Európska únia sa dokáže meniť iba vtedy, keď ju k tomu prinúti kríza. Práve preto musí pochopiť, že sa práve v jednej nachádza, píše Economist.
Blok sa v otázke rastu dlhodobo spoliehal na čínsky trh. Ochranu zveril do rúk americkej armáde a jeho priemysel zas poháňal ruský plyn. Tri roky vojny na Ukrajine a tri mesiace agresívneho transakčného prístupu amerického prezidenta uštedrili týmto pilierom niekoľko „podpásoviek“.
Uprostred globálneho chaosu musí Európa prijať zmenu. Mala by začať tým, že sa vzdá luxusných politík, ktoré dlho považovala za samozrejmosť. Dnes si ich už podľa Economistu jednoducho nemôže dovoliť.
V prvom rade by sa mala pozrieť na svoje vzťahy s Veľkou Britániou. Spory s týmto ostrovným rivalom sú pre EÚ akousi „úchylkou“ odvtedy, čo krajina v roku 2020 ako prvá blok opustila. Británia však disponuje vojenskou, geopolitickou aj priemyselnou silou, ktorá môže zosilniť vplyv Európy na Ukrajine.
Aj spôsob, akým EÚ pristupuje k vzdialenejším krajinám, dnes pôsobí sebastredne. Po celé roky sa blok snažil pretlačiť svoje pravidlá aj mimo hraníc. Často tým pohneval nejednu zahraničnú vládu. Euroúradníci sa radi pýšia takzvaným „bruselským efektom“, keď sa politiky vytvorené v hlavnom meste EÚ stávajú globálnymi normami. Na pozadí D. Trumpovho protekcionizmu ale potrebuje blok diverzifikovať obchod a uzatvárať množstvo dohôd. Mal by preto prehodnotiť, ako sa k ostatným krajinám správa.
Ďalším luxusom je nadmerná byrokracia, na zjednodušení ktorej už Brusel pracuje. Objednávanie a následné ignorovanie rozsiahlych štúdií o tom, ako zlepšiť jednotný trh, už možno v EÚ považovať za tradíciu. A veľmi nákladnú.
Jedným z najdekadentnejších zvykov Európy je odkladanie riešenia problémov dovtedy, kým sa nestanú natoľko akútnymi, že to blok stojí milióny eur. Príkladom je šetrenie v oblasti obrany. Viaceré členské štáty vrátane Talianska a Belgicka len teraz hľadajú cestu, ako na ňu vyčleniť dve percentá HDP, hoci sa krajiny NATO na tomto cieli dohodli už v roku 2014.
Ďalšie dôležité správy
