Sudcovia pracujú na hranici únosnosti

Súdiť sa je na Slovensku športom. Myslí si to predseda Združenia sudcov Slovenska a sudca Najvyššieho súdu SR Juraj Majchrák. Nápad vecí (počet došlých vecí – pozn. TREND) na súdy však svedčí nielen o vysokej spoločenskej objednávke na tento druh výkonu verejnej moci. Ukazuje tiež, že na Slovensku nie sú „v móde“ rozhodcovské súdy ani mediácia.

Členovia Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR sa pri analýze stavu v súdnictve koncom apríla zhodli na tom, že rozhodcovským súdom na Slovensku 26233>nepraje tradícia. Napriek existencii niekoľkých súdov tohto typu sa na Slovensku prakticky nevyužívajú.

Na druhej strane, mediácii, najnovšej forme mimosúdneho riešenia sporov, treba dať podľa Ministerstva spravodlivosti (MS) SR ešte čas. Zákon o mediácii, účinný len od vlaňajšieho septembra, zatiaľ nepriniesol odbremenenie súdov od rastúceho objemu žalôb v občianskoprávnych, rodinných, obchodných či pracovných vzťahoch, ako to ministerstvo očakáva do budúcnosti. Zdá sa, že „mať rozhodnutie zo súdu“ u verejnosti zaváži stále viac ako výsledok dohody strán sprostredkovaný neutrálnou osobou – mediátorom.

Neodhadnuteľná objednávka

Možností či variantov návrhov, ako situáciu súvisiacu s prieťahmi v konaní zlepšiť, je niekoľko. Okrem riešenia, ktoré sa núka ako prvé a najjednoduchšie – zvýšenia počtu sudcov, vidí členka Súdnej rady a sudkyňa Najvyššieho súdu SR, Ida Hanzelová jedno osobité: zníženie nárastu novej agendy. To však nie je v moci ani ministerstva, ani organizácie práce na súdoch.

Navyše, situácia v spoločnosti je v tomto smere nepredvídateľná. „Stačí totiž jedno politické rozhodnutie, ako napríklad v minulosti zrušenie kupónovej privatizácie, aby pribudli státisíce vecí,“ hovorí. Ďalším príkladom spoločenských udalostí, ktoré spôsobujú prudký nárast nápadu vecí na súdy, je situácia okolo nebankových subjektov.

Tento rok môže byť podľa I. Hanzelovej v tomto smere takisto rozhodujúci. „Nikto navyše napríklad nevie, ako sa vyrieši otázka vyvlastňovania pozemkov,“ uvažuje. V blízkej budúcnosti, pokračuje, možno rovnako očakávať nápad vecí nad dosiaľ stabilizovaný počet (okolo 270-tisíc ročne). Napríklad aj v dôchodkovej agende krajských súdov pre odňaté invalidné dôchodky Sociálnou poisťovňou.

Na margo nespokojnosti podnikateľov s vymožiteľnosťou práva na Slovensku hovorí, že súdy sú zavalené aj spormi, ktoré by vôbec nemuseli byť. „Samozrejme, napríklad otázka právnych chýb z kúpnej zmluvy rozhodne patrí pred súd, nie však už toľko zbytočných sporov, ktoré vyplývajú z nekorektnosti obchodných partnerov,“ vysvetľuje I. Hanzelová. Myslí pritom napríklad banálne neuhrádzanie si pohľadávok.

Výkon na hrane

I. Hanzelová označuje stav súvisiaci s vybavovaním agendy na súdoch za „alarmujúci“. Rozhodne si nemyslí, že by za ním boli len subjektívne prieťahy na strane sudcov. Tí podľa nej pracujú na hranici únosnosti, ktorú sudcovské štatistiky výkonnosti stanovili na zhruba 350 vecí ročne.

Bez prieťahov sa podľa sudcov viac zvládnuť nedá. I. Hanzelová sa preto pýta, či by naozaj nebolo vhodnejšie investovať peniaze, ktoré v súčasnosti štát vypláca ako satisfakciu za prieťahy sťažovateľom na základe rozhodnutí Ústavného súdu SR alebo štrasburského súdu, do zvýšenia počtu sudcov.

J. Majchrák by videl riešenie, ako odbúrať problematickú staršiu agendu zo súdov, hoci len v prechodnom zvýšení ich počtu. Keďže ročne odchádza do dôchodku okolo dvadsať sudcov, pomohol by príchod nových sto až dvesto ľudí. Za päť či desať rokov by sa tak súdy zbavili reštančných vecí a zároveň by sa stav vrátil k pôvodnému počtu.

Toto riešenie sa pozdáva aj predsedníčke sudcovskej rady bratislavského krajského súdu Kataríne Stránskej. Poukazuje na to, že kým za posledné štyri roky narástol na okresných aj krajských súdoch nápad vecí zhruba o desaťtisíc, počet sudcov sa prakticky nezmenil. V roku 2000 ich bolo 1 142, vlani o troch viac, pritom vo výkone len 1 131. Priemerný vek sudcov na Slovensku je takmer 45 rokov, zhruba dve tretiny z nich sú ženy.

Nerozhodní ľudia

Podľa Občianskeho súdneho poriadku by sa mala vec spravidla ukončiť na prvom pojednávaní. „Neviem o jedinej veci, kde by sa tak stalo,“ tvrdí predseda Ústavnoprávneho výboru Národnej rady SR, advokát Ján Drgonec.

Podľa neho je obrovským problémom slovenských sudcov práve rozhodovanie. „Sudcovia akoby vlastné rozhodnutie odďaľovali,“ pozastavuje sa. „Keď si niekto vyberie sudcovský talár, musí si byť predsa vedomý toho, že bude musieť rozhodovať,“ hovorí a dodáva, že problém sa neskrýva v počte sudcov. Podľa neho je potrebné v Občianskom súdnom poriadku urobiť zásadnejšie zmeny v tom smere, aby sudca pri určitých procesných úkonoch nemal na výber a v určitej lehote sa musel rozhodnúť.

Záver o nerozhodnosti ako typickej črte slovenského sudcu K. Stránska odmieta. „Netvrdím, že v konkrétnych prípadoch nemožno hovoriť napríklad o zlej organizácii práce,“ pripúšťa. Dodáva však, že štatistika výkonu, ktorá zahŕňa všetkých sudcov, hovorí jasne o tom, že výkon je vyrovnaný a rýchlejšie rozhodovanie jednoducho nie je možné.

„Treba však rozlišovať jednotlivé agendy,“ upozorňuje I. Hanzelová so spresnením, že v niektorých sa odročuje viac, inde menej. Do tejto druhej skupiny radí napríklad správne súdnictvo, „kde je odročenie skôr zriedkavosťou“.

Norma zaťaženosti

Kardinálnou otázkou je teda určiť priemernú dĺžku vybavenia veci – od jej naštudovania až po konečné rozhodnutie, a to v každej súdnej agende. Alebo presnejšie, zistiť, aký počet úkonov je potrebný na vybavenie veci určitého druhu. Výsledky by pomohli aj pri identifikácii prieťahov v konaní a vniesli by do hodnotenia práce sudcov viac svetla.

Ministerstvo spravodlivosti SR už dlhšie zvažuje možnosť zmerať takto výkonnosť súdov. Podľa štátnej tajomníčky ministerstva Lucie Žitňanskej sa však v blízkej budúcnosti s týmto finančne veľmi nákladným projektom nezačne. „Vyžadoval by si totiž nasadenie jedného človeka ku každému sudcovi, vo všetkých agendách, a stopovanie všetkých jeho úkonov,“ vysvetľuje štátna tajomníčka.

Stanovenie určitého „všeobecného paušálu“ je tu však podľa Idy Hanzelovej nemožné. Uznáva síce, že sú „rutinné“ agendy, kde možno vysloviť určité očakávania, vo všeobecnosti by však išlo o porovnávanie neporovnateľného. Prikláňa sa preto skôr k stanoveniu počtu vecí, ktoré sudca môže objektívne vybaviť za rok.

Rezortné ministerstvo potrebuje mať určité „kľúčové normy“ štandardu zaťaženosti sudcu. Majú význam ako podklady pre ministra pri plánovaní počtu miest. „V tomto smere sa pripravuje návrh vykonávacieho predpisu k zákonu o súdoch,“ prezrádza L. Žitňanská.

Majetková zodpovednosť

Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci dáva štátu možnosť, aby si škodu, ktorá vznikla prieťahmi v súdnom konaní a ktorú už sťažovateľovi uhradil, vymáhal regresnou náhradou od sudcu, ktorý ju spôsobil. A to v plnom rozsahu. K dnešnému dňu sa tak však nestalo ani v jednom prípade. Takýto postup totiž predpokladá, aby vinu sudcu potvrdil ešte predtým svojím už právoplatným rozhodnutím disciplinárny senát.

J. Majchrákovi sa nepáči, že slovenskí sudcovia zodpovedajú za svoju chybu celým svojím majetkom. „Nepodarilo sa nám zatiaľ nájsť ani poisťovňu, ktorá by bola sudcu ochotná poistiť,“ konštatuje a dodáva, že poisťovne si nevedia rady s tým, z čoho by mali počítať poistné. Nepozná pritom iný štát, kde by sudca za škodu zodpovedal v takom rozsahu ako na Slovensku. „Iné úpravy vychádzajú z násobku nominálnej mzdy,“ uzatvára.

Cesta do Štrasburgu

Ak je fyzická alebo právnická osoba presvedčená, že jej práva boli rozhodnutím slovenského súdu porušené - napríklad neprimeranou dĺžkou súdneho konania, a chce sa obrátiť na Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), jej cesta musí viesť cez Ústavný súd SR. „Je totiž potrebné vyčerpať všetky vnútroštátne prostriedky nápravy a konanie podľa článku 127 Ústavy SR už štrasburský súd akceptuje ako takýto účinný vnútroštátny prostriedok,“ vysvetľuje zástupkyňa SR pred ESĽP Alena Poláčková.

Konštatuje síce, že vlani, oproti predchádzajúcemu obdobiu, klesol celkový počet sťažností zo Slovenska, no na druhej strane vzrástol počet tých, ktoré boli notifikované – na 67. „Toto číslo je pre nás dôležité, pretože notifikované sťažnosti sú práve tie, o ktorých ESĽP informuje slovenskú vládu, že sa nimi bude zaoberať,“ ozrejmuje A. Poláčková.

Sťažovatelia na prieťahy v súdnych konaniach si v minulom roku od štátu vymohli viac ako dvadsať miliónov korún. Tým, ktorí si svoje právo uplatňovali na súde v Štrasburgu, pripadlo z tejto sumy zhruba päť percent.

Nepredvídateľné príbehy zvané konkurzy

Slabinou slovenského súdnictva sú stále konkurzné konania. Najmä pre nepredvídateľnosť ich celého priebehu. Najčastejší účastníci konkurzov, banky i organizácie napojené na štát, napríklad Fond národného majetku, sa sťažujú na rozdielny výklad zákona na jednotlivých súdoch. K tomu sa pri majetkovo zaujímavých konkurzoch pridávajú špekulácie s fiktívnymi zmenkami, ktoré môžu zmeniť pomery síl pri hlasovaniach na schôdzach veriteľov. Sporné býva i určenie správcov konkurzných podstát blízkych rôznym ekonomickým skupinám.

Až zdesenie u veriteľov dokážu vyvolávať i rozhodnutia sudcov, ktorí dávajú hlasovať skupinám s diskutabilnými pohľadávkami. Tak, ako to bolo v roku 2002 v konkurze a.s. Kabát Bratislava, keď sa v deň pojednávania objavili nové pohľadávky za takmer pol miliardy korún. Sudca vtedy neumožnil najväčším veriteľom do nich ani nahliadnuť a vlastníci „čerstvo doručených“ pohľadávok vymenili správcu konkurznej podstaty. Možno spomenúť aj príklady, keď sudca brzdil vyhlásenie konkurzov – ako v prípade Hydrostavu, a.s., Bratislava. Vytvoril tak čas, aby sa lukratívny majetok ešte pred konkurzom previedol na iné subjekty.

Na ružiach vždy nemajú ustlané ani najväčší veritelia Pocítila to predminulý rok Istrobanka v konkurznom prípade a.s. Křižík Prešov. Jej pohľadávku vo výške takmer 350 mil. Sk správca konkurznej podstaty vytrvalo odmietal uznať. Na pravú mieru to uviedlo až rozhodnutie Najvyššieho súdu SR takmer po dvoch rokoch od vyhlásenia konkurzu. Zatiaľ sa hodnota firmy znižovala a záujemcovia o výrobný podnik sa strácali. Správca naopak získaval dôvody na svoje dlhšie zotrvanie v podniku. Existuje aj ďalší spôsob, ako odstaviť veľkých veriteľov. Ich pohľadávky napadnú menší veritelia incidenčnými žalobami. Tie vyvolajú osobitné konania, kde sa na základe takejto žaloby uplatňuje nárok na určenie pravosti, výšky a poradia pohľadávky. Až do rozhodnutia súdu sa potom tna konkurze nezúčastňujú.

Menší veritelia alebo organizované konkurzné skupiny, ktoré získajú pohľadávky ich odkúpením za zlomok nominálnej hodnoty, tak majú čas a vplyv, aby presadili svojho správcu konkurznej podstaty a plán speňaženia schválili pod svojou taktovkou. Definitívne vyriešenie incidenčných žalôb trvá aj niekoľko rokov. Slovensko čaká na nový zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý by mal začať platiť na budúci rok. Dnes ťažko povedať, či prinesie zlepšenie. Konkurzy by sa mali preniesť z troch krajských súdov na okresnú úroveň. Budú sa im venovať noví sudcovia, avšak väčšina z nich bez patričných skúseností.

Foto – Vlado Benko