Fakt, že vekový priemer pedagógov na vysokých školách nie je ďaleko od veku, v ktorom má dnes obyvateľ Slovenska nárok na dôchodok, nie je nový. Intenzívnejšia debata na túto tému sa opätovne rozprúdila na jar tohto roku, keď parlament schválil novelu zákona o vysokých školách, ktorou sa maximálny vek garantov vysokoškolských programov predĺžil zo 65 na 70 rokov. No kľúčová otázka v diskusii o kvalite slovenského vysokého školstva znie nasledovne: je problémom slovenského vysokého školstva vek garantov alebo kvalita ich práce? A ak platí druhá možnosť, ako tento problém riešiť?
Mať garanta
Poznatky z oblasti manažmentu hovoria, že ľudia prispôsobujú svoje konanie kritériám hodnotenia. Keďže neexistuje väzba medzi vekom a kvalitou seniorov, vek by nemal hrať úlohu pri akreditácii. V slovenskej realite však manažérske kritériá neplatia a „mať garanta“ z radov docentov a profesorov je základnou podmienkou akreditácie študijného programu. Ich aktuálna pedagogická a vedecká aktivita je viac-menej druhoradá. V niektorých prípadoch ide o formálne naplnenie tejto povinnosti a ich absencia by sa neodrazila na kvalite výučby ani na výsledkoch študentov.
Politika udržiavania seniorov na školách má viacnásobne devastačný účinok. Výška platov učiteľov závisí predovšetkým od počtu odpracovaných rokov. A nakoľko zákon velí starších kolegov s potrebným titulom udržať na škole, mladším nemožno pridať. Spomedzi nich ako prví odchádzajú tí, ktorí nemajú problém uplatniť sa v súkromnej sfére či na školách a výskumných pracoviskách v zahraničí. Tak vzniká začarovaný kruh – z menej kvalitných juniorov sotva vyrastú kvalitní seniori.
Kritérium uplatnenia v odbore
Riešením nie je viac starších ani viac mladších, ale väčší počet kvalitných bez ohľadu na vek. Tomuto cieľu by sa mala prispôsobiť dlhodobá stratégia slovenského vysokého školstva.
Možným východiskom je zrušenie pojmu „garant“ a jeho nahradenie kritériami zisťovania kvality založenými na konkrétnom prínose jednotlivých pracovísk a ich pracovníkov. Ak sa univerzity dohodnú a vyvinú tlak na ministerstvo, zrušenie garantov bude jednoduché, keďže je dané iba vyhláškou bez opory vo vysokoškolskom zákone. Zákon vyžaduje, aby pracovníci garantovali študijné programy, ale nie, aby škola mala garanta.
Zodpovednosť za garantovanie kvality študijného programu by sa presunula na pracoviská, ktoré zabezpečujú študijné programy. Pri akreditácii by preukazovali naplnenie dvoch hľadísk: mechanizmus garantovania vrátane jeho funkčnosti pri tvorbe a realizácii učebných plánov, a merateľné výsledky, napríklad záujem praxe o absolventov pracoviska.
Tým by sa dalo zabrániť nominovaniu pro forma garantov, ktorí neraz majú len vágnu predstavu o predmete či odbore, za ktorého kvalitu ručia svojím menom. Úlohu by nemali hrať formálne tituly, ale skúsenosti a výsledky učiteľov pracoviska v danej oblasti. Odbory, ktoré by nevedeli preukázať dostatočné počty študentov pracujúcich na miestach zodpovedajúcich ich kvalifikácii, by mala akreditácia primerane penalizovať. Odbor by nemusel okamžite zaniknúť, ale počet prijímaných by sa redukoval tak, aby sa priblížil k počtu zamestnateľných absolventov. Náklady štátu na vzdelávanie by sa vďaka tomu mohli presunúť do oblastí, o ktoré má prax záujem.
Kľúčom je hodnotenie
Štát zatiaľ bral do úvahy len dopyt mladých ľudí po vysokoškolskom štúdiu. Počet vysokoškolských študentov sa v priebehu necelých desiatich rokov takmer zdvojnásobil. No počet učiteľov v rovnakom období narástol len o 5,7 percenta.
Zvýšenie vekovej hranice odchodu do dôchodku je na prvý pohľad najjednoduchšie riešenie a vôbec nie originálne riešenie problému nedostatku vysokoškolských pedagógov. Rázne kroky v tomto duchu urobili na konci 60. rokov minulého storočia Spojené štáty. Tam najprv predĺžili dôchodkový vek na 65 rokov, neskôr na 70 a nakoniec sa povinná veková hranica učiteľov vysokých škôl pre odchod do dôchodku celkom odstránila.
Cieľom opatrenia bolo umožniť vysoko produktívnym učiteľom ďalšie akademické pôsobenie. Obavy z toho, že by starší profesori vytvárali na univerzitnom strome deadwood structures (suché vetvy), sa podľa dostupných akademických štúdií nenaplnili. Menej výkonní učitelia totiž pod tlakom systematicky aplikovaného hodnotenia akademickej produktivity odchádzali dobrovoľne do penzie ešte pred dosiahnutím mandatórnej dôchodkovej vekovej hranice. Na druhej strane, konkurencieschopní starší učitelia sú na univerzitných pracoviskách stále. Príkladom môže byť Harvardská univerzita, kde v súčasnosti pôsobí 36 percent učiteľov vo veku nad 60 rokov.
Z poznania situácie slovenského akademického prostredia možno vyvodiť záver, že vysokoškolskí učitelia, ktorí neboli akademicky výrazne aktívni a úspešní v uplynulých rokoch – bez ohľadu na to, do akej vekovej kategórie patria, nemôžu byť prínosom pre vzdelávací a výskumný potenciál školy či fakulty ani v dôchodkovom veku. Neaktívnosť však nie je sprievodný atribút veku, ale prejav osobnostných dispozícií učiteľa, ktoré slovenský vysokoškolský systém vytrvalo ignoruje. Kľúčovú otázku z úvodu článku je preto nutné doplniť o prosté: dokedy?
Autor je prorektor Vysokej školy manažmentu v Trenčíne a online inštruktor University of Liverpool. K článku prispel svojimi poznámkami aj Ladislav Kabát, dekan Fakulty ekonómie a podnikania na bratislavskej Paneurópskej vysokej škole.
Foto na titulke - Flickr.com
Článok vyšiel v Špeciáli Vysoké školy, ktorý je prílohou aktuálneho vydania TRENDU č. 48.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Dvanásť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
