Čiarové kódy sú už samozrejmou súčasťou obalu tovaru. Systém pruhov ukrývajúcich informácie o výrobku bol patentovaný v roku 1952. Napriek nesporným výhodám sa však v praxi nepresadzoval ľahko, čo dvojnásobne platilo v socialistických štátoch.
História používania čiarového kódu v Československu sa začala odvíjať v roku 1983. Vtedy Československo ako prvá krajina východného bloku vstúpilo do medzinárodného združenia IANA EAN, určujúceho štandardy pre identifikáciu a automatický zber dát.
Do roku 1989 sa čiarové kódy v Československu tlačili väčšinou len na obaly tovaru určeného na vývoz na západ. Priekopníkom bol národný podnik Čokoládovny, ktorý týmto spôsobom označil približne 900 ton tovaru, ktoré si u neho objednal britský maloobchodný reťazec Tesco.
Zásadnú prekážku pre rozšírenie čiarového kódu v Československu predstavoval fakt, že tunajšie obchody nedisponovali technickým vybavením pre automatický zber dát. Prvou lastovičkou sa v roku 1985 stal pražský Dům elegance, ktorý mal byť vzorom pre ostatné štáty RVHP.
Ešte koncom roka 1991 bolo čiarovým kódom označené len 10 až 15 percent tovaru v československom vnútornom obchode. Situácia sa však postupne menila, na čom mal podstatnú zásluhu príchod západných predajných reťazcov. V roku 1998 používalo najrozšírenejší čiarový kód EAN už približne 4 500 firiem a približne 3-tisíc obchodných organizácií.
Zrodil sa na pláži
História čiarového kódu sa začala písať v roku 1949 na jednej z pláží floridského mesta Miami. Medzi opaľujúcimi sa ľuďmi ležal ani nie tridsaťročný inžinier Norman Joseph Woodland, ktorý si už nejaký čas lámal hlavu s vymýšľaním metódy, ktorá by urýchlila odbavovanie zákazníkov pri pokladniach.
Woodlandovi bolo jasné, že je potrebné zaviesť nejaký druh kódu, ktorý by jednoznačne určoval každý druh tovaru. Ako niekdajšiemu skautovi mu napadla Morseova abeceda, a tak začal prstami do piesku kresliť správu zloženú z bodiek a čiarok. V jednej chvíli mimovoľne pritiahol ruku k sebe, takže sa z bodiek stali dlhé tenké linky. Tak sa podľa Woodlandovho rozprávania zrodil nápad, ktorý spôsobil revolúciu v nakupovaní.
So svojím kolegom z Drexelovho technologického inštitútu Bernardom Silverom začal N. J. Woodland myšlienku rozvíjať. Na základe optického systému, ktorý slúžil v kinách na synchronizáciu zvuku a obrazu, vyvinuli čítačku čiarového kódu a spolu s kódom samotným si ho nechali v roku 1952 patentovať. Podľa tohto pôvodného návrhu mal kód podobu bielych liniek na čiernom podklade, teda opačne, než je tomu dnes.
Okrem klasickej lineárnej podoby čiarového kódu bol súčasťou patentu tiež variant založený na rôzne širokých sústredných kružniciach. Obrazec podobný lukostreleckému terču mal tú výhodu, že mohol byť nasnímaný z akéhokoľvek uhla.
Všetci čakali na reakciu konkurencie
Z hľadiska maloobchodu sľubovali čiarové kódy rýchlejšie vybavenie zákazníkov pri súčasnom znížení počtu zamestnancov. Napriek zjavným výhodám obchodníci so zavádzaním novinky dlho váhali. K prvému komerčnému nasadeniu čiarového kódu v obchode došlo až 26. júna 1974 v mestečku Troy v americkom Ohiu. Historicky prvým predaným tovarom bola sada desiatich balíčkov žuvačiek za 67 centov.
Ani potom však žiadny z veľkých obchodníkov nechcel do novej technológie investovať a všetci vyčkávali, ako zareaguje konkurencia. Svojím spôsobom to celej veci prospelo, pretože bolo dosť času na vytvorenie jednotných štandardov a vylepšenia čítačiek. K masovejšiemu nasadeniu čiarového kódu v obchodoch tak došlo až v 80. rokoch.
V súčasnosti existuje celý rad druhov čiarových kódov, z ktorých niektoré sa používajú napríklad len v priemysle, iné v maloobchode a ďalšie v knižniciach či pri triedení pošty. Európsky spotrebiteľ príde v obchodoch do styku najmä s čiarovým kódom EAN-13. Prvé tri číslice vždy označujú autorizovaného národného registrátora kódu. Samotný výrobok však nemusí pochádzať z krajiny, kde je kód zaregistrovaný.
Zdroj: Branislav Benčat
Ilustračné foto - Branislav Benčat
