Jeho druhá vláda prijala akčný plán na posilnenie právneho štátu, ktorého súčasťou boli protikorupčné opatrenia. Prijali sa aj zákony, ktoré patria do základného protikorupčného balíčka a jeho kabinet sa prihlásil k medzinárodnej iniciatíve, ktorej cieľom je otvorené vládnutie. V tretej vláde dokonca nechal voľnú ruku ministerke spravodlivosti, aby predkladala návrhy s protikorupčnými účinkami a sám sa vybral do Paríža, aby s generálnym tajomníkov OECD dohodol audit slovenskej protikorupčnej legislatívy.
Žiadny väčší ohlas to však v republike nemalo. Jeho prísľub, že všetko, čo audit vykonaný odborníkmi OECD zistí, „prenesieme do nášho legislatívneho života a do všetkých oblastí, ktoré sa týkajú boja proti netransparentnému správaniu a proti korupcii“, je totiž rovnako nedôveryhodný, ako všetky pred ním.
Každý politik a každý strana, ktorým naozaj záleží na transparentnosti verejného života, musí bezpodmienečne (premiér by povedal – absolútne) uznávať bazálnu a nespochybniteľnú zásadu. Zásadu, že pri opodstatnenom podozrení majú médiá a verejnosť žiadať od zainteresovaných politikov dôkazy, že sa v spornej záležitosti správali ako verejní činitelia a že sledovali a presadzovali verejný záujem. Ak pre občanov republiky platí zásada prezumpcie neviny (každý je považovaný za nevinného, kým sa nepreukáže opak), pre verejných činiteľov platí prezumpcia viny.
Je ich povinnosťou, aby na požiadanie predložili dôkazy a argumenty, ktoré svedčia o tom, že sú ako verejní činitelia bezúhonní. Nielen Robert Fico, ale ani jeho ministri a ďalší nominanti Smeru, sa podľa zásady transparentnosti nesprávali a nesprávajú. Dôkazov je aj z posledného obdobia viac než dosť, ale ako pars pro toto použime prípad Bašternák.
Kto môže povedať, že minister vnútra Robert Kaliňák urobil všetko, čo mohol a mal, aby verejnosť presvedčil, že mu jeho obchodný vzťah s Ladislavom Bašternákom nepriniesol súkromný profit a nebol na škodu verejnému záujmu? Veď o tomto obchodnom vzťahu, ku ktorému sa mal sám priznať, mlčal až dovtedy, kým ho nemohol poprieť!
Jeho povinnosťou bolo, aby zverejnil kúpnu zmluvu s podnikateľom Bašternákom a všetko, čo verejnosť potrebuje vedieť, aby si mohla byť istá, že minister vnútra nezneužil svoje postavenie. Jeho povinnosťou bolo, aby ľudí presvedčil, že sa ako verejný činiteľ nedopustil ničoho, čo ho ako činiteľa diskvalifikuje.
A čo sme namiesto toho zažili? Robert Kaliňák vytiahol iba tisíckrát obohranú mantru o tom, že „zákon porušený nebol“. Pritom každé použitie tejto mantry je dôkazom, že ten, kto sa k nej uchýlil, porušil bazálnu zásadu transparentnosti.
Kým ľudia Smeru a ďalších vládnych či opozičných strán nebudú bezpodmienečne uznávať, že v prípade dôvodného podozrenia sú to oni, kto má voči verejnosti povinnosť skladať účty, dovtedy budú ich reči o transparentnosti a boji proti korupcii iba slová, slová, slová.
