Michal Truban: Skúsime opraviť zbabranú informatizáciu

Vlani absolvoval podujatie zo série Ironman, rok predtým zasa preteky Oravaman. „Bol to môj sen,“ vysvetľuje, prečo sa dal na šport, pri ktorom sa siaha naozaj až na dno síl. Po Norsemanovi sa rozhodol, že si dá pauzu, dolieči si zranenia, oddýchne si.

No dlho relaxovať nevydržal. Chytil ho iný „šport“. Pred dvoma týždňami spolu s ďalšími piatimi aktivistami sformulovali výzvu Slovensko.digital. Nepáči sa im, že sa minulo 900 miliónov eur na informatizáciu a výsledok je žalostný. Radi by našli spôsob, ako prinútiť štát, aby konečne začal využívať moderné technológie a aby ich využíval rozumne.

M. Truban tvrdí, že vie, do čoho sa púšťajú. Že ak chcú niečo zmeniť, bude to extrémne náročný beh na dlhú trať. Ale na to je z triatlonu zvyknutý: „Keď ma niečo začne baviť, dávam do toho všetko.“

Prečo ste sa začali obúvať do informatizácie?

Lebo ma štve, že všetci na ňu nadávajú a nikto sa proti tomu neozval. Ja problémy okolo štátnych ítečkových projektov takisto vidím, a tak som využil množstvo svojich followerov na blogu a Facebooku, aby som na ne poukázal. Mojou výhodou je, že Websupport nikdy nerobil významné zákazky pre štát, nemusím sa teda báť, že mi za moju kritiku niečo zastavia.

Čo je podľa vás najväčší problém informatizácie na Slovensku?

Veľa projektov sa robí bez toho, aby mali zákazníka. Štát, čiže úradníci reálne nevedia, čo ľudia chcú a potrebujú, a tak často vytvárajú projekty, ktoré ľudia nechcú a nepotrebujú. Informatizácia sa chápe ako prostriedok na automatizáciu úradných procesov. Lenže najprv by sme sa mali zamyslieť, čo chceme zefektívniť – napríklad založenie firmy –, potom prijať potrebné zákony a zredukovať byrokratický aparát. Informatizácia má byť až na konci.

Vo svojich blogoch spájate informatizáciu s korupciou. Máte na to aj priame dôkazy alebo pracujete len s indíciami?

Nie, priame dôkazy nemáme. Ľudia, ktorí sa v informatizácii pohybujú, o tom vedia hovoriť medzi štyrmi očami, ale nechcú s tým chodiť po súdoch. Ale aj indície sú veľavravné. Napríklad ceny projektov. Vezmite si register právnických osôb, ktorý stojí desať miliónov eur.

Keby ste každému človeku, ktorý na ňom robí, dávali mesačný plat štyritisíc eur, muselo by na ňom robiť dva roky 80 ľudí, a aj tak by to vyšlo na osem miliónov. V globále, keby sa mali spraviť všetky úkony, ktoré sú v IT projektoch vykázané, museli by sme zamestnať polovicu Indie, lebo toľko ítečkárov na Slovensku nie je.

Z hľadiska zákona sú tendre v poriadku. A keď sa do nich prihlási viacero firiem, ponúknu veľmi porovnateľnú cenu.

Nám to naznačuje, že firmy sú dohodnuté. A aj veľa ľudí nám z vlastnej praxe hovorí, že nemáte šancu vyhrať tender, ak nie ste dohodnutí. Povráva sa, že existuje „špajza“ – zásobník projektov. Keď si z neho chcete nejaký vybrať, musíte zvyšným firmám dať určité percento zo zákazky.

Nie je za touto konštrukciou len snaha firiem o očiernenie úspešnejších konkurentov?

Tvrdia to ľudia z firiem, ktoré projekty vyhrávajú alebo väčšinu z nich spravia ako subdodávatelia.

Prečo by im model „spolupráce“, ktorý ste načrtli, nemal vyhovovať? Veď majú zákazku a prácu.

Mnoho firiem chce ísť do obstarávania bez toho, aby sa museli s niekým deliť. Inak však zákazky nevedia vyhrať, tak musia súhlasiť, že do partie priberú niekoho, kto len berie peniaze a zbytočne zavadzia.

Ako sa to dá zmeniť?

Myslíme si, že veľkým prínosom by bolo, keby štát dbal na transparentnosť dodávateľov projektov a ich subdodávateľov. Potom možno zistíte, že jedna z firiem so sídlom niekde v garáži dodáva za milióny eur hardvér alebo robí marketing a že takto sa z projektu „vyviezli“ peniaze.

Snahy o transparentnosť štátnych ítečkových zákaziek už v minulosti boli, ale vždy vyšumeli. Prečo by to teraz malo dopadnúť inak?

Vieme, že šanca na úspech je malá, lebo celé je to veľká prepojená chobotnica a nemáme patent na to, ako ju rozsekať. Vieme, že nevyriešime celý svet, ale chceme sa pokúsiť aspoň časť z toho opraviť, aj keď je to záležitosť rádovo na roky. Je mi až smiešne, že nám chodí spätná väzba od ľudí zvnútra sektora, či sme sa teraz narodili, že veď takto to funguje dávno. My to vieme, len sa s tým nechceme zmieriť.

Sám uznávate, že dosiahnuť pozitívnu zmenu môže potrvať roky. Z čoho vychádza vaše presvedčenie, že vás to po čase neprestane baviť?