S útlmom uhoľného i rudného baníctva na Slovensku v 90. rokoch došlo aj k poklesu dopytu po produktoch dnešných Banských stavieb, a.s., Prievidza. Dopyt kulminoval v roku 1989, keď firma zamestnávala štyritisíc ľudí. O tri roky neskôr to však bola už iba štvrtina. Vteda sa podľa obchodného riaditeľa Ivana Magdolena prakticky zastavila investičná výstavba. Do rudného baníctva sa neinvestovalo vôbec, do uhoľného minimálne. To pred vedenie spoločnosti postavilo otázku, ako ďalej.
Vyhrali práce pod zemou
V procese hľadania výrobného programu pokračovala podľa I. Magdolena firma do roku 1996, keď vyskúšala aj segment povrchových stavieb, bytoviek, malých vodných elektrární. Banské stavby postavili aj dva kostoly. Nakoniec zvíťazil variant podpovrchových stavieb, ktorá v súčasnosti tvorí 70 % objemu výroby.
Zlomom bol rok 1996, keď Banské stavby začali raziť prieskumnú štôlňu tunela Branisko, ktorá sa v súčasnosti prerába na únikovú. „Voľakedy sme razili desiatky kilometrov, teraz sú to stovky metrov tunelov ročne,“ hovorí I. Magdolen.
Doplnkovou činnosťou je strojárska výroba, ktorá sa venuje hlavne opravám vlastných stavebných mechanizmov, ale zákazky ponúka aj externým organizáciám. Podobne fungujú aj dopravné služby.
Banské stavby majú v zahraničí dve dcérske spoločnosti, konsolidovaný obrat predstavuje približne tri štvrte miliardy korún. Sama firma vlani odviedla výkony za 565 mil. Sk, čo prinieslo zisk pred zdanením 31 miliónov korún. Firma plánuje v tomto roku zvýšiť výkony minimálne o 15 miliónov korún, pričom základná stavebná výroba podniku by mala vzrásť o dvadsať miliónov korún na 420 mil. Sk.
Finančnú situácia považuje I. Magdolen za stabilizovanú, aj keď pohľadávky dosahujú sto miliónov korún. Ešte v roku 1999 však boli dvojnásobné. To spôsobovalo značné problémy, pretože pri verejných súťažiach sa skladajú záruky, a tak firma musela siahať na rezervy.
Zdroje sa firme darilo získavať zo zákaziek v zahraničí. „Od roku 1996 nie sme odkázaní na domáci trh, odvtedy v zahraničí pracujeme kontinuálne,“ hovorí I. Magdolen. Za ten čas sa „pomerne slušne“ vybavili jazykovo aj robotníci, čo je podľa neho veľká konkurenčná výhoda. Firmu považuje za unikátnu v tom, že jedna tretina jej zamestnancov pracuje v zahraničí, keď vyrábajú jeden sortiment.
Od Nemecka po emiráty
Najnovšou zahraničnou zákazkou sú dve takmer trojkilometrové diaľničné tunelové rúry, ktoré do konca budúceho roka budú zamestnávať do 60 ľudí, firma naďalej pracuje na diaľniciach v Nemecku, prednedávnom ukončila stavbu tunela v Spojených arabských emirátoch.
Zákazky získavajú Prievidžania zväčša ako subdodávatelia pre veľké zahraničné firmy, ktoré majú dostatočné kapacity. Na diaľniciach okolo Mníchova tak pracovala pre nemeckú firmu Hochtief. Pri tendroch sa podľa I. Magdolena vyžaduje aj veľkosť firmy. Poukazuje napríklad na výberové konanie na stavbu tunela v Bratislave, kde samostatne nemohla podmienky splniť ani jedna slovenská firma.
Napriek tomu zatiaľ Banské stavby nepripravujú vstup zahraničného kapitálu. „Na spojenie musia byť dvaja partneri,“ konštatuje I. Magdolen, ale firma aktívne ani strategického investora nehľadá. Majiteľom sú tak piati manažéri a 39 zamestnancov. V roku 1994 štátny podnik sprivatizovala s.r.o. Banské stavby International Prievidza, ktorá sa neskôr transformovala na Banské stavby, a.s.
Spoločnosť sa snaží zákazky diverzifikovať, a nie orientovať sa na jedného veľkého zákazníka. Podľa I. Magdolena však je škoda, že na rozdiel od ČR sa na Slovensku nezačínajú otvárať nové, väčšie projekty. Pre fungovanie firmy však postačí, ak sa budú budovať tunely v SR „stabilne – je jedno, či sa pridá, alebo uberie“.
Vstup do EÚ by mal priniesť ďalšie zákazky, pretože deficit v oblasti životného prostredia bude vyžadovať vybudovanie kanalizácii, čistiarní odpadových vôd i vodovodov. Banské stavby sa chcú pritom orientovať skôr na náročnejšie práce súvisiace s inžinierskymi sieťami, práce s nižšou pridanou hodnotou, ako napríklad výkopy, nie sú až také zaujímavé.
