Obmedzenie práce na živnosť, zákaz reťazenia pracovných zmlúv, obmedzenie nadčasov či súbeh odstupného a výpovednej lehoty. Proklamované zvýšenie existenčných istôt zamestnancov bolo hlavné heslo na začiatku procesu novelizácie Zákonníka práce. V týchto citlivých otázkach sa postupne črtajú kompromisy, respektíve ústup z radikálnych pozícií, ktoré si nechalo ministerstvo práce nadiktovať odborárskymi centrálami. Dôvod sú 86579>praktické dôsledky návrhov, ktoré majú potenciál trh práce skôr poškodiť, ako mu pomôcť, a silný protitlak zamestnávateľov.
Návrh novely Zákonníka práce obsahuje aj paragrafy, kde nejde ani tak o zamestnancov, ako o odborárov. Presnejšie odborových funkcionárov. Tí sa aj doteraz tešili v porovnaní s radovými zamestnancami nadštandardnej ochrane a privilé-giám. Novela ich posilňuje. Či už v podobe zvýšenia ochrannej lehoty pred prepustením zo šiestich mesiacov na jeden rok alebo povinnosti zamestnávateľa platiť odborového bossa počas výkonu funkcie, keď má pracovné voľno.
Odborári navyše majú priamo zo zákona dostať kompetencie zasahujúce do manažovania firmy. Ak sa niektorému zazdá, že hrozí nebezpečenstvo, budú môcť zastaviť prevádzku firmy. Predáci sa budú môcť špacírovať po fabrikách bez súhlasu majiteľa, a to dokonca aj v prípade, ak v podniku vôbec nepracujú. Tam, kde doteraz musel zamestnávateľ svoje kroky s odborármi „prerokovať“ – zmeny pravidiel bezpečnosti a ochrany pri práci, nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času –, novela stanovuje povinnosť „dohody“ s odborármi. Pri zmene noriem práce hovorí dokonca rovno o „súhlase“.
Odborárska logika
Konfederácia odborových zväzov (KOZ) SR návrhy v novele pracovného kódexu nevníma ako privilégiá. Argumentuje, že pracovníkov môže ochrániť iba ten, kto má príslušné kompetencie. A nečelí riziku, že za svoju odborársku činnosť ho zamestnávateľ prepustí. Teoreticky sa istá ochranná lehota pre predákov dá pochopiť ako prostriedok na zabezpečenie ich existenčnej istoty pri kolektívnom vyjednávaní. No sotva je to argument v prospech jej predĺženia z pol roka na jeden rok po skončení funkčného obdobia.
Vyjednávači zamestnávateľov pochopili slabosť tohto odborárskeho argumentu a začali hovoriť o „zlatom padáku“. Čo je verejne nepopulárny prívlastok, ktorý sa zvyčajne dáva vysokému odstupnému bohatým manažérom firmy. Na ilustráciu, médiami prebehla správa o predákoch v Ozete, ktorá musela prepustiť sedemsto ľudí. Žiadajú, aby im firma vyplatila šesťmesačné odstupné ako kompenzáciu za ochrannú lehotu. Prepustení zamestnanci pritom dostali na cestu po dve výplaty. Kontrast medzi osudom radových pracovníkov a požiadavkami odborových funkcionárov nepochybne zahral v boji o verejnú mienku do karát Republikovej únii zamestnávateľov a jej hlavnému vyjednávačovi – Jozefovi Špirkovi z Penty Investments, ktorej Ozeta patrí.
Z podobného súdka je návrh, ktorý zamestnávateľovi prikazuje platiť odborového bossa. Ak firma zamestnáva viac ako 250 ľudí, privilégium vykonávať funkciu za peniaze podnikateľa sa týka jedného odborára, na každých ďalších 750 zamestnancov ďalšieho predáka. Podnikatelia argumentujú, že jedna vec je uvoľniť zamestnanca na výkon funkcie, druhá vec je jeho „boj proti zamestnávateľom“ financovať. A vypočítali, že podľa databázy TREND Top 200 by takéto platené voľno dostalo 851 zákonom garantovaných odborárov. Najväčšie firmy by to ročne stálo približne 375 miliónov korún.
Neželané dôsledky
Odborári sa vďaka predvolebnej dohode s najsilnejšou vládnou stranou cítia takí silní, že okrem fráz o posilňovaní ochrany zamestnancov sa osobitne nesnažia argumentačne návrh novely Zákonníka práce obhajovať. Naopak zamestnávatelia spustili ofenzívu, v ktorej upozorňujú na riziká posilnenia odborárskych kompetencií. Napríklad v otázke právomoci zastaviť prevádzku v prípade hroziaceho nebezpečenstva. Odboroví predáci používajú ako ukážkový príklad výbuch v Novákoch. Nehľadiac na absurdnosť príkladu, navrhovaná kompetencia má dve veľké úskalia.
Prvé ilustruje personálna šéfka PSA Trnava Barbora Šípošová. Podľa predstáv autorov novely pracovného kódexu by oprávnenosť zastavenia práce vo firme mali spätne overovať inšpektori práce. Neopodstatnený stop pritom môže znamenať škody. Fabriky vyrábajúce autá majú napríklad výrobný takt jednu minútu. Za hodinu vyjde z linky šesťdesiat automobilov. Ak by sa produkcia zastavila len na desať minút, v peňažnom vyjadrení by to znamenalo škodu od zhruba štyroch miliónov po niekoľko desiatok miliónov korún v prípade luxusných áut. To je najkonzervatívnejší odhad počítajúci s tým, že produkcia sa rozbehne po desiatich minútach bez problémov.
Ak by sa ukázalo, že na zastavenie výroby nemali odborári dôvod, vzniknutú škodu by museli podľa návrhu novely nahradiť. Tvrdia, že na to majú dostatočný majetok. Lenže zákon nerieši, kto konkrétne by za škodu zodpovedal. Závodná organizácia, odborový zväz alebo dokonca priamo vedenie KOZ v Bratislave?
- Nové privilégiá pre odborárov
- Povinnosť zamestnávateľa dlhodobo uvoľniť pracovníka na výkon funkcie v odboroch
- Pracovné voľno s náhradou mzdy pre predákov
- Predĺženie ochrannej lehoty zo 6 na 12 mesiacov
- Zákaz výpovede pri výkone nielen verejnej, ale aj odborovej funkcie
- Možnosť zakázať ďalšiu prácu
- Možnosť vstupu na pracovisko aj v prípade, ak daný zástupca odborov v podniku nepracuje
- Povinnosť dohodnúť sa s odbormi na predpisoch o bezpečnosti práce, normách spotreby práce, nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času a pružnom pracovnom čase
- Oslabenie kompetencií zamestnaneckej rady, ktorá je alternatívou k odborom
Druhé úskalie je v schopnosti rozoznať nebezpečenstvo. Nie každé potenciálne ohrozenie má takú jasnú podobu, ako povedzme vypuknutie požiaru vo výrobe. Podľa Juraja Borgulu, hlavného vyjednávača Zväzu strojárskeho priemyslu, sú odbory v takýchto prípadoch „pomocná stráž“. Ale nikdy by nemali konať samostatne, bez inšpektorátu či ľudí, ktorí sú za bezpečnosť prevádzky vo firmách zodpovední: „Ak niekto nevie, čo je to vyrábať autá, a zrazu sa vďaka výrečnosti stane odborovým predákom, nemôže predsa rozhodovať o veciach týkajúcich sa výroby. Nemá predstavu ani o tom, čo má kontrolovať.“
Medzi požiadavkami odborárov, ktoré pôvodný návrh novely reflektuje, je právomoc predákov vstúpiť do iného podniku, kedykoľvek a bez ohlásenia. Odhliadnuc od toho, že by mohli vidieť napríklad u konkurencie to, čo nemusia, môžu spôsobiť aj iné škody. Potravinárska komora Slovenska napríklad upozorňuje, že si nevie predstaviť, ako môže byť prevádzkovateľ podniku zodpovedný za bezpečnosť produktov, keď sa poskytne odborárom toto privilégium.
Podľa navrhovanej novely zákonníka by mali odbory dokonca schvaľovať pracovné normy. Čo už je priamy zásah do manažmentu fabriky. Schvaľovanie noriem práce odborovými organizáciami sa zamestnávateľským zväzom ani trochu nepáči. J. Špirko, viceprezident Republikovej únie zamestnávateľov, reaguje na tento návrh otázkou, kto bude garantovať, že nepríde k zneužívaniu tejto právomoci. Podobnú otázku kladie v prípade právomoci zastavenia výroby či vstupu do cudzej firmy.
Topiaci sa a slamka
Snaha odborových funkcionárov zabezpečiť si v spolupráci s vládnym Smerom-SD v zákone kompetencie, ktoré sa im nedarí vydobyť v rokovaní so zamestnávateľmi, je v ostrom protiklade s ich skutočnou silou v podnikoch. Zažívajú dramatický odlev organizovaných odborárov. Z východiskovej bázy takmer 1,6 milióna členov v roku 1993 spadli na dnešných približne 400-tisíc platiacich hláv. Bol to kontinuálny pád – bez ohľadu na aktuálnu podobu Zákonníka práce.
Podobný úbytok nie je slovenské špecifikum, zažili ho odborové zväzy v ďalších postkomunistických krajinách. Vo všeobecnosti platí, že organizovanosť ľudí vo východnej časti EÚ je nižšia ako na Západe, s výnimkou Rumunska. Prekvapením preto nie sú ani výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý pre Slovenskú televíziu a Hospodárske noviny uskutočnila agentúra Focus. Odborom – organizácii, ktorá si potrpí na prívlastok „zástupca zamestnancov na Slovensku“ – dôveruje necelá štvrtina respondentov. Najmä dôchodcovia a ľudia so základným vzdelaním. Skoro dve tretiny oslovených vrátane členov odborov si myslia, že odbory sa postarať o ľudí nevedia.
Pri porovnaní aktuálneho počtu členov odborových zväzov a počtu ľudí, ktorí majú prácu (očisteného o živnostníkov a podnikateľov), vychádza, že v odboroch je v súčasnosti na Slovensku organizovaná približne pätina zamestnancov. Ako upozorňuje štatistika eiro on-line, nie všetci členovia odborov, podobne ako v iných krajinách, sú ľudia, ktorí majú prácu. Podľa hrubého odhadu približne pätina odborárov na Slovensku môžu byť dôchodcovia alebo ľudia bez práce. V skutočnosti sa teda zastúpenie pohybuje niekde medzi 16 a 20 percentami pracujúcich. Čo Slovensko radí na spodok EÚ v spoločnosti Estónska, Poľska, Lotyšska a Španielska.
Politická karta
Odbory sú koncentrované v tradičných „ťažkých“ odvetviach a verejnej správe. Dnes je v krajine vyše osemdesiattisíc firiem. Priemerne zamestnávajú zhruba dvadsaťpäť ľudí. To je podľa J. Borgulu dôvod, prečo sa odborové centrály snažia naháňať členov prednostne vo veľkých firmách. Na založenie odborov pritom stačí, aby sa stretli traja ľudia, spísali stanovy a zaregistrovali sa na ministerstve vnútra. A zamestnávateľovi oznámia, že v jeho firme pôsobia.
V realite väčšinou vznik odborov nie je spontánny proces, ale pomáhajú mu emisári z príslušného odborového zväzu. Napriek tomu sa im nedarí masovo lákať členov v nových, vo vznikajúcich či menších firmách. Čo je dôležitejšie, nedarí sa im propagovať benefity, ktoré ich činnosť prináša zamestnancom v podobne kolektívneho vyjednávania a jeho výsledkov. S výnimkou štrajku železničiarov sa im počas pôsobenia predchádzajúcej vlády nepodarilo ani zásadnejšie mobilizovať vlastných členov. A úspešné lokálne štrajky šoférov v popradskom podniku SAD či zamestnancov HDO SK v Myjave z posledného obdobia sú skôr povestná výnimka potvrdzujúca pravidlo. To, že odbory nie sú pre slovenských zamestnancov extra atraktívne, pripúšťajú sami funkcionári. Mentalita Slovákov je taká, že za stokorunový príspevok by chceli dostať stopäťdesiatkorunovú protihodnotu, 68516>posťažoval sa vlani viceprezident KOZ Eugen Škultéty (TREND 19/2006).
Viacerí zamestnávatelia tvrdia, že uznávajú funkciu odborov. Sú spätná väzba pre manažment. Sú to ich oči a uši, ako hovorí Jaroslav Holeček, člen Predstavenstva Volkswagenu Slovakia. Zamestnávateľ je vždy silnejší pes, priznáva J. Borgula. No akceptuje, že musí byť ručná brzda, určitá miera ochrany. Rozumnému zamestnávateľovi má záležať na tom, kto zamestnancov zastupuje. Pretože nie je vstave im niektoré veci vysvetliť. Má iný slovník, motiváciu. Navyše zástupcovia zamestnancov sú potrební, keď je kríza. Aby vedeli zjednotiť ľudí na spoločné riešenie. Reprezentovanie nie je podľa J. Borgulu o percentách, ale o tom, či niekto je alebo nie je rešpektovaný. Či ho ľudia počúvnu, keď sa pred nich postaví a povie: Ideme takto. Bez ohľadu na to, že odbory vlastnú budúcnosť jasne stavili na politickú kartu.
Foto – Pavel Danko
