Biznis v zdravotníctve nie je o štandardnom trhu. Nie je to ako predávať fotoaparáty, hovoria o obchodovaní so zdravotníckou technikou v Olympuse. Kto má skúsenosť z iných sektorov tiež, má podobný názor.
Ťažká si na politické vplyvy a rozsiahlu štátnu reguláciu, na nerovnaké trhové podmienky, na nevyspytateľnú platobnú disciplínu. Teší sa z prílevu súkromných lekárov a iných poskytovateľov starostlivosti. Tí sú spoľahlivejší, vo väčšej miere platia načas.
- NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:
- 76825>Hotovosť alebo poisťovne
- 76828>Privátni investori pomáhajú naprávať trh
- 76793>Fórum: Trhové prostredie v zdravotníctve
Korupciu pripúšťajú obe strany barikády, zdravotnícki dodávatelia i lekári. O obchode s nemocnicami kolujú historky o tom, komu aký veľký úplatok treba dať. A podozrenia z nezákonných platieb či nízkej kvality poskytnutých služieb ako spôsoboch, ako si zvýšiť zisk, neobchádzajú ani ambulancie.
Podčiarknuté a zrátané, úspech v zdravotníckom biznise si vyžaduje špecifické know-how a schopnosť orientovať sa v neprehľadnom prostredí a vzťahoch. Nemusí o ňom rozhodovať kvalita a cena.
Prežiť a prosperovať nemusia tí, ktorí si to podľa štandardnej ekonomickej teórie najviac zaslúžia. Napriek tomu zdravotníctvo podnikateľov láka.
Sto miliárd
Čo má spoločné ambulancia praktického lekára s hrubým príjmom jeden milión korún ročne a farmaceutická firma s tržbami o niekoľko rádov vyššími? Spolu so súkromnými klinikami a medicínskymi centrami, lekárňami, distribútormi, výrobcami prístrojov a zdravotníckeho materiálu, laboratóriami, dodávateľmi tovarov a služieb, private equity skupinami či akcionármi zdravotných poisťovní?
Všetci sú podnikatelia a robia biznis s verejnými zdrojmi. V tomto roku sa uchádzajú o sto miliárd korún. Ako špecifikujú analýzy Health Policy Institute a poradenskej spoločnosti Sanigest, osemdesiat miliárd z verejných peňazí plus ďalších dvadsať miliárd priamo od pacientov. A prognózy na ďalšie roky sú pre podnikateľov priaznivé – financií bude pribúdať.
V rukách štátu doteraz ostali dve zdravotné poisťovne, takmer dve desiatky nemocníc a ďalšie špecializované zariadenia. Dosť na to, aby štátne organizácie vo svojom segmente hrali prvé husle.
Konkrétne, vo Všeobecnej a Spoločnej zdravotnej poisťovni je v súčasnosti poistených osem z desiatich obyvateľov Slovenska. A na veľké, štátom vlastnené nemocnice pripadajú dve tretiny všetkých hospitalizácií, dodáva analytik Sanigestu Ivan Poprocký.
Najďalej sa privátna sféra dostala v oblasti ambulancií. Štát sa väčšiny postupne vzdal, keď v roku 1994 do poskytovania zdravotnej starostlivosti vpustil privatizáciu. Do súkromnej praxe odchádzali praktickí lekári pre deti i dospelých, nemocnice opúšťali špecialisti a zubári.
V štátnom ambulantnom sektore nateraz ostáva necelá desatina zubárov a pätina ostatných lekárov. Do súkromných rúk sa dostala i väčšina ďalších, pôvodne nemocničných aktív – dialýzy, laboratóriá, röntgeny, pracoviská s magnetickými rezonanciami a cétečkami.
Tí druhí
O tom, či je zdravotníctvo výnosný biznis, sa v tejto komunite otvorene nehovorí. Ak predsa, debata sa končí strohým konštatovaním: Vysoké zisky nedosahujeme, podstatne lepšie sú na tom druhí.
A nasleduje výpočet zahŕňajúci farmaceutické firmy, lekárne vo vychytených lokalitách, súkromné kliniky, privátne laboratóriá a dialýzy, zubárov, vybraných praktických lekárov a špecialistov. A, samozrejme, private equity skupiny.
Sami privátni lekári a lekárnici hovoria, že väčšina z nich prežíva „ako-tak“. A že „dobre“ sa má len úzka skupina.
Špička, to je pár desiatok veľkých lekární, konkretizuje funkcionár lekárnickej komory Tomislav Jurik, mimochodom, predseda Predstavenstva Unipharmy, druhej najväčšej zdravotníckej distribučky na Slovensku. Konkurencia medzi lekárnikmi posledné dva roky naozaj stúpa, marže a ziskovosť klesajú, mnohé prevádzky sa dostali do červených čísel.
V lepšom prípade neutrálne sa k štandardu brandže vyjadrujú aj zástupcovia ďalších segmentov. Väčšina žije skromne, hovorí o špecialistoch šéf ich únie Andrej Janco.
Priemerný hrubý príjem ambulancie, z ktorej lekár hradí celú prevádzku, odhaduje na 65-tisíc korún mesačne, s rozptylom od 40- do 120-tisíc korún. Prezident Asociácie súkromných lekárov Ladislav Pásztor súhlasí. Za také výkony sa mimo zdravotníctva zarába niekoľkonásobne viac, mieni A. Janco.
Osem z desiatich
Pravda, sebaľútosť v priebehu rokov slovenskému zdravotníctvu akosi prischla. Čiastočne zaslúžene. Lekári napríklad argumentujú, že vykazujú o štvrtinu viac výkonov, ako im poisťovňa zaplatí.
No skutočnosť zasa až taká čierno-biela nie je. Doktori sa bežne dostávajú nad spomínaných 65-tisíc. Praktický lekár či gynekológ so slušne veľkou ambulanciou dostane iba od poisťovní vyše stotisíc korún mesačne. Iste, veľkosť príjmov závisí od počtu pacientov a objemu výkonov, od ďalších zdrojov, od prevádzkových a investičných nákladov.
A tak vo finále môže praktický lekár na dedine s hrubou kartotékou, no krátkou ordinačnou dobou v čistom zarobiť viac než lekár vo veľkom meste, ktorý ordinuje dlhšie, počas dňa vyšetrí viac pacientov, no má ich menej v kartotéke.
Takisto kvalitný pracovitý doktor môže zarobiť menej ako kolega, lebo nespolupracuje s farmaceutickými firmami alebo nemá známeho v pobočke poisťovne. Prípadne nevyberá rôzne poplatky bez cenníka – za vypísanie žiadanky či poskytnutie skúmavky.
Predstavu o reálnych zárobkoch dotvára prieskum spoločnosti Penta Investments. Praktickí lekári pre dospelých a gynekológovia dostali otázku, či by išli pracovať do jej medicínskych centier za 50-tisíc korún brutto, bez príplatkov. Osem z desiatich odmietlo. Podstatne väčší záujem prejavili slovenskí lekári pôsobiaci v Česku.
Prezident únie špecialistov A. Janco aj viceprezidentka stomatologickej komory Simona Dianišková tvrdia, že poznajú doktorov, ktorým súkromná dráha nevyšla. Podľa S. Dianiškovej k nim patria i zubári žijúci z priamych platieb pacientov.
Odišli do zahraničia alebo sa vrátili do zamestnaneckého pomeru. Pravda, presné štatistiky o neúspešných lekároch neexistujú. Vie sa len o izolovaných prípadoch, takže nie je možné posúdiť, aký podiel tvoria na celkovom počte vyše desaťtisíc doktorov, ktorí v privátnej sfére pôsobia.
Okrem toho, máloktorý lekár sa pochváli. Podľa A. Janca je to pre pretrvávajúce názory spoločnosti, že lekári musia robiť všetko zadarmo, lebo skladali Hippokratovu prísahu.
A. Janco je jeden z mála ochotných hovoriť otvorenejšie. Necíti sa komfortne, keď na otázku, na akom aute jazdí, odpovedá: „Na dobrom.“
A vysvetľuje kontext. Vzal ho na päťročný lízing, jeho manželka je tiež súkromná lekárka, obaja veľa pracujú. Bývajú v bežnom panelákovom byte, na dovolenku nechodia každý rok. Bol na stážach v Nemecku, on aj manželka liečia kvalitne a efektívne.
Žiadne terno
Tendenciu skôr si ťažkať ako chváliť majú aj dodávatelia zdravotníkov. Uznávajú, že to biznis skutočne je. „No z pohľadu ziskov určite menej zaujímavý ako telekomunikácie a energetika,“ tvrdí regionálny riaditeľ spoločnosti Hartmann Group pre východnú Európu Ľubomír Páleník.
A dokladuje to číslami. Nemecký výrobca zdravotných materiálov a pomôcok dosahuje na Slovensku mieru profitability okolo šesť percent. Čo naozaj nie je nič extra.
Šéf Unipharmy T. Jurik sa k pesimistickému pohľadu pridáva. Zisky firmy síce na sklonku milénia rástli, no neskôr nabrali opačný smer a zvrat k lepšiemu v blízkej budúcnosti neočakáva.
Laické predstavy o ziskoch v distribúcii sú podľa neho prehnane optimistické. Napriek tomu sa Unipharma nevzdala expanzívnych plánov. Investovala do ozdravenia dvoch regionálnych nemocníc, kúpila starší hotel vo Vysokých Tatrách a stále stojí za ambíciou prevziať ďalšie menšie špitály.
Ostatné roky nepriali ani inak silnému farmaceutickému biznisu. Tlak predchádzajúceho ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca na znižovanie výdavkov na lieky zabrzdil tradičné medziročné nárasty financií smerujúcich na lieky, a teda aj do farmaceutických firiem.
No zdá sa, že priaznivé časy sa vrátia. V tomto roku by výdavky na lieky, a teda aj tržby ich výrobcov mali stúpnuť viac ako o desať percent.
Riziková marža
Peňazí v zdravotníctve bolo dosť, faktúry platili načas štátne nemocnice aj lekárne. Štyri roky sme si nemuseli brať úver.
Takto T. Jurik spomína na prvú polovicu 90. rokov z pohľadu dodávateľov v zdravotníctve. Distribútori nemali spočiatku žiadnu štátom stanovenú maximálnu maržu. Účtovali si desať až pätnásť percent.
Postupne sa systém začal zadlžovať, platobná disciplína sa zhoršila. V nemocniciach a poisťovniach sa hromadili faktúry staré niekoľko rokov.
„Prakticky sme úverovali zdravotníctvo,“ hodnotí Ľ. Páleník. Domôcť sa pohľadávok bolo komplikované. Exekúcie na nemocnice a poisťovne sa síce realizovať dali, no iba obmedzene.
Napriek tomu to pre dodávateľov boli dobré časy. Robili obchod so štátnou zárukou, konštatuje analytik Martin Filko zo Sanigestu. Peňazí sa vďaka niekoľkým vlnám oddlžovania zo štátneho rozpočtu napokon dočkali. Otázkou bolo kedy. A dlhé lehoty splatnosti neboli pre tých, čo hotovosť nepotrebovali rýchlo, problém. K fakturovanej cene si jednoducho prihodili rizikovú maržu. Dosahovala aj štyridsať percent.
Koniec starým dobrým časom priniesla štátna akciovka Veriteľ. Otázka už nestála, kedy nemocnice zaplatia, ale koľko. Veriteľ dal na stôl tvrdé podmienky.
Dodávatelia museli zabudnúť na penále a boli tlačení vzdať sa časti istiny. „Ťažko som to vysvetľoval v centrále v Nemecku,“ spomína riaditeľ slovenského Olympusu Jozef Polák.
Protestovali mnohí, drvivá väčšina sa dohodla. Hartmann spustil z istiny pár percent, prišiel o niekoľko miliónov.
Exekútori a politici
Po oddlžení Veriteľom sa platobná disciplína špitálov zlepšila, no postupne znova upadá. V roku 1997 splatnosť pohľadávok Hartmannu k nemocniciam prekračovala v priemere jeden rok.
Momentálne je to tridsať týždňov a pomaly sa to zhoršuje, opisuje L. Páleník. Na porovnanie, v Česku sa platí dvakrát rýchlejšie.
Firmy si zhoršenú platobnú bilanciu vysvetľujú aj tohtoročným uvoľnením exekúcií, lebo nemocniciam odčerpávajú hotovosť. I. Poprocký zo Sanigestu dodáva, že náklady špitálov spojené s exekúciou a hradením penále často dosahujú polovicu dlžnej istiny.
Jednoznačne pozitívne rozbeh exekúcií prijali iba súkromní lekári. Pred exekútormi ich nikto nikdy nechránil, považovali to za nerovné podmienky podnikania. Obchodní partneri nemocníc reagujú vlažne. Ak chcú v zdravotníctve pôsobiť dlhodobo, exekúciu zvážia.
Podnikatelia kritizujú aj pretrvávajúcu previazanosť podnikateľských podmienok na rozhodnutia politikov. „Stačí výmena ministra a úplne sa nabúra dlhodobý investičný projekt,“ tvrdí Ľ. Páleník.
Závislosť od politických rozhodnutí a štátna regulácia vytvárajú nestále legislatívne a trhové prostredie, ktoré firmy nevedia do biznis plánov vopred zakalkulovať. Stáva sa, že štát počas roka zmení pravidlá hry.
Foto - Ivan Fleischer, Pavol Danko
