Najväčší svetový producent banánov, americká korporácia Chiquita Brands, v novembri minulého roku požiadala o súdnu ochranu pred veriteľmi podľa takzvanej Kapitoly 11, čo sa prakticky rovná dobrovoľnému bankrotu.
Agresívny multimilionár
Novodobá história spoločnosti je spojená s menom amerického milionára Carla Lindnera, ktorý spoločnosť ovládol v roku 1980 a v roku 1990 zaviedol jej dnešný názov.
C. Lindner sa v americkom biznise presadil nákupom problémových spoločností „za lacný peniaz“, ich ozdravením a následným predajom alebo integráciou do vlastného impéria. United Brands si zrejme vybral z rovnakého dôvodu a až do začiatku deväťdesiatych rokov jeho stratégia aj v tomto prípade slávila úspech. Vedenie firmy sa presunulo do Cincinnati a riadenie dostal do rúk tím mladých manažérov.
Základom stratégie C. Lindnera mal byť európsky trh. Tomuto trhu bol prispôsobený celý produkčný cyklus. Za obdobie 1989 – 1993 spoločnosť Chiquita zvýšila rozlohu banánových plantáží v Latinskej Amerike o 130 štvorcových kilometrov. Na zabezpečenie prepravy produkcie spoločnosť objednala štrnásť nových lodí, najväčších vo svojej triede. Náklady na prestavbu produkčného cyklu presiahli miliardu amerických dolárov (podľa súčasného kurzu viac ako 47 mld. Sk).
Spočiatku sa výdavky zdali opodstatnené. V období 1987 – 1991 totiž európsky predaj Chiquita Brands rástol priemerne o osem percent ročne. Tým sa podiel Európy na predaji banánov spoločnosti prehupol cez polovicu celkového objemu a podiel na tvorbe zisku bol ešte výraznejší.
Banana War
C. Lindner však značne riskoval. Na Európu stavil, pretože počítal s tým, že k začiatku roku 1993 dobudovaný jednotný vnútorný trh vtedajšieho Európskeho spoločenstva povedie k zmäkčeniu podmienok na dovoz banánov z iných krajín, ako boli dovtedy preferované bývalé kolónie európskych mocností známe ako skupina ACP.
Avšak udalosti sa vyvíjali podľa iného scenára. V roku 1993 Európske spoločenstvo zaviedlo prísne kvóty na dovoz banánov, v dôsledku čoho sa podiel Chiquity na európskom trhu znížil na polovicu. C. Lindner sa cítil podvedený. Počítal s liberalizáciou obchodu a nakoniec dopadol na tvrdú zem. Na rozdiel od iných amerických spoločností, ktoré sa snažili prispôsobiť novým kvótam, spoločnosť Chiquita začala otvorený boj proti Európskej únii. V spore ju podporila prezidentská administratíva USA, čím sa začala banánová vojna.
Americké úrady sa najskôr snažili vyvinúť na EÚ tlak prostredníctvom Svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ však odmietla zrušiť systém dovozných kvót napriek tomu, že WTO dvakrát rozhodla, že nie sú v súlade s jeho pravidlami. USA následne uvalili sankcie v podobe odvetných ciel na dovoz niektorých tovarov z EÚ.
V pozadí tohto nekompromisného prístupu administratívy USA sa pravdepodobne skrývajú obrovské finančné sumy, ktorými C. Lindner podporoval najskôr republikánov a po víťazstve Billa Clintona aj demokratov. Podľa amerických zdrojov v kľúčovom roku 1998 oficiálne venoval obom stranám 1,4 mil. USD (66,5 mil. Sk). Analytici upozorňujú, že na to doplatili predovšetkým malé a stredné podniky, pretože sankcie sa netýkali kľúčových položiek zahraničnoobchodnej výmeny, ktoré realizovali veľké korporácie.
Intervencia USA nakoniec priniesla svoje ovocie. V lete minulého roku EÚ nakoniec rozhodla o liberalizácii importu banánov. K úplnej liberalizácii dôjde až od roku 2006, keď budú uplatňované len clá. Kvóty a dovozné licencie sa na základe dohody na pôde WTO udržia počas prechodného obdobia, avšak vo výrazne modifikovanej podobe.
Urovnanie sporu
Európska únia sa s USA predbežne dohodli na modifikácii súčasného obchodné režimu importu banánov. Dohoda počíta s dočasnou výnimkou pre krajiny ACP vrátane prechodného zachovania kvót na dovoz banánov do roku 2005. Od roku 2006 by mali byť odstránené všetky množstvové obmedzenia dovozu banánov do EÚ. Kvóty budú na rozdiel od minulosti udeľované na princípe „first come, first served“, čiže „kto prv príde, ten prv melie“. Na základe tohto pravidla môže exportér banánov požiadať o povolenie na dovoz na spoločný trh EÚ len vtedy, keď banány budú už naložené na lodi, riadne vybavené na vývoz a smerujúce do Európy.
Diskriminácia je odstránená tým, že každý výrobca musí podstúpiť rovnaké riziko a dostane taký prístup na trh, aká bude jeho orientácia na európsky trh. Tento návrh EÚ uzrel svetlo sveta už na jeseň roku 2000. Chiquita, a následne aj Clintonova administratíva ho však odmietli. Vláda USA spolu s Chiquita presadzovali udeľovanie kvót na základe historického podielu na trhu EÚ pred zavedením obmedzení v roku 1993. Proti tomu protestovala konkurenčná americká spoločnosť Dole, ktorá je spokojná s aktuálnym riešením.
Aj Chiquita má s nástupom nového systému teoreticky šancu zvýšiť svoj predaj v EÚ, avšak sotva získa späť trhový podiel stratený počas uplynulých rokov.
Pre Chiquitu neskoro
Chiquita Brands sa musí teraz sústrediť najmä na boj o vlastné prežitie. Za posledných desať rokov naakumulovala stratu vo výške viac ako 700 mil. USD (33,2 mld. Sk) a cena akcií sa prepadla z 50 dolárov za kus v roku 1991 na 48 centov koncom minulého roku. Výnimočne neúspešný bol pre spoločnosť rok 2000, kedy pri obrate 2,3 mld. USD (109,3 mld. Sk) zaznamenala stratu 112 mil. USD. Už v januári 2001 sa spoločnosť dostala do situácie neschopnosti splácať svoje záväzky, ktoré presiahli 862 mil. USD.
Spoločnosť zo svojej situácie obviňovala administráciu B. Clintona, ktorá podľa nej nebola schopná prinútiť EÚ uplatňovať pravidlá voľného a nediskriminačného obchodu. Od roku 1993 Chiquita podľa vlastných prepočtov v dôsledku dovozných kvót EÚ prichádzala ročne o 200 mil. USD. Podľa výkonného riaditeľa spoločnosti Chiquita Brands Stevena Warshawa spôsobila default spoločnosti vlečúca sa banánová vojna: „Zlyhala politická strana procesu.“ S. Warshaw tvrdo kritizoval aj obchodnú politiku EÚ: „Priama zodpovednosť za dnešný stav padá na hlavy byrokratov v Bruseli, ktorí podporovali nerovnosť prístupu na trh. Keby nebolo EÚ, neboli by sme dnes v tejto situácii.“
Avšak americkej spoločnosti podrazilo nohy aj slabé euro, ktoré ešte viac predražovalo latinskoamerické banány a prehnane ambiciózne expanzívne plány zo začiatku minulého desaťročia. Analytik Prudential Securities John Mc Millin k tomu uviedol: „Za niektoré z problémov je zodpovedná priamo Chiquita, ale nie je ich veľa.“
V novembri 2001 spoločnosť Chiquita Brands musela využiť smutne známu Kapitolu 11, ktorá ho chráni pred veriteľmi. Spoločnosť momentálne v podstate patrí veriteľom, ktorí súhlasili s takzvaným debt – equity swap, čiže konverziou svojich pohľadávok na akcie spoločnosti. Kapitola 11 dáva americkej firme nádej na prežitie. Bývalý lesk, sláva a sila sú však s najväčšou pravdepodobnosťou minulosťou.
