Dane a mzdy - kúzla a realita

Prvý vážnejší opozičný pokus vymyslieť alternatívu súčasného daňového systému pochádza z pera tieňového ministra financií Smeru Igora Šulaja. V tridsaťstranovom materiáli navrhuje návrat k viacerým sadzbám DPH a dane z príjmu, zníženie spotrebných daní a obnovenie zdaňovania dividend. Tieto kroky by mali napraviť sociálne krivdy, ktoré podľa opozičného politika spôsobila daňová reforma vlády Mikuláša Dzurindu.

Z analýzy, ktorú urobil TREND, vyplýva, že je to pokus nešikovný. I. Šulaj prezentuje nesprávne prepočty, neznalosť problematiky zdaňovania a nevyargumentované závery. Viac než ponuka alternatívneho daňového systému je jeho práca pokusom rozbiť koncept rovnej dane za každú cenu.

Prečo a ako

Prečo chce tieňový minister financií meniť súčasný daňový systém? Z jeho materiálu sa to jednoznačne vyčítať nedá, na ponuku vysvetliť svoju koncepciu nereagoval.

Záhadou preto zostáva napríklad tvrdenie: „Zvýšením sadzieb DPH sa Slovensko vzdalo i podmienok rozhodujúcich pre vstup do Európskej únie. Tieto zohľadňovali sociálno-ekonomické kritériá väčšiny občanov a domácností.“

Z kontextu analýzy I. Šulaja možno usudzovať, že za sociálne nespravodlivú považuje najmä DPH. Tvrdí, že vďaka zjednoteniu sadzieb tejto dane majú občania z nižšími príjmami vyššie daňové zaťaženie ako tí bohatší.

Preto v prvom kroku navrhuje návrat k zníženej sadzbe 14 percent, ktorá by sa uplatňovala na základné potraviny, energie, knihy a lieky. V ďalšom kroku by mala klesnúť na desať percent. Zároveň chce znížiť spotrebnú daň z motorových palív.

V oblasti priamych daní by mala byť novinkou druhá, 15-percentná sadzba pre fyzické osoby, ktorá by sa mala uplatňovať na základ dane do 20-tisíc korún. I. Šulaj tvrdí, že to bude mať pozitívny vplyv predovšetkým na nízko a stredne príjmovú skupinu obyvateľov.

Právnické osoby sa podľa neho môžu tešiť na to, že „v daňovom základe umožníme zohľadnenie investičných a rozvojových nákladov, nákladov na vedu a výskum, ktoré prinesú konkrétne výsledky v tvorbe nových pracovných príležitostí, vyššiu pridanú hodnotu, vyššiu produktivitu práce ako aj ekologické efekty“. Akú zmenu oproti súčasnosti má autor na mysli, sa z jeho materiálu usúdiť nedá.

NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:

• 59268>Platy rastú skoro všade a skoro všetkým
• 59269>Daňový systém možno zlepšiť
• 59335>Analýza motorovou pílou (Komentár)

Smer uvažuje o opätovnom zdaňovaní dividend zrážkovou daňou. Otvorene hovorí, že zdaniť chce najmä zisky zahraničných investorov na Slovensku. No aj motivovať podnikateľov, aby zarobené peniaze nespotrebovali, ale aby ich ďalej investovali.

Posledným návrhom je zvýšená sadzba dane z príjmu 25 percent pre vybrané podniky a banky. Uplatňovala by sa „do obdobia vytvorenia konkurenčných trhovo-ekonomických podmienok“ pre tieto subjekty.

I. Šulaj vidí svoj návrh ako rozpočtovo takmer neutrálny. Výpadok príjmov z DPH, spotrebných daní a dane z príjmu fyzických osôb by mali kompenzovať výnosy zo zdaňovania dividend a osobitnej dane z príjmu právnických osôb.

V skutočnosti by to tak nebolo. Tieňový minister financií napríklad výrazne nadhodnotil potenciálny príjem z dividend. A jeho návrh na zavedenie osobitnej sadzby pre vybrané právnické osoby je v praxi nerealizovateľný.

Chyba prvá – matematika

Prvým problémom návrhu Smeru zaviesť druhú, 15-percentnú sadzbu dane z príjmov fyzických osôb je dešifrovať, ako to I. Šulaj myslí. Hovorí totiž iba o tom, že by sa mala vzťahovať na základ dane do 20-tisíc korún a každý jeden zamestnanec by mal ušetriť osemsto korún.

Nespresňuje, či mesačne alebo ročne. Vzhľadom na materiálom odhadovaný výpadok príjmov 1,8 miliardy korún a spôsob jeho výpočtu TREND usudzuje, že ide o ročný príjem.

Nejasné je, či tieňový minister financií kalkuluje s existenciou nezdaniteľnej sumy. Tá v tomto roku dosahuje takmer 88-tisíc korún.

Ak by s ňou nerátal, bol by, pochopiteľne, celý návrh nezmysel. Nižšou sadzbou by nebolo čo zdaňovať. Respektíve ak by nezdaniteľnú sumu zrušil a namiesto nej by zaviedol pásmo s 15-percentnou daňou, zaťaženie fyzických osôb by neznížil, ale výrazne zvýšil.

TREND preto predpokladá, že I. Šulaj s existenciou nezdaniteľnej sumy vo svojich výpočtoch počíta. Jeho návrh by potom znamenal vytvorenie troch daňových pásem.

To prvé by ohraničovala nezdaniteľná suma a zodpovedalo by hrubej mesačnej mzde približne osemtisíc korún. Hrubé príjmy nad túto hranicu až do desaťtisíc korún by boli zdaňované 15-percentnou sadzbou a vyššie príjmy súčasnou 19-percentnou sadzbou.

Lenže – je tu ďalší problém. Tieňový minister financií sa v materiáli domnieva, že „nižšie daňové zaťaženie“ by mali ľudia s najnižším príjmom z chudobnejších regiónov.

Nie je to pravda. Vďaka nezdaniteľnej sume by najchudobnejší zavedenie 15-percentnej sadzby nepocítili vôbec, lebo neplatia žiadnu daň z príjmov.

Tí, čo zarábajú nad osemtisíc brutto, by pár korún mesačne ušetrili. Naplno by si sľubovanú úsporu na daniach užili len ľudia s platom viac ako desaťtisíc korún. Teda nie chudobní a stredné vrstvy, ale stredné vrstvy a bohatí.

Chyba druhá – logika

V úvahách o opätovnom zavedení zdaňovania dividend urobil I. Šulaj hrubé chyby. Pre obmedzený priestor TREND uvádza tri základné.

V prvom rade materiál pracuje s osobitou teóriou motivácie súkromných spoločností k investovaniu. Ak firma vytvorí zisk, tvrdí tieňový minister financií, tak ho môže buď rozdeliť medzi akcionárov napríklad na ich konečnú spotrebu, alebo ho ďalej investovať.

Z toho pre neho vyplýva, že zrušenie dane z dividend vytvorilo väčší priestor na spotrebu alebo úspory akcionárov, ktoré nemajú „až taký podstatný rozvojový vplyv na podnikateľské prostredie“.

Aplikovaním tejto teórie mu vychádza, že zdaňovanie dividend de facto motivuje k investovaniu. K tomu, že prioritnou motiváciou investovania v podnikaní je dosiahnuť čo najväčší (čistý) zisk alebo že akcionári, ktorí dostanú dividendy, ich môžu použiť na iné investičné projekty, sa I. Šulaj vo svojich úvahách nedostal.

Naopak, vyšlo mu aj to, že ak by si zahraničný investor mal porovnať finančné dôsledky zrušenia podnikov „v štáte, v ktorom je alebo [v ktorom] nie je zdaňovaný zisk zrážkovou daňou, rozhodol by sa pre zrušenie podnikov v štáte, v ktorom nie je zrážková daň“. Nevedno, ako opozičný expert k takémuto záveru došiel, ale takéto rozhodnutie by vraj bolo finančne „pragmatické“.

Druhou hrubou chybou je kalkulácia výnosu zrážkovej dane z dividend. I. Šulaj očakáva, že rozpočtu by v budúcom roku teoreticky priniesla takmer desať miliárd korún. To je neodôvodniteľný optimizmus.

V roku 2003 vybral štát prostredníctvom 15-percentnej zrážkovej dane z dividend niečo vyše jednej miliardy korún. Aj po zohľadnení zavedenia 19-percentnej dane, akéhokoľvek mysliteľného aj nemysliteľného zvýšenia ziskovosti podnikov je predpoklad desaťnásobne vyššieho daňového výnosu nereálny.

Vysvetlenie nadhodnotenia potenciálnych príjmov rozpočtu sa skrýva v tretej hrubej dividendovej chybe I. Šulaja. Myslí si, že zrušenie zrážkovej dane bolo nevhodné aj preto, lebo štát prichádza o značnú časť peňazí, ktoré tak či tak zahraničný akcionár slovenskej firmy zaplatí v domovskej krajine. Ak by sa dividendy na Slovensku zdaňovali, tak by podľa neho časť peňazí zostala v krajine pod Tatrami.

Keby si tieňový minister financií naštudoval smernicu EÚ známu pod názvom „Matka-dcéra“, zistil by, ako hlboko sa mýli. Podľa tejto normy štáty EÚ nezaťažujú dividendy dcérskej firmy zahraničného investora zrážkovou daňou, ak tento investor pochádza z inej členskej krajiny. Čo je v prípade Slovenska drvivá väčšina z nich.

Ak by slovenská legislatíva zaviedla zrážkovú daň, aj tak by sa aplikovala smernica. Okrem toho, viacero koncernov z tretích krajín, napríklad z USA, neinvestuje na Slovensku priamo, ale cez dcéru v niektorom zo štátov EÚ. Aj ony by sa preto povinnosti platiť zrážkovú daň veľmi jednoducho vyhli.

Chyba tretia – spravodlivosť

Volanie po zníženej sadzbe DPH na základné potraviny, lieky, energie a podobné komodity patrí k tradičnej výbave súčasnej opozície. Nielen títo politici, ale aj časť verejnosti prisudzuje tvrdeniu, že znížená sadzba rovná sa nižšie maloobchodné ceny a vyššia sociálnu spravodlivosť, automatickú platnosť. Aj I. Šulaj mechanicky tvrdí, že ceny tovarov podliehajúcich redukovanej sadzbe sa znížia a podporí sa podnikateľské prostredie.

Mimochodom, v tomto bode opozičný expert sám seba usvedčuje z nekonzistentnosti. V prípade dividend považuje vyššiu spotrebu akcionárov v podstate za negatívny jav, ktorý ide na úkor investičného rozvoja firiem.

No vyššej spotrebe, ktorú by vyvolala znížená sadzba DPH, naopak, pripisuje pozitívny efekt – zlepšenie podnikateľského prostredia, ktoré bude môcť generovať nové pracovné miesta. Rozdiel medzi jednou a druhou spotrebou nevysvetlil.

Ak by I. Šulaj argumentoval, narazil by na niekoľko prekážok. Problematické je napríklad jeho tvrdenie, že zjednotenie sadzby DPH spôsobilo vyššie daňové zaťaženie chudobných než bohatých. Pravda je, že zaťaženie nepriamymi daňami je na Slovensku po reforme všeobecne vyššie. No „sociálna nespravodlivosť“ pri zdaňovaní, tak ako ju chápe Smer, existovala aj predtým.

DPH je z podstaty degresívnou daňou. Znamená to, že čistý príjem chudobnejších domácností zaťažuje relatívne väčším percentom ako tých bohatších. Bez ohľadu na existenciu či neexistenciu viacerých sadzieb.

Ak by I. Šulaj dokázal presadiť zníženie sadzby DPH, dosiahol by pokles celkového zaťaženia spotreby domácností, ale nijako by neodstránil „sociálnu nespravodlivosť“. Pomohol by aj chudobným, aj bohatým. Stále by platilo, že pre chudobnejších je DPH relatívne vyššou záťažou ako pre bohatších.

To korešponduje s viacerými zisteniami Európskej komisie alebo napríklad nemeckého ekonomického inštitútu ZEW, ktorý tento rok na objednávku tamojšieho ministerstva financií analyzoval vplyv znížených sadzieb DPH. Závery sú v podstate totožné – DPH je v prvom rade spôsob, ako štátu zabezpečiť príjmy. Manévre so zníženými sadzbami sú neefektívny nástroj na realizáciu sociálnej politiky, zvyšovanie zamestnanosti či ovplyvňovanie maloobchodných cien.

Chyba štvrtá – nezmysel

Na zvýšenie daňových výnosov vidí Smer priestor v dodatočnom zdanení podnikov, ktoré dosahujú „neprimeraný zisk“. Okrem kontroverznosti je tento návrh najmä hmlisto definovaný.

Z materiálu I. Šulaja je jasné, koho by sa mal týkať – Slovenského plynárenského priemyslu, Slovnaftu, Slovak Telecomu, Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústavy, troch energetických distribučných firiem a všetkých komerčných bánk.

Tieňový minister financií definuje aj to, prečo by sa zvýšená sadzba dane mala uplatňovať. Podľa neho majú tieto firmy zvýhodnené postavenie pri uplatňovaní neštandardných „konkurenčných trhovo-ekonomických podmienok“ a v ich prípade zlyháva regulácia. Minimálne pri komerčných bankách je to odvážne tvrdenie.

No v texte chýba opis, akým spôsobom by sa malo takéto zdaňovanie upraviť v zákone. Priame vymenovanie dotknutých firiem by bolo ich jasnou diskrimináciou s nepríjemnou hrozbou súdnych sporov.

Akákoľvek nepriama definícia zasa naráža na praktické problémy, možno s výnimkou bánk. Ak by sa povedzme určili odvetvia, vyššie zdanenie by postihlo aj iné ako vymenované firmy.

Ak by boli podmienkou obrat a odvetvie, napríklad v telekomunikáciách by vyššej dani podliehal aj Orange Slovensko. Ďalší problém: plynári sa budú deliť na dve firmy.

Aj Slovak Telecom po zavedení značky T-Com bude na Slovensku pôsobiť v podstate ako holding s mobilnou a fixnou dcérskou firmou. Podliehali by osobitnej sadzbe len zisky z fixných operácií? Alebo aj z mobilných služieb?

Potom by de facto zisky T-Mobilu boli zaťažené vyššou daňou ako zisky Orangeu. A čo ak firmy, ktoré materiál vymenúva, nebudú dosahovať „neprimeraný zisk“?

Zavedenie osobitnej sadzby dane potrebuje návod, ktorý I. Šulaj neponúkol. Rovnako ani to, ako by zistil, že pre tieto firmy sa už vytvorili „konkurenčné trhovo-ekonomické podmienky“ a nastal čas zvýšenú sadzbu zrušiť.

Ilustračné foto – AFP, SITA/Peter Hudec, Foto – TASR