Predseda slovenskej vlády na sociálnej sieti minulý týždeň poznamenal, že „kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť“. Narážal na vlkov v Európskej únii, ktorí prichádzajú s „imbecilným“ návrhom na zastavenie importu ruského zemného plynu od začiatku roka 2028. Podľa Roberta Fica sú posadnutí Ruskom. Má pravdu, zástupcovia 25 krajín EÚ považujú za morálny imperatív odpojiť sa od ruských surovín, ktorých nákupom financujú vojnu na Ukrajine.
Počas týždňa sa politické napätie zmiernilo a Slovensko nakoniec 18. balík ruských sankcií schválilo. Hoci sa nemecký kancelár Friedrich Merz poďakoval, nezhody ostávajú. Slovensko bude naďalej bojovať za svoje záujmy - ruský zemný plyn, potvrdil R. Fico. Hrozí tak, že nezhody budú pokračovať.
Je pravdepodobné, že vzťah s Európskou úniou ostane chladný. Politické následky sa dostavia ako prvé, no ekonomické budú nasledovať. Kým určitá kritika Bruselu Bratislavou je z politického hľadiska akceptovateľná, ochladenie vzťahov s Berlínom je v priamom rozpore so záujmami Slovenskej republiky.
Paradoxne, práve Nemecko malo v Európe až donedávna pozíciu najväčšieho beneficienta importu ruskej ropy aj zemného plynu. Záujem Berlína o ruské fosílie bol kľúčovým dôvodom, prečo krajiny nachádzajúce sa po trase do Nemecka vrátane Slovenska, Česka či Poľska mohli na ruských tokoch participovať v takej významnej miere. Geopolitická realita sa však pokračujúcou vojnou na Ukrajine zmenila. Import ruských fosílii sa stal z politického hľadiska čoraz ťažšie obhájiteľný.
Preto aj Nemecko zavelilo na veľký odklon od ruských zdrojov, hoci pre krajinu išlo o veľmi bolestivý krok, ktorý vzhľadom na naviazanosť jej infraštruktúry na východné toky spôsobil nárast cien energetických komodít nielen doma, ale takmer v celej Európe. Krajinám Európskej únie sa však podarilo diverzifikovať a závislosť od Ruska radikálne klesla. Cena zemného plynu ostáva síce dvojnásobná oproti dlhodobému priemeru, no stále je takmer rovnaká ako v časoch ohlásenia uvalenia sankcií na ruský zemný plyn.
Európa sa dokázala pomerne úspešne a razantne odstrihnúť od ruských energií. Aj keď stále to nie je na sto percent, veľké pokroky v budovaní LNG terminálov jej dávajú takmer istotu, že závislosť môže byť v priebehu najbližších rokov prakticky nulová. Ukazujú to aj ceny futures zemného plynu na holandskej burze. O tri zimy sa tam plyn predáva lacnejšie takmer o desať eur na megawatthodinu oproti súčasnosti a blíži sa k historickému priemeru. Je to v rozpore s obavami predsedu slovenskej vlády.
Boj za ruský plyn
Morálne hodnoty a antivojnová politika formovali postoj väčšiny európskych krajín k ruským zdrojom. Slovenská vláda má však iný názor a aj podľa ministra zahraničných vecí Juraja Blanára si Rusko „zaslúži odpustenie“. Proces odpustenia prirovnal k odpusteniu fašistickému Nemecku. Tomu však v skutočnosti bolo odpustené až po tom, ako zavrhlo nacizmus. Na politike Ruska sa však nezmenilo nič. Práve takéto vyjadrenia sú dôvodom, prečo sa Slovensko svojou politikou čoraz viac izoluje od zvyšku Európy.
A nielen izoluje. Aktívne vetovať osemnásty balík sankcií a postaviť sa proti záujmom 25 členských krajín bol radikálny postoj. Dôvod mal byť výsostne ekonomický a podľa predsedu vlády je ním hájenie záujmov Slovenska. Konkrétnym cieľom sú garancie, aby zemný plyn nezdražel. Ide však o ošemetný konštrukt, ktorý nedáva veľký ekonomický ani finančný zmysel. Aj keby sa hneď odpojil ruský plyn a Slovensko by muselo dovážať alternatívy, cena za zvýšené tranzitné poplatky by sa sotva vyšplhala nad 150 miliónov eur. A to aj v prípade dovozu cez drahé Poľsko. Realisticky by išlo možno o sto miliónov eur nad súčasné náklady.
Koľko je sto miliónov eur? Pre Európu nič, pre Slovensko iba málo. Je to menej ako desatina percenta jeho HDP a desatina nákladov na trináste dôchodky. Minulý týždeň ministerstvo financií ohlásilo v dôsledku slabnúcej ekonomiky pokles príjmov štátu o 400 miliónov eur oproti plánu. Aj v tomto kontexte je sto miliónov pre štátny rozpočet len chybou zaokrúhlenia.
Nemecký vlk a slovenský vĺčok
Slovensko brojí proti tomu, že odstrihnutie sa od ruských energií prejde iba na základe kvalifikovanej a nie jednohlasnej väčšiny. Avšak politické pomery sa pod vplyvom prebiehajúceho rozpadu svetového poriadku razantne menia. Európski lídri cítia, že v súčasnom svete kontinent potrebuje nielen jednotu, ale aj rozhodnosť. Tento postoj dokumentovala aj reakcia európskych politických špičiek na hrozby nových Trumpových ciel. Pozíciu EÚ okamžite, do niekoľkých hodín dohodli a realizovali traja ľudia: nemecký kancelár Friedrich Merz, francúzsky prezident Emmanuel Macron a predsedníčka Komisie Ursula von der Leyenová. Tento neoficiálny triumvirát sa stáva hlavným rozhodovacím orgánom EÚ.
Triumvirát je výsledkom kombinácie formálnej moci, ekonomického postavenia, historického vplyvu a osobných kontaktov. Hoci EÚ formálne funguje na princípe rovnosti členských štátov, v praxi čoraz viac rozhoduje sila najväčších hráčov, a to najmä vtedy, keď sú sami pod tlakom. Ťažkopádne rozhodovanie v zmysle jednomyseľnosti EÚ sa postupne stáva politickou históriou.
Mnohé európske štáty svoju slabosť akceptujú, no hľadajú spôsoby, ako sa s ňou vyrovnať. Niektoré sa zameriavajú na maximalizáciu vplyvu v špecifických oblastiach. Rozumejú „bruselskému ekosystému“ a vedia, že veľké rozhodnutia sa rodia kompromisom, z čoho ťažia najviac. Typickí víťazi sú Holandsko, Írsko, Dánsko či Slovinsko, ktoré robia „tichú diplomaciu“ a získavajú reálny vplyv bez politického hluku. Kto chce v EÚ ovplyvniť dianie, musí budovať aliancie, technokraticky pracovať v štruktúrach a zamerať sa na kompromis, nie konfrontáciu.
V rozpore s pragmatickou politikou ide Slovensko s bubnom na zajace. Situácia zašla tak ďaleko, že nemecký kancelár viackrát pohrozil zastavením eurofondov. Slovenskí politici reagovali ešte väčším protiútokom. Takejto politike chýba pragmatizmus a racionalita. Cieľom môže byť burcovanie más v snahe nájsť nového vinníka za rastúce domáce problémy. Takéto správanie sa však celej krajine ekonomicky vypomstí.
V centrále veľkej nemeckej firmy poctivo kalkulujú, kde budú umiestňovať nové investície. Už teraz Slovensko výrazne zaostáva za svojimi susedmi, čo sa týka dostupnosti a kvality pracovnej sily, výšky nákladov či predvídateľnosti podnikateľského prostredia. Krajina je na konci týchto rebríčkov. Ak sa k tomu pripočítajú obavy z geopolitickej orientácie, snahy o vojenskú neutralitu a návštevy Moskvy, investori ostanú skeptickí a zatiahnu investičné kohútiky.
Pred vyše desiatimi rokmi sa niečo podobné stalo v Grécku, keď populistická vláda koketovala s odchodom z EÚ a tvrdo útočila na Berlín. Priame investície nemeckých firiem vtedy takmer vyschli a nepriame zutekali. Krajina musela razantne osekať sociálny štát a v rebríčkoch chudoby sa prepadla na dno Európy, v niektorých až za Slovensko. Grécki populistickí politici fatálne zlyhali a svojou politikou situáciu len zhoršili. Podobný scenár, aj keď nie taký dramatický, no obohatený o zastavenie eurofondov, hrozí Slovensku.
Nemecko je totiž druhým najväčším investorom v krajine. Podľa Taxparency reportu od BMP Partners za rok 2023 zaplatili nemecké firmy na daniach 700 miliónov eur a takmer miliardu na sociálnych a zdravotných odvodoch. Z pohľadu 300 najväčších firiem pôsobiacich na Slovensku stáli za 24 percentami daňovo-odvodových výdavkov. Len o jeden percentuálny bod viac zaplatili najväčšie slovenské firmy. Ide o dramatické čísla ukazujúce, aké významné sú nemecké spoločnosti pre domácu ekonomiku.
Obzvlášť to platí v automobilovom priemysle, ktorý na Slovensku generuje vyše deväť percent HDP. Až 43 percent vývozu slovenských firiem v odvetví smeruje do Nemecka. V porovnaní s ostatnými krajinami ide o extrémne číslo. Pri eskalácii obchodnej vojny s USA bude Slovensko najväčšia obeť Trumpových ciel zo všetkých krajín EÚ. Hľadanie riešení takejto situácie si vyžaduje aktívnu a pragmatickú komunikáciu s nemeckými firmami, nie opak. Útoky Ľuboša Blahu a Erika Kaliňáka na Volkswagen sotva situácii pomôžu.
Slovensko bojuje o svoju budúcnosť s mnohými nepriateľmi. Je ich viac než dosť: vojna dvíhajúca ceny energií aj poľnohospodárskych komodít, clá obmedzujúce ekonomický rast či demografia scvrkávajúca pracovnú silu. Len málo vojen sa však vyhráva silou. Naopak, vyhrávajú sa diplomaciou a budovaním aliancií a vzťahov na základe dôvery. Práve tu a teraz sa Slovensko musí rozhodnúť, koho považuje za svojho priateľa a koho za svojho nepriateľa. Ak sa rozhodne zle, následky môžu byť katastrofické. Politické garnitúry totiž prídu a odídu, no zmenená ekonomická realita tu ostane na dekády.
