Medzi Európskou úniou a Združením krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN) existujú viaceré podobnosti. Jedna sa začína črtať ako mimoriadne aktuálna. Je ňou zvýšená starostlivosť o plynulé zásobovanie zdrojmi energie vynútená okolnosťami. Oba bloky štátov si vypracovali strategické plány na získavanie a využívanie fosílnych i obnoviteľných zdrojov. Začiatkom tohto roka 89373>zverejnila svoj plán európska dvadsaťsedmička a o niekoľko dní po nej ASEAN.
Východoázijský summit
Svojou energetickou bezpečnosťou sa neznepokojuje iba desiatka členských krajín ASEAN, ale v rámci tzv. Východoázijského summitu aj šesť okolitých krajín. A to nie hocakých – Japonsko, Čína, Južná Kórea, India, Austrália a Nový Zéland.
Táto ázijsko-tichomorská šestnástka predstavuje robustný hospodársky i populačný kolos. Obýva ho bezmála polovica ľudstva a jeho ekonomika rastie podstatne rýchlejšie ako hospodárstvo členov Európskej únie. Označiť hospodársky priestor týchto ázijsko-pacifických štátov za dynamo svetového hospodárstva nie je prehnané. Ich súhrnný HDP síce zaostáva za EÚ ako celkom, ale úniu dobieha.
Predstihol ju už napríklad v objeme devízových rezerv. Tých má šestnástka k dispozícii viac ako EÚ a USA dovedna. To síce nemusí zahanbovať vyspelý Západ, ale signalizuje, že ázijsko-pacifický región sa stará o pohyb v globálnej ekonomike.
Deklarácia
V deklarácii Východoázijského summitu o energetickej bezpečnosti, ktorý sa konal vo filipínskom meste Cebu, dostáva sa diverzifikácii energonosičov, ochrane životného prostredia, šetreniu energiou a urýchlenému zavádzaniu alternatívnych zdrojov bezprecedentne veľkej pozornosti.
|
Šéfovia šestnástich štátov a vlád Ázie a Tichomoria reprezentujú takmer polovicu svetovej populácie. si rozumeli. |
Pri čítaní Cebu Declaration on East Asian Energy Security bijú do oči paralely medzi analýzou stavu a navrhovanými východiskami z dielne Európskej komisie a šestnástky. Tá zvažuje mnohé z toho, čím sa chce riadiť vo svojej novej energetickej politike Európska únia.
ASEAN má približne o desatinu viac obyvateľov ako polmiliardová EÚ. Oba hospodárske bloky si uvedomujú neudržateľnosť doterajšej miery závislosti od fosílnych palív a od mechanizmov ich zadovažovania.
Zároveň realisticky uznávajú, že v dohľadnom čase sa výrazná prevaha ropy a zemného plynu v mixe energonosičov nezníži. Potrvá nakupovanie od doterajších kľúčových dodávateľov, čo pre EÚ znamená Blízky východ a Ruskú federáciu a pre ázijsko-pacifickú šestnástku Blízky východ. Nevyhnutnosť diverzifikovať zdroje tak pociťujú na východe ešte nástojčivejšie ako v Európe.
Spoľahlivosť
Čo to však znamená v praxi? Obom hospodárskym priestorom poskytuje nádej rozvíjanie ťažby v postsovietskej Strednej Ázii a v Afrike. Zaujímavé sú rozdiely v postojoch k producentom v Rusku a na Blízkom východe. Európania, vyplašení vlaňajším sporom Moskvy s Kyjevom a tohtoročným s Minskom, považujú teraz Rusko za menej spoľahlivého dodávateľa ako ropné monarchie a re publiky na Blízkom východe.
Diverzifikácia pre nich znamená menej nakupovať od Rusov a viac od iných predajcov vrátane – aspoň dočasne – Blízkeho východu. V juhovýchodnej Ázii, v Austrálii a na Novom Zélande však vyvoláva väčšie obavy Blízky východ. Pre Čínu a Japonsko by bol prejavom väčšej diverzifikácie vzostup dovozu práve z Ruska.
Ani Kremľu nie je najpríjemnejšie vedomie, že najmenej 60 percent príjmov z ropy a zemného plynu mu plynie z Európy. Rusko by chcelo diverzifikovať v zmysle rozšíriť bázu odberateľov. Ak bude otepľovanie Zeme pokračovať, začnú byť splavnejšie morské trasy cez Severný ľadový oceán a sibírska ropa i skvapalnený plyn by sa mohli vyvážať do USA. O dovoz ruských podzemných pokladov sa uchádza aj Japonsko a Čína. Obe hospodárske mocnosti presviedčajú Moskvu, aby nasmerovala nové potrubia z východnej Sibíri k ich územiu, teda k brehom Japonského mora a na juh do Číny.
Dovozy z Ruska
Potenciálni japonskí alebo čínski zákazníci však vnímajú s vráskami na čele nedávny vývoj okolo energetického projektu Sachalin 2, kde sa ruský štát pod zámienkou ochrany životného prostredia prejavil tak, akoby chcel úmyselne vytlačiť z hry zahraničných investorov.
Napriek tomu túžba po dovoze energonosičov z Ruska vo východnej Ázii nepoľavuje. Ilustruje to aj summit predstaviteľov Japonska, Číny a Južnej Kórey s názvom ASEAN+3. Vypracoval 18-bodové záverečné vyhlásenie o prehĺbení všestrannej spolupráce a posilnení integrácie v príprave na vytvorenie východoázijskej oblasti voľného obchodu (East Asia Free Trade Area – EAFTA).
Kórejský polostrov
ASEAN nadväzuje spoluprácu aj s inými skupinami krajín a regionálnymi blokmi. Dialóg s Ruskom nesie názov ASEAN-Russia Summit a s Európskou úniou ASEAN-Europe Meeting. ASEAN sa podieľa aj na činnosti širšej regionálnej skupiny APEC (Asia-Pacific Economic Cooperation) a fóra ASEAN Regional Forum. Snaží sa tak vyvažovať mocenské vplyvy takých silných individuálnych a skupinových hráčov na svetovej hospodárskej a politickej aréne, akými sú Čína, USA, EÚ, Rusko, India, ale aj integrujúce sa juhoamerické ekonomiky.
Summity členských krajín ASEAN poskytujú príležitosť neformálnych rozhovorov štátnikom zo susedných krajín. V Cebu sa tak napríklad zišli na samostatnej schôdzke predstavitelia Japonska, Číny a Južnej Kórey.
- Členské štáty ASEAN
- Filipíny
- Malajzia
- Laos
- Kambodža
- Vietnam
- Thajsko
- Singapur
- Mjanmarsko
- Brunej
- Indonézia
Najviac síce rozprávali o jadrovej hrozbe Severnej Kórey, ale to im nebránilo uvažovať aj o pragmatickej koexistencii s tamojším režimom, keby sa ho podarilo presvedčiť na spoluprácu v hospodárskej oblasti vrátane energetiky. Multilaterálny obchod vo východnej Ázii, do ktorého by sa prípadne zapojila Severná Kórea, by umožnil rozvinúť projekty regionálnej kooperácie vrátane integrácie elektrickej siete a výstavby nových plynovodov a ropovodov. Takéto koncepcie predpokladajú prepravu ropy a plynu z Ruska a aktívny podiel tejto eurázijskej krajiny na rozvoji východoázijskej ekonomiky. Rusko by sa tak mohlo zaskvieť ako energetická veľmoc a regionálny partner.
Alternatívne zdroje
Pri budovaní energetickej bezpečnosti rozsiahleho územia južnej a východnej Ázie a zahŕňajúceho aj Austráliu a Nový Zéland sa signatárskych 16 krajín zaviazalo rozvíjať alternatívne zdroje energie. India, Čína i ďalšie krajiny rátajú s atómovou energiou i so všetkými obnoviteľnými zdrojmi energie – vodnou, veternou, slnečnou a energiou z biomasy. Na rozdiel od ambicióznych Európanov si nestanovujú ciele dosiahnuť k nejakému dátumu konkrétny percentný podiel alternatívnych zdrojov.
V deklarácii z Cebu sa otvorene hovorí o prechode na alternatívne mimouhlíkové zdroje v záujme spomalenia globálneho otepľovania.
|
India, Čína i ďalšie krajiny Východoázijského summitu rátajú so všetkými obnoviteľnými zdrojmi energie. |
Ekologický aspekt sa tu v minulosti veľmi nezdôrazňoval, čo sa vysvetľovalo nekompromisným stanovovaním priorít čo najrýchlejšieho hospodárskeho rastu bez ohľadu na dosah na ekosystém. Krajiny ASEAN sa podieľajú na svetovej produkcii ropy približne jedenástimi percentami. Spotrebúvajú jej 21 percent, čo ich robí čoraz viac závislými od dovozu, predovšetkým z Blízkeho východu.
Technologický pokrok
S tým spojené neistoty motivovali štáty južnej a východnej Ázie na znižovanie energetickej náročnosti pomocou vývoja a výroby novej, energeticky účinnejšej technológie. Takto chceli riešiť aj znižovanie emisií skleníkových plynov. Považujú to doteraz za inteligentnejší spôsob ochrany životného prostredia ako spoliehanie sa na medzinárodné dohody plné zákazov a reštrikcií.
V tomto smere činorodosťou vyniká Japonsko. Je to pochopiteľné, pretože jeho závislosť od dovozu fosílnych palív je už po desaťročia kritická. Na druhej strane japonská veda a technika patria k najvyspelejším na svete, a tak mnohí japonskí politici, podnikatelia a občania považujú technologický pokrok za najlogickejší prostriedok na stláčanie spotreby energie a tým na redukciu produkcie skleníkových plynov. Tokio sa preto zaviazalo poskytnúť krajinám ASEAN pomoc vo výške dve miliardy dolárov na zavádzanie technológií zvyšujúcich energetickú účinnosť.
Nové odvetvia
Hospodársky rast Číny a Indie je však taký vysoký a taký mohutný v absolútnych číslach spotreby energie a surovín, že dopyt po dodatočných zdrojoch energie sa pokrýva spaľovaním uhlia, ktorého má Čína dostatočné zásoby. Je preto pochopiteľné, že v deklarácii Východoázijského summitu sa signatárskych šestnásť krajín zaväzuje aj na vývoj a zavádzanie nových a účinnejších technológií na čistejšie spaľovanie uhlia. Významným exportérom uhlia do Číny je Austrália a jej premiér John Howard sa na okraj summitu v Cebu dohodol s čínskym kolegom Wen Ťia-paom na zriadení bilaterálnej koordinačnej skupiny na výrobu technológie na čistejšie spaľovanie uhlia.
Pri porovnávaní nových stratégií energetickej bezpečnosti EÚ a krajín východnej Ázie sa nedá vyhnúť úvahe, že svetové hospodárstvo stojí na prahu novej éry bezuhlíkovej ekonomiky. Jej rozvoj prinesie nové impulzy a príležitosti vyspelému západu i dravému ázijskému juhu a východu. Pootvorili sa dvere celým novým výrobným odvetviam a etablovaným korporáciám môžu rýchlo vyrásť noví konkurenti. Európania sa dosiaľ javili ako najpripravenejší chopiť sa nových výrobných a obchodných príležitostí, ale zdá sa, že im dýchajú na chrbát konkurenti z východnej a južnej Ázie.
Odpoveď z Ameriky
Pravdaže, rýchlik nadchádzajúcej technologickej transformácie si nechcú nechať okolo seba prehrmieť ani Spojené štáty. Koncom minulého týždňa demokrati predstavili v Kongrese USA program diverzifikácie existujúcich a rozvíjania obnoviteľných zdrojov energie. Znižovať sa majú emisie skleníkových plynov v záujme spomaľovania globálneho otepľovania.
Spojené štáty sa majú stať menej závislé od dovozu energonosičov a neskôr dosiahnuť energetickú nezávislosť. Americký ropný priemysel príde o časť subvencií. Ušetrené prostriedky by sa mohli preliať do vývoja a výroby zelených technológií, pretože tie budú zdrojom ziskov, zárukou životaschopnosti podnikov a blahobytu štátov.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Foto – SITA/AP
