Skleníkový efekt je zaužívaný pojem pre otepľovanie planéty, ku ktorému dochádza v dôsledku rastúceho množstva takzvaných skleníkových plynov v atmosfére. Dohoda o tom, že krajiny by mali spoločným úsilím udržiavať koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére na relatívne bezpečnej úrovni, bola dosiahnutá ešte pred desiatimi rokmi na Summite Zeme v Rio de Janeiro. Rámcový dohovor o klimatických zmenách (FCCC) vtedy podpísalo viac ako stodeväťdesiat krajín.
Kjóto sa dočkalo
V roku 1997 tento dokument doplnil takzvaný Kjótsky protokol, podľa ktorého musia krajiny, ktorého ho podpíšu, znížiť objem emisií hlavných skleníkových plynov v období 2008 – 2012 o 5,2 %. Za východiskovú úroveň sa berie úroveň emisií z roku 1990. Protokol v Japonsku podpísali zástupcovia viac ako stovky krajín. USA ako najväčší znečisťovateľ sa zaviazali znížiť emisie o sedem percent, Japonsko a Kanada o šesť percent a EÚ o osem percent. V marci 1999 protokol podpísali aj Rusko a Ukrajina, ktoré si vyrokovali výhodné podmienky. V ich prípade stačí, aby v roku 2012 neprekročili úroveň emisií z roku 1990.
| Kjótsky protokol by mal prispieť k zníženiu emisií skleníkových plynov pod úroveň z roku 1990. Dosiahnutie cieľov však ohrozuje neúčasť USA, ako aj povolený obchod s emisnými kvótami. Kritici sa obávajú, že ním dôjde len k prerozdeleniu emisií, nie k ich reálnemu zníženiu. |
Kjótsky protokol zároveň obsahuje pravidlá, ktorými sa bude riadiť medzinárodný trh emisií. Podľa ruského týždenníka Kompanija sú veľmi podobné bežnej tovarovej burze, na ktorej jednotku tovaru tvorí tona skleníkového plynu a predávajúcimi a kupujúcimi sú krajiny, ktoré ratifikovali protokol. Záväzok krajín nepresiahnuť stanovenú úroveň emisií protokol označuje ako národné kvóty. S týmito kvótami je možné obchodovať. Ak niektorá krajina plne nevyužije svoju emisnú kvótu, môže predať jej zvyšok inému štátu.
Krajiny okrem toho môžu realizovať spoločné projekty v oblasti zníženia emisií skleníkových plynov a rozdeliť si takto získané „jednotky zníženia emisií“ medzi sebou. Tieto projekty je možné realizovať aj pred vstupom protokolu do platnosti.
Kjótsky protokol vstúpi do platnosti, ak ho ratifikuje najmenej 55 krajín. Podiel týchto krajín na svetových emisiách oxidu uhličitého musí zároveň predstavovať najmenej 55 %. Po tom, ako protokol nepodpísal prezident USA George Bush, práve táto hranica oddialila jeho vstup do platnosti. USA sú totiž najväčším emitentom skleníkových plynov na svete. V prípade ratifikácie protokolu Ruskom a Kanadou bude potrebný podiel dosiahnutý a protokol do platnosti vstúpi. Následne sa môže začať aj globálny obchod s kvótami na emisiu.
Kanada žiada úľavu
Hoci Kanada má v úmysle Kjótsky protokol ratifikovať, bude požadovať zo svojich záväzkov na zníženie emisií úľavu vo výške 29 %. Kanada v roku 1997 súhlasila, že zníži svoje emisie o šesť percent, čo predstavuje 240 megaton skleníkových plynov ročne. Minister prírodných zdrojov Kanady Herb Dhaliwal však uviedol, že jeho krajina sa bude snažiť, aby do tohto množstva bol započítaný aj export takzvanej čistej energie (zemného plynu a elektriny z vodných elektrární), ktorý z Kanady smeruje najmä do USA.
Podľa plánu zverejneného v tomto roku by Kanada chcela znížiť emisie len o 170 megaton ročne. Zvyšný záväzok by malo nahradiť započítanie exportu ekologicky čistej energie. S týmto stanoviskom nesúhlasí EÚ. Podľa tlačového tajomníka delegácie EÚ v Kanade Roya Christensena ratifikovať protokol znamená akceptovať dohody v podobe, v akej boli uzavreté, a nie snahu zmeniť ich vo svoj prospech.
Kanadský premiér Jean Chretien však minulý pondelok na Summite o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu oznámil, že kanadský parlament protokol ratifikuje ešte tohto roku, pričom požiadavku na úľavy nespomenul. Jeho vládna Liberálna strana má v parlamente väčšinu, čo podľa agentúry Dow Jones Newswires dáva schváleniu takmer istú podobu.
Rusi chcú zarábať
Zrod Kjótskeho protokolu v Rusku privítali pozitívne. Podľa týždenníka Kompanija v ňom mnohí videli možnosť, ako zarobiť na predaji kvót. Práve v roku 1990 sa totiž v Rusku začal prepad priemyselnej výroby a ekonomickej úrovne. Rusko sa doteraz ekonomicky nedostalo na úroveň roku 1990.
Krajina v posledných dvoch rokoch zaznamenáva výrazný ekonomický rast, ktorý je spojený aj s rastom emisií. Ide najmä o oxid uhličitý, ktorý vzniká spaľovaním fosílnych palív – uhlia, plynu a ropných produktov. Napriek tomu je objem emisií skleníkových plynov v Rusku v súčasnosti o štvrtinu menší ako v roku 1990. Tento objem tvorí základ pre stanovenie emisných kvót. Podľa prepočtov ministerstva ekonomického rozvoja Rusko v najbližšom období nedosiahne kritický objem emisií. V roku 2012 budú mať Rusi stále pätinovú rezervu.
Vychádzajúc z týchto faktov začali ruskí experti pred piatimi rokmi prognózovať príjmy vo výške rádovo miliárd dolárov, ktoré krajina mala dosiahnuť vstupom na svetový trh emisných kvót. Rusko očakávalo, že po ratifikácii protokolu sa v Európe zvýšia ceny plynu a elektrickej energie, čím by rástli aj exportné príjmy krajiny. Ďalšie extra peniaze by Rusi zarobili predajom emisných kvót.
V situácii, keď protokol odmietli USA a Austrália a zo solventných krajín ho ratifikovali len EÚ a Japonsko, sa šanca Ruska zarobiť na predaji kvót výrazne znížila. Dopyt po kvótach bude oveľa menší, než sa čakalo, a Rusi nemôžu dúfať, že do roku 2012 zarobia výraznejšie prostriedky. EÚ si podľa názoru ruských odborníkov kvóty zabezpečí od kandidátskych krajín strednej a východnej Európy. Rusku zostáva ako zákazník teda hlavne Japonsko, ktoré však bude kupovať len obmedzené objemy emisií.
Pohľad na problematiku obchodu s emisiami je v Rusku v súčasnosti oveľa realistickejší. Krajina dúfa, že cez Kjótsky protokol dokáže umoriť časť svojho zahraničného dlhu alebo aspoň získa investície na spoločné projekty. Záujem o takéto projekty majú najmä krajiny, ktoré vyčerpali vlastný potenciál znižovania emisií. Ďalšie investície by nepriniesli žiaduci efekt. V Rusku naopak existuje množstvo príležitostí na efektívne investície do zníženia emisií. Preto by napríklad škandinávske krajiny mohli realizovať ekologické investície v Rusku. Takto uvoľnené emisné limity by Rusi umožnili využiť investorom.
Riaditeľovi Centra klimatických projektov Viktorovi Potapovovi sa nepáči sama myšlienka obchodu s emisnými limitmi: „Rámcová konvencia OSN predpokladala, že obchodovať bude možné len s výsledkami prác zabezpečujúcimi zníženie emisií, a nie s emisnými limitmi ako takými.“ Obchod s emisnými limitmi podľa neho v konečnom dôsledku nepovedie k zníženiu emisií, ale k prerozdeleniu kvót.
Firemné projekty
Podľa informácií ruskej pobočky ekologickej organizácie WWF takmer polovicu emisií skleníkových plynov v Rusku má na svedomí energetický priemysel (v rátane ťažby ropy a plynu). V rebríčku najväčších producentov nasleduje metalurgia, doprava a chémia.
Po tom, ako Rusko v roku 1999 podpísalo Kjótsky protokol, mnohé veľké spoločnosti rozbehli projekty na zvýšenie efektívnosti spotreby energetických surovín. Podľa týždenníka Kompanija tak nečinia v záujme atmosféry, ale vlastného biznisu. Očakávajú totiž, že po uskutočnení reformy ruského štátneho energetického monopolu RAO JES Rossiji a liberalizácii cien plynu výrazne vzrastú ceny všetkých energetických surovín.
Protokol by mohol umožniť ruským firmám časť nákladov na investície získať zo zahraničia. Najväčší záujem o predaj emisných kvót javia v Rusku Gazprom, Jukos a JES Rossiji, ktorá za týmto účelom vytvorila Energetický uhľovodíkový fond.
Podľa WWF v posledných dvoch rokoch v Rusku rokovali o spoločných projektoch predstavitelia EÚ, Kanady, Japonska aj škandinávskych krajín. Štyri projekty sa už zrealizovali.
Gazprom v spolupráci s nemeckou spoločnosťou Ruhrgas zrealizoval projekt optimalizácie prepravy plynu, ktorý znížil emisie oxidu uhličitého ročne o pol milióna ton. Ropná spoločnosť Jukos vlani rozbehla projekt využitia sprievodného plynu, ktorý je vedľajším produktom pri ťažbe ropy. Projekt pozostávajúci z budovania plynovodov a zberných staníc by mal byť funkčný v roku 2004. Časť prostriedkov na jeho realizáciu poskytla japonská Eximbanka. Doteraz sa plyn spaľoval priamo na mieste ťažby, čím sa do atmosféry uvoľňovalo veľké množstvo skleníkových plynov.
RAO JES Rossiji produkuje tri percentá svetových emisií skleníkových plynov a tretinu ruských. Ešte v roku 1999 spoločnosť vypracovala spolu s Japonskom 54 projektov na zníženie emisií, z ktorých sa Japoncom pozdávali dve desiatky.
Ďalej ako ku projektom sa však spoločnosť nedostala. Dôvodom bola skutočnosť, že právna záväznosť Kjótskeho protokolu a tým aj možný obchod s emisiami boli ohrozené. Po summite v Juhoafrickej republike sa však situácia mení.
FOTO – ARCHÍV EURÓPSKEJ KOMISIE
