaskočili. I keď musí nakúpiť nové technológie na rozšírenie ich výroby. Rozsah investície zatiaľ spresnený nemá, ale pôjde o pár miliónov eur. Technológie na výrobu vodou riediteľných náterov stoja zhruba o desať až pätnásť percent viac ako linky na produkciu syntetických.
Ako na Západe
Kto môže ostať zaskočený, je zákazník, ktorému jedného dňa predavač oznámi, že na skrášlenie brány môže ponúknuť len vodou riediteľnú farbu. Lebo syntetickú vypredal, keďže výrobcovia menia orientáciu. Navyše, vodou riediteľné farby sú pre náročnejšiu technológiu drahšie.
„Slováci sú konzervatívni. No ekologizácia výroby ich chtiac-nechtiac zmení. Jednoducho okolnosti ich prinútia vyskúšať aj niečo iné,“ hovorí R. Šustek. Uisťuje, že vlastnosťami vodou riediteľných farieb Slováci sklamaní nebudú. Môžu ísť podľa neho na všetky povrchy a ľuďom plot skôr hrdzavieť nezačne.
V západoeurópskych krajinách či v Škandinávii s nimi ľudia problém nemajú. Tam je pomer využívania farieb podľa riaditeľa obrátený v neprospech syntetických. No rozdiel je i v kúpnej sile.
S prevýchovou obyvateľstva pri nákupe farieb bude pritom Chemolak zápasiť v čase, keď musí na tuzemskom trhu bojovať s narastajúcou silou väčších nadnárodných konkurentov. Chemolak, ktorý patrí skupine domácich podnikateľov okolo Juraja Širokého, naďalej na Slovensku v predaji farieb dominuje. Ale z líderskej sily mu v posledných rokoch ubudlo.
Hlavne medzi rokmi 2003 a 2005 celkové tržby smolenickej fabriky klesli zo skoro 22 na menej ako 19 miliónov eur. V korunovom vyjadrení bola dynamika ešte nemilosrdnejšia. Odvtedy sa trend obrátil – po vlaňajšom objeme vyše 29 miliónov eur majú tento rok dosiahnuť skoro 40 miliónov eur obratu.
Lenže nie je za tým opätovné zvýšenie produkcie farieb. To len od predvlaňajška Chemolak realizuje veľké dodávky živice pre americký koncern AOC. Tie sa v cudzine využívajú na výrobu stavebných materiálov či skeletov lodí.
Čoraz väčšie objednávky Američanov síce dvíhajú tržby smolenickej firmy, ale do ziskovosti sa veľmi nepremietajú. Na zmluvnej výrobe základných surovín na ďalšie finálne spracovanie sa nedá nikdy urobiť taký profit ako na farbách, ktoré Chemolak sám predáva koncovým zákazníkom pod vlastnou značkou. V súčasnosti živice spolu s doplnkovými lepidlami tvoria polovicu výroby fabriky.
R. Šustek, ktorý prišiel dať Chemolak do lepšej formy v roku 2005, hovorí, že prvé zlepšenia sa mimo rastu celkových tržieb začínajú ukazovať i v biznise s farbami. „Už s ich predajom ďalej neklesáme. Podarilo sa nám ho zastabilizovať. Pri veľkom záujme nadnárodných koncernov o slovenský trh je to pre nás úspech,“ hovorí.
Upozorňuje, že pár rokov dozadu bol tlak konkurentov taký výrazný, že firma v marketingových kampaniach radšej zdôrazňovala zachovanie Chemolaku ako propagáciu jednotlivých produktov. Na bilbordoch bolo jednoduché „Chemolak je tu“.
Predaje sa stabilizovali napriek tomu, že niektoré staršie kontrakty z minulosti zrušil sám Chemolak. „S niektorými odberateľmi so slabšou platobnou disciplínou sme skončili. Prijali sme zásadu, že Chemolak nerozdáva, ale predáva,“ hovorí riaditeľ.
Boj o farby
O tuzemský trh s farbami pre bežných ľudí, takzvaný hobby segment, Chemolak bojuje s trojicou českých firiem Colorlak, BarvyLaky a Balakom. Tretieho z nich ovláda nadnárodný koncern Akzo Nobel. No najväčší rival Smoleničanov je dolnokubínsky výrobca Primalex.
Toho pôvodne prebral holandský SigmaKalon, ale po medzinárodných fúziách ho ovláda ešte väčší globálny koncern PPG. Priamo v Dolnom Kubíne si nadnárodný hráč vyrába len farby na steny. Ostatné farby na kov a drevo na Slovensko dováža.
Chemolak tento konkurent najviac znervóznil, keď mu na Slovensku prebral dve z najsilnejších veľkoobchodných sietí s farbami. Fabrika sa odrazu ocitla odstrihnutá od priameho dosahu na niekoľko stoviek tuzemských malopredajní.
No Smolenice odpovedali rozširovaním vlastnej siete veľkoobchodných skladov, v ktorých majú zároveň predajne. Ešte predvlani ich mali len desiatku. Do tohtoročného leta pridali ďalších osem. „Dakedy sme mali vlastné prevádzky len po Košice. Teraz pokrývame celé Slovensko a pridali sme aj oblasti okolo Lučenca a Levíc,“ pochvaľuje si R. Šustek.
No k zastaveniu pádu predaja farieb podľa riaditeľa neprispelo len viac vlastných skladov s predajňami. Firma hľadá kontrakty i v zahraničí. Odtiaľ jej na účty prichádza polovica celkových tržieb. Farby predáva do Česka, Poľska, Maďarska, na Ukrajinu, do Ruska i Srbska. „Slovenský trh je malý a obsadený,“ konštatuje R. Šustek. A tak majú ambíciu doma predovšetkým neklesať.
No napriek dominancii PPG pri farbách na steny ostáva Chemolak s orientáciou na drevo a kov stále najväčší predajca náterov. Riaditeľ odhaduje, že ich logo nesie pätina až štvrtina farieb, ktoré si slovenskí majstri zaradení do hobby segmentu kúpia. Trh s farbami pre priemysel je iná káva. Tam dominujú dodávatelia z cudziny. A hlavne v osobitne zaujímavom automobilovom priemysle.
Chemolak ako lokálna firma sa nevie dostať do nových fabrík zahraničných investorov. O využívaných farbách sa nerozhoduje v slovenských dcérach automobiliek či dodávateľov komponentov, ale v materských centrálach v cudzine. „My môžeme ponúknuť porovnateľný produkt za nižšie ceny, ale tunajšia dcéra nás prijať nemôže. Musí rešpektovať veľký kontrakt na dodávku rovnakých farieb pre celý koncern,“ vysvetľuje riaditeľ.
Chemolak sa tak v dodávkach priemyselných farieb presadzuje skôr u domácich podnikov. Predáva stavbárom, výrobcom nábytku, oceľových konštrukcií, energetických zariadení či na obnovy vagónov. A pomáhať mu môže i napojenie na širšiu skupinu firiem J. Širokého. Viac farieb potrebuje hlavne jeho stavebná firma Váhostav. No dodávky pre spriaznené podniky sú iba doplnok. Výroba Chemolaku je privysoká, aby mohli hrať významnejšiu úlohu.
Čakanie na výnos
Úsilie manažmentu smeruje aj k tomu, aby ziskovosť firmy rástla dynamickejšie. Zisky doteraz boli skôr len symbolické – pár desiatok tisíc eur ročne. Ale v posledných rokoch idú hore. Vlaňajší profit sa dostal na 350-tisíc eur a za prvý polrok tohto roka Chemolak zarobil skoro trištvrte milióna eur. Napriek rastu cien surovín.
Hore idú všetky využívané ropné produkty. A tak ako po celom svete vzrástli ceny potravín, zvyšujú sa i ceny sójového oleja, ktorý Chemolak využíva pri výrobe živíc. No k vyšším ziskom prispieva racionalizácie práce. V roku 2004 v Smoleniciach pracovalo skoro 450 ľudí. V súčasnosti len niečo viac ako tristo.
A stať sa môže aj to, že vlastníci zhodnotia firmu predajom do rúk nového investora. Ak príde zaujímavá ponuka. „Chemolak je pripravený na prepojenie so zaujímavým investorom. Nie však za každú cenu. Nie sme na to odkázaní,“ myslí si R. Šustek. Potvrdzuje, že o podnik ako stále najväčšieho tuzemského producenta farieb majú záujem viacerí nadnárodní konkurenti. „Na trhu im zavadziame a to je dobré,“ uzatvára R. Šustek.
No kým investor je zatiaľ vo hviezdach, Chemolak sa musí sústreďovať na bezprostrednejšie priority. Investíciami vyhovieť európskym normám a naučiť slovenského maliara, že nie všetko, čoho sa dotkne voda, skoroduje.
Foto - Vlado Benko
