Dajú sa nájsť rovnako lacné, ak nie lacnejšie alternatívy ruského plynu, myslí si bývalý štátny tajomník ministerstva hospodárstva Karol Galek. V rozhovore pre TREND tiež hovorí o pozícii Slovenska v reťazci dodávok alternatívnych palív a ich možnej ceny v kontexte príkladov zo zahraničia.
Videli ste ako štátny tajomník zmluvu SPP s Gazpromom?
Nevidel som túto konkrétnu zmluvu, keďže je predmetom obchodného tajomstva. No tým, že sme mali nominanta priamo v SPP, tak sme mu plne dôverovali. On robil potrebné kroky, aby sme v tej zmluve vedeli pokračovať a aby nebola pre nás do budúcnosti nevýhodná. A hlavne aby sme mali prehľad o množstvách plynu, ktoré si vieme zabezpečiť z alternatívnych zdrojov.
Ako ste vnímali výhodnosť tejto zmluvy?
Gazprom nikdy nebol spoľahlivý partner. Uvedomili sme si to už počas plynovej krízy 2009, rovnako aj po napadnutí Krymu. Toto sa opäť potvrdilo na začiatku energetickej krízy v roku 2021, keď Gazprom prestal plniť zásobníky v Európe. Vytvoril tak na trhu vákuum, čo spôsobilo prudký nárast cien plynu. V auguste 2022 sa trhová cena plynu dostala na 320 eur za megawatthodinu. Dnes je to menej ako 40. Ruská strana vždy používala plyn ako zbraň – akýsi spôsob vydierania svojich európskych partnerov.
Preto sme na túto situáciu hľadeli tak, že máme zazmluvnený ruský plyn do roku 2034, ale musíme sa pozerať aj po alternatívach. Keď sme nastúpili na ministerstvo, SPP už v roku 2021 začalo podnikať prvé kroky na zabezpečenie diverzifikácie dodávok. V priebehu štyroch mesiacov sme navýšili zmluvné objemy plynu z iných ako ruských zdrojov o 70 percent.
Z akých zdrojov?
Boli to alternatívne dodávky, najmä skvapalnený americký plyn, potom plyn z Nórska. Ten k nám tiekol cez Nemecko a Česko a skvapalnený americký plyn sa dovážal cez terminály na Krku. LNG terminálov medzičasom vyrástlo ako húb po daždi, takže dnes môžeme využiť aj ďalšie v Grécku, Taliansku, Chorvátsku, Nemecku... A keby nebola obmedzená kapacita v rámci tranzitu plynu cez Poľsko, čo sa mi zdá ako umelá bariéra, tak môžeme aj odtiaľ.
Cena tohto alternatívneho plynu všal bola asi výrazne vyššia ako cena ruského plynu, keďže išlo o krátkodobé flexibilné kontrakty.
Ruský plyn bol v tom čase lacnejší, ale nie výrazne. A to najmä vďaka tomu, že išlo o dlhodobú zmluvu. Je predmetom obchodného tajomstva, ako je koncipovaná, ale na príklade viacerých dostupných informácií z Maďarska môžeme predpokladať, že sa odvíja od nemeckej burzy mínus rabat od 10 do 20 percent. Zároveň vieme, že napríklad Poliaci sa v roku 2018 začali odpájať od ruského plynu a vtedy si zabezpečili prvé dodávky plynu zo Spojených štátov. Tento kontrakt bol na obdobie 20 rokov. Následne tento kontrakt navýšili a získali cenu, ktorú deklarovali ako o 20 až 30 percent nižšiu, než bola dovtedy ruská cena.
Takže nie je to tak, že americký plyn je automaticky drahý, ale jeho cena závisí od objemu alebo dĺžky kontraktu?
Áno. Stále sme v tom čase mali ruský plyn a ak by sme ho prestali odoberať, na základe klauzuly take-or-pay by sme museli aj tak zaplatiť. Preto boli krátkodobé zmluvy na jeden rok používané iba ako záložné. Súčasné vedenie SPP pokračovalo v týchto zmluvách, ale neviem o tom, že by sa snažili o zabezpečenie ich dlhodobosti.
Hľadali ste aj alternatívy dlhodobých zmlúv?
V tom čase sa riešil najmä objem plynu. Neviem o tom, že by SPP uzatváralo alebo viedlo rozhovory k nejakým iným dlhodobým zmluvám. A to, čo bolo pre nás tiež dôležité, bolo zvýšiť kapacitu na dopravu plynu. To znamená, ak by raz ruský plyn z akéhokoľvek dôvodu netiekol, aby sme ten alternatívny mali k nám ako dostať. Išlo teda kapacity plynovodov, ktoré k nám prichádzajú zo západu,
Nie sme však na konci rúr?
Nie, nie sme na konci rúr, sme uprostred. Po kríze v roku 2009 sme otvorili prvý reverzný tok plynu na Ukrajinu. To znamená, že vieme dodávať plyn tam aj späť. Následne sa začali budovať rovnako reverzné prepojenia na ostatné okolité štáty. Dnes sme vďaka tomu otvorení na Ukrajinu, Poľsko, Česko, Rakúsko aj Maďarsko. Posledné takéto prepojenie sa otváralo za nášho pôsobenia na ministerstve hospodárstva s Poľskom a má kapacitu našej ročnej spotreby. To znamená zhruba päť miliárd kubíkov. Takže teoreticky by sme cez Poľsko vedeli odobrať prakticky celú našu spotrebu, nakúpenú napríklad vo forme skvapalneného zemného plynu. V súčasnosti je toto prepojenie pre obštrukcie na poľskej strane pomerne slabo využívané, a preto ma prekvapuje, že v tomto smere nerobí ministerstvo hospodárstva, respektíve SPP viac.
Ako vnímate situáciu s nedostatočnými dodávkami plynu z Ruska?
Dva mesiace nedodali Rusi takmer žiaden plyn. Zaujímavé je, že SPP pre to Gazprom nežalovalo. Nezačali si nárokovať žiadne odškodnenie, hoci išlo o významné objemy, ktoré spôsobili, že naše plynové zásobníky sú dnes oproti minulému roku asi o 35 percent prázdnejšie. Slovensko je pripravené odobrať celý objem, ale ak ruská strana nie je tento objem schopná dodať, tak by nám to mali nejakým spôsobom kompenzovať. Unikátnosť kontraktu s Gazpromom je v tom, že nezahŕňa iba dodávku plynu ako samotnej komodity, ale aj jeho prepravu. To znamená, že ruská strana je povinná zabezpečiť, aby sa tento plyn k nám dostal. Či už sú to Veľké Kapušany, alebo nejaký virtuálny bod na Slovensku. Aktuálne k nám prichádza plyn cez Turk Stream, ale bavíme sa o kapacitne obmedzenom potrubí.
Asi nie je politický záujem o začatie arbitráže s Ruskom.
Zo strany súčasného vedenia SPP ani ministerstva hospodárstva nie je. Tvrdia, že išlo o krátkodobé prerušenie, že Gazprom je partner, s ktorým chceme do budúcnosti pokračovať. To je síce pekné, len nám stále reálne chýba veľké množstvo nedodaného plynu. Navyše máme na stole nariadenie Európskej komisie, ktorá požaduje, aby sme ukončili ruské dodávky. To by nám mohlo zlepšiť vyjednávaciu pozíciu aj v prípade ukončenia dlhodobej zmluvy. Nemám však pocit, že zo strany SPP prebiehajú aktivity, ktoré by nám toto umožnili.
A potom je tu Robert Fico, ktorý tvrdí, že ruský plyn je lacný, čo nie je pravda. Eurostat jasne na číslach ukázal, že v druhom polroku 2024, keď ešte stále k nám tiekol plyn cez Ukrajinu, mal náš priemysel, naši veľkoodberatelia v rámci Európy druhé najvyššie ceny. Po prepočítaní na paritu kúpnej sily bol jednoznačne najdrahší, 88 eur na megawatthodinu. Domácnosti sme mali pokryté dotovanými cenami. Dotácie však dosiahli dve miliardy eur. To znamená, že na priemernú domácnosť to bolo asi 850 eur. A kto to zaplatil? Zasa len podnikatelia a ľudia, ktorí zaplatili raz faktúru svojmu dodávateľovi a druhýkrát dane, z ktorých bola hradená dotácia. Takže ani plyn pre domácnosti nikdy nebol lacný.
Aké sú dôvody, že je cena pre veľkoodberateľov taká vysoká?
Eurostat sledoval iba porovnanie cien, očistených od poplatkov a daní, za ktoré odoberatelia nakupovali plyn ako komoditu. Tie odrážali situáciu na trhu aj dozvuky krízy. A v tomto bola situácia v štátoch, ktoré sa nespoliehajú iba na jedného dodávateľa, omnoho flexibilnejšia. Dnes zase platí, že najdrahší plyn je taký, ktorý nemáme vo chvíli, keď ho potrebujeme.
Čiže ruský plyn nie je taký lacný, ako hovorí predseda vlády?
Fico sa snaží presviedčať ľudí, že keď tu nebude ruský plyn, tak cena plynu zdražie. Naopak, ak by sme dnes uzavreli dlhodobé kontrakty s alternatívnymi dodávateľmi, napríklad by sme predĺžili zmluvy s Nórmi alebo Američanmi na desať alebo pätnásť rokov, som presvedčený, že jeho cena by bola dokonca nižšia, ako je to v prípade ruského plynu. Ibaže je tu jedna vec – Gazprom nám dnes garantuje plyn aj vrátane dopravy. V prípade neruského plynu by sme si museli dopravu zabezpečiť sami. Teda ak by tento záväzok opäť na seba neprevzal dodávateľ, čo by sa však prejavilo v cene. Preprava plynu je v jednotlivých štátoch, cez ktoré by k nám alternatívne plyn tiekol, rozdielna.
Fico by mal preto v prvom rade rokovať s ostatnými európskymi partnermi o tom, ako poplatky za prepravu znížiť alebo ako ich zjednotiť na úrovni Únie. Ale to sa nedá dohodnúť v Moskve, o tom sa rokuje v Bruseli. Že sa to dá, nám ukázali Česi. Nemci v minulom roku zvýšili prepravné poplatky cez svoje územie. Dotklo sa to najmä nášho západného suseda a nás. Čo urobili Česi? Išli do Berlína a rokovali. Čuduj sa svete, Nemci poplatky znížili. To by mala byť prvoradá úloha Roberta Fica. To je aj úloha SPP. A aj úloha neviditeľnej ministerky hospodárstva.
Vláda však hovorí, že nám hrozí pokuta 16 miliárd, ak by sme prestali odoberať ruský plyn.
Toto je ďalší hoax, ktorý sa Fico snaží prezentovať, aby si ľudia mysleli, že ruský plyn musíme odoberať donekonečna. To tak však nie je. Jednoducho ak dôjde k arbitráži, prvé, čo sa posudzuje, je zásah vyššej moci. Nariadenie Európskej komisie sa považuje za vyššiu moc, pretože to nezávisí priamo od nás – my neukončujeme túto zmluvu. Áno, situáciu budú skúmať súdy, ale bude to skúmať arbitrážny súd v Európe, nie v Rusku. Takže sa nebojím vôbec žiadnej arbitráže.
Ale nevznikajú potom riziká veľkého obchodného sporu s Ruskom, napríklad aj pri dodávkach ropy či jadrového paliva?
Súčasťou nariadenia EÚ je odstrihnutie nielen od plynu, ale aj od ropy. Z finálneho návrhu vypadlo jadro. Naše reaktory pritom využívajú ruské palivo a očakáva sa, že neruské alternatívy budú pre ne k dispozícii až v roku 2027. Takže máme pred sebou ešte pomerne dlhú cestu. Som však presvedčený, že potom už budeme schopní sa od Ruska odpojiť aj v prípade jadra, pričom dostatočnú rezervu mali mať Slovenské elektrárne už dávno. Veď ruská agresia na Ukrajine trvá už viac ako tri roky.
K prvému marcu 2026 máme podľa návrhu nariadenia predložiť Európskej komisii, aký je súčasný stav a aké sú prekážky v prípade odstrihnutia od ruských dodávok ropy a plynu, aby to vedeli zohľadniť. Takže my sme stále strojcom vlastného šťastia – musíme rokovať s Bruselom a musíme rokovať aj s ruskou stranou. S Ruskom si na konci dňa budeme musieť sadnúť k rokovaciemu stolu aj v rámci spolupráce po skončení vojny. Neznamená to však, že hneď skočíme do predchádzajúcich dohôd. Rusko musí byť za svoju agresiu potrestané.
- Karol Galek
- Je slovenský energetik, geológ a politik. V rokoch 2020 až 2023 pôsobil ako štátny tajomník Ministerstva hospodárstva SR. V rokoch 2016 až 2020 bol poslancom Národnej rady SR za stranu SaS, ktorej členom je od jej vzniku. Vyštudoval geológiu na Univerzite Komenského a titul MSc. získal na Technische Universität Wien v odbore obnoviteľné zdroje. Profesijne sa venoval projektom solárnej energie a spoluzaložil Slovenskú asociáciu fotovoltického priemyslu. V politike zastáva pozíciu tímlídra pre hospodárstvo a dlhodobo sa zameriava na rozvoj obnoviteľných zdrojov energie aj bezpečnej jadrovej energetiky. Aktuálne je poslancom parlamentu za SaS.
