Ešte pred siedmimi rokmi vyzerali ceny v africkej krajine Zimbabwe takto. Ráno stála plechovka Coca Coly 50 miliárd dolárov a večer jej cena narástla až na 150 miliárd dolárov. Krajina v novembri zaznamenala hyperinfláciu vo výške 80 miliárd percent.

Keď chcel ísť bežný smrteľník do obchodu, musel si vziať plnú tašku peňazí, aby zaplatil za bežný tovar. Zimbabwiansky dolár sa stal len bezcenným kusom papiera a dôkazom zdražovania bola aj bankovka s najvyššou nominálnou hodnotou na svete – 100 biliónov zimbabwianskych dolárov.

Celkovo v roku 2008 dosiahla inflácia v krajine, ktorá má približne 14 miliónov obyvateľov, takmer 89,7 triliardy percent. Len pre predstavu – je to číslo, ktoré má 21 núl. Jedno vajíčko stálo vtedy podľa denníka The Financial Times jednu miliardu dolárov – ceny sa zdvojnásobovali v priemere každé tri hodiny.

Zimbabwe si ťažkým obdobím našťastie prešlo a v súčasnosti čelí novej výzve – momentálne ju netrápi hyperinflácia, ale jej presný opak – pokles cien, teda deflácia vo výške dvoch až štyroch percent. Krajina tak má rovnaký problém, akému čelia vyspelé krajiny na čele s USA, Britániou alebo Japonskom.

Ako vznikla deflačná špirála

Vznik deflačnej špirály nie je ťažké odhadnúť. Centrálna banka v Zimbabwe v roku 2009 stopla tlačenie vlastných dolárov a dala prednosť zahraničným menám.

Vláda nechala ľudí, nech platia, čím chcú. V krajine sa rozmohol čierny trh, na ktorom obiehali všetky meny sveta – eurá, britské libry, juhoafrické randy či botswanské puly, ale dominantné postavenie si vytvoril americký dolár. Zimbabwe si ho osvojilo ako oficiálnu menu rovnako ako kedysi Ekvádor.

Najslabšiu menu sveta tak nahradila jedna z najsilnejších. Banky už niekoľko rokov aktívne vymieňali domácu menu za americké doláre v pomere 175 biliárd zimbabwianskych dolárov za jeden americký.

Vlani bola dokončená menová reforma vlády Roberta Mugabeho, ktorá definitívne zakázala existenciu dvoch paralelných mien. Dolarizácia viedla k prekvapivo rýchlej stabilizácii menovej anarchie. Nedostatok dolárov drží krajiny v zápornej inflácii. Príliv amerických devíz zaistili len platby za export alebo ich dovážajú „menoví pašeráci“ napojení na čiernu ekonomiku, ktorí svoje prostriedky radi výhodne uložili v lokálnych bankách.

Ekonomika stagnuje a neprežíva ružové obdobie. „Jednoducho dolárov je málo, preto musia aj ceny tovarov klesať,“ povedal denníku miestny obchodník. Obchodník Jebson Zingwangwa pre portál qz.com povedal, že jeho tržby denne predstavujú približne desať dolárov – z týchto peňazí nielenže živí rodinu, ale platí aj dvoch zamestnancov. „Krása dolára je v tom, že ceny sú už stabilizované, ale je ťažké ho zohnať,“ dodal.

Limitované množstvo drobných mincí a bankoviek spôsobilo, že obchodníci sa musia so zákazníkmi vyrovnávať novou „menou“ – drobnými predmetmi. Najpopulárnejšie sú sladkosti ako lízatká, žuvačky, perá, cigarety alebo zľavy na ďalší nákup.

Tvrdenie, že deflácia neškodí, neplatí

Na prvý pohľad sa zdá, že deflácia nie je nič hrozné, veď tovary a služby zlacňujú. No nie je to tak: pokiaľ sa ekonomika dostane do situácie, keď cenová hladina klesá a inflačné očakávania sú záporné, začne sa odkladať spotreba a investície do budúcnosti v očakávaní reálneho zníženie cien.

Toto vyčkávanie má za následok pokles domáceho dopytu, ktorý podnikom znižuje tržby a odbyt tovaru. Firmy sú potom nútené likvidovať výrobné kapacity a neskôr aj prepúšťať zamestnancov. Deflácia navyše zvyšuje reálnu hodnotu dlhu podnikov a domácností a spôsobuje rast reálnych úrokových sadzieb.

To všetko sa už v Zimbabwe naozaj deje – prepad cien spôsobil pokles odbytu a následne produkcie. Podľa konfederácie firiem v krajine došlo k poklesu priemyselnej kapacity z úrovne 57 percent v roku 2011 na súčasných 34 percent.

Firmy a podnikatelia prežívajú stále ekonomické peklo. Banky museli začať od nuly. Inflácia zlikvidovala všetky vklady aj úverové portfóliá. Banky sú preto opatrné a na trhu chýba pre podnikateľov likvidita. Keďže centrálna banka nemôže emitovať americké doláre, v krajine neexistuje záchranca meny a nezávislá menová politika je preto tabu.

Komerčné banky tak v prípade straty dôvery sporiteľov čelia nevyhnutnému krachu bez pomoci centrálnej banky – vláda napríklad míňa až 90 percent príjmov na platy úradníkov. Požičiavanie si medzi bankami prebieha vo veľmi obmedzenej miere, prebytočnú hotovosť banky radšej nechávajú v zahraničí. Domáce firmy sú málo konkurencieschopné a výrazne ich obmedzuje neschopnosť požičiavať si od bánk.

Iracionálna minimálna mzda

Zimbabwe je navyše zaujímavý ekonomický úkaz aj z iného hľadiska – je len veľmi málo krajín, ktoré sú tak ekonomicky naivné a operujú s naozaj biednymi predpokladmi. Napríklad zimbabwianska vládna strana ZANU-PF 91-ročného R. Mugabeho tento mesiac sľúbila, že do roku 2018 vytvorí 2,2 milióna pracovných miest.

„Rozprávali sme sa s investorom z Indie, ktorý chcel u nás vytvoriť call centrum, kde by zamestnal dve tisícky ľudí. Mali však problém s minimálnou mzdou v sektore informačných a telekomunikačných technológií,“ priznal šéf Konfederácie zimbabwianskeho priemyslu Busisa Moyo. Krajina má totiž najvyššiu minimálnu mzdu v celom regióne – 246 dolárov.

Pre porovnanie, minimálna mzda v susednej Botswane je 105 dolárov, v Mozambiku 112, v Zambii 132, v Malawi len 30 a v Tanzánii 125 dolárov. Pri týchto krajinách platí ekonomická poučka, že nižšia minimálna mzda má efekt aj na nižšiu nezamestnanosť. Kým tá sa v Zimbabwe pohybuje okolo 90 percent, v prípade Zambie len 16 percent, v Malawi s najnižšou minimálnou mzdou len šesť percent.

„Nemôžeme viniť vládu za to, čo sa deje. My (priemysel a obchod) za to máme rovnakú zodpovednosť. Sme toho súčasťou a potrebujeme zmeniť postoje,“ povedal B. Moyo. Plán firiem je zvýšiť produkčnú kapacitu zo súčasných 34 percent na 65 percent do roku 2017. Bez reforiem pracovného trhu a zníženia minimálnej mzdy je to však utópia.