Bezposádkové lode a lietadlá riadené rádiom alebo na základe naprogramovaného algoritmu, sa objavili už pred vyše storočím. Pojem „dron“ sa začal používať až pred druhou svetovou vojnou. V tom období vznikli aj základy moderných dronov.
Druhá svetová vojna
Označenie bojový „útočný dron“ bolo použité pri americkom stroji TDR 1. Prvé verzie tohto stroja mohli mať pri prelete pilota, ale v boji fungoval vždy ako bezpilotný. Operátor sedel v sprievodnom lietadle a dron ovládal na vzdialenosť viac kilometrov. Na čele dronu bola televízna kamera, obraz z nej sa prenášal rádiom k operátorovi. Stroj niesol bomby či torpéda, ktoré mohol na cieľ zhodiť, alebo sa použil ako „kamikadze“. S čiastočným úspechom sa tento typ bojovo použil v Tichomorí.
Za dron môžeme označiť aj diaľkovo riadenú nemeckú raketovú kĺzavú bombu Hs 293 vo verzií D s televíznou kamerou v čele. Tento spôsob riadenia dronov použili Američania aj pri bezpilotných verziách bombardérov B 17 a B 24, ktoré útočili taktikou kamikadze, alebo pri riadených kĺzavých bombách GB 4 nasadených v Európe. Kĺzavé bomby či okrídlené strely, ktoré sa testovali a v niektorých prípadoch aj bojovo použili cez druhú svetovú vojnu, však využívali už aj autonómne systémy navedenia: Najmä infračervené, radarové a kontrastné televízne, čo bol primitívny predchodca dnešných systémov automatického rozoznávania cieľa (ATR – automatic target recognition). Tým sa dostali do oblasti, pre ktorú používame označenie „strely s plochou dráhou letu“. Drony sa oproti nim zdali po druhej svetovej vojne neefektívne. Strely s plochou dráhou letu sú však tiež bezpilotnými lietadlami, preto ich oddelenie od dronov nie je vždy jednoznačné.
Drony dnes
Automatická orientácia v teréne, strojové rozoznávanie cieľa a iné automatické funkcie, boli do striel s plochou dráhou letu vložené ešte v čase studenej vojny. Podobne, bezpilotné lietadlá určené na hliadkovanie a prieskum už dosť dávno využívali pokročilé senzorové technológie. Kvalitatívnu zmenu prinieslo najmä to, že uvedené funkcie sa stali dostupné malým lacným bezpilotným lietadlám. A to či už pomocou operátora, ktorý tieto stroje pilotuje na diaľku, alebo automatizáciou, keď niektoré funkcie pilota dokáže uskutočniť stroj sám.
Podľa denníka Pravda, slovenský minister obrany Robert Kaliňák sa nazdáva, že na Ukrajine máme podobnú situáciu ako v druhej svetovej vojne, teda „delostrelectvo, tanky a pomalé lietadlá.“ Drony považuje za pomalé, nemoderné a chce sa zamerať skôr na „systém klasickej hlavňovej protilietadlovej ... a protidronovej ochrany.“ Sčasti má pravdu, ale v niečom sa mýli.
Lietadlo cez druhú svetovú vojnu pôsobilo na vyššej taktickej úrovni ako vojak, alebo malá bojová jednotka. Cieľom pre lietadlo bol tank či väčšia kolóna vojska. Malá jednotka bola, s výnimkou pohybu v extrémne otvorenom teréne, pre letectvo ťažko rozoznateľná. Jedno lietadlo pripadalo na niekoľko tisíc vojakov. S letectvom bojovalo protilietadlové vojsko.
Dnes, bojové lietadlo – dron – môže pôsobiť na tej istej taktickej úrovni ako malá jednotka, ba i vojak. Cieľom dronu je často jednotlivec. Dron je často menší ako vojak a na jedného vojaka pripadá aj niekoľko dronov. Hoci nie doslova, dronové „letectvo“ predstavuje akýsi „hmyz“. Je veľmi ťažké ho zostreliť – poľovať kanónom na muchy sa nedá. Drony tak pôsobia podobne ako nášľapné míny, ale zo vzduchu a aktívnejšie: Využijú chybu vojaka. Akonáhle sa pohybuje cez otvorený terén, či nie je dobre maskovaný, zaútočia naňho, alebo nahlásia jeho súradnice delostrelectvu.
Stena z dronov
Štáty NATO, Ukrajina i Rusko dnes v tomto zmysle rozvíjajú koncept nazývaný aj „stena z dronov“. Je to rozsiahle pásmo, alebo oblasť natoľko nasýtená dronmi, že tieto predstavujú v podstate plošný faktor – tak ako chemické bojové látky, alebo rozsiahla delostrelecká či pyrotechnická baráž.
Obrana pred takouto hrozbou nemôže byť zameraná len na bodovú likvidáciu dronov, ale má tiež plošnú povahu. Klasické rádiom diaľkovo riadené drony, môže neutralizovať elektromagnetické širokopásmové rušenie. Je to forma deaktivácie „zadronenej“ oblasti. Súčasné drony však už toto protiopatrenie obchádzajú autonómnymi funkciami, alebo riadením „po drôte“.
Pokiaľ drony dokážu určité úlohy plniť autonómne, formou ich neutralizácie je efektívne maskovanie proti ATR systémom. Umelá inteligencia (AI) sama zatiaľ nedokáže vždy spoľahlivo nahradiť človeka – napríklad ťažšie rozozná maskované ciele. Opatrenia proti AI sú tu nevyhnutné. Bojujúca strana bez efektívnych AI-protiopatrení je vystavená paľbe v automatickom režime.
Najlepšie výsledky dosahujú drony s vysokou úrovňou automatizácie, riadené operátorom, ktorý je tu stále kľúčový. Pri neutralizácií zadronenej oblasti rušením a maskovacími AI-protiopatreniami, zostáva ešte jeden spôsob nasadenia dronov: Rusi začali používať na ich riadenie optické vlákna. Tieto drony sú imúnne voči rušeniu a ich operátori môžu znížiť efektivitu AI-protiopatrení. Neutralizovať zadronenú oblasť môžu v takomto prípade elektromagnetické zbrane: Vysielače či nálože, ktoré ničia najmä citlivú mikroelektroniku.
Drony či protiopatrenia?
Skeptický pohľad R. Kaliňáka na drony je opodstatnený v tom zmysle, že aj na túto zbraň sa vynájde protizbraň. Podliehať „čaru“ dronov môže byť krátkozraké. Ale zároveň si treba uvedomiť, akú podobu musia mať účinné protiopatrenia a aký typ dronov môže byť ešte použiteľný aj v budúcnosti.
Ďalšia vojna bude možno post-dronová a elektromagnetická. Plošné širokopásmové rušenie je už dnes samozrejmosťou. Vývoj a nácvik AI-protiopatrení, najmä ATR maskovania má obrovský význam nielen pre vojsko, ale aj pre civilnú obranu. Vojská by však zároveň mali vedieť fungovať bez rádiového spojenia a možno aj bez elektroniky. Pochopenie týchto nových a zdanlivo protichodných výziev vyžaduje rozvinuté branné poznanie a kultúru. Inak budeme koncepčne tápať tak ako doteraz.
