Kým sa niekto začne čertiť a prskať síru, že ako si čosi takéto vôbec dovoľujem vysloviť, rád by som vyhlásil, že slovenčinu mám vskutku rád a vážim si ju. A teraz postupne uvediem východiskové argumenty. Ako prvú a základnú myšlienku na úvod pripomeniem jednoduchú otázku: Na čo nám slúžia školy? Napriek názoru nejedného rodiča, že školy slúžia na zabavenie detí počas doby, kedy oni pracujú, je cieľ naozaj iný. Je ním príprava našich detí na ich budúcnosť, na ich úspešný, spokojný a šťastný život.
Na čo máme jazyk a reč
Ako druhá východisková otázka sa ponúka táto: Na čo nám slúži jazyk a prečo sa ho vlastne učíme? Stručná odpoveď: Jazyk a reč sú najmä nástrojom. Tu však treba pripomenúť, že na Slovensku má jazyk aj iný dôležitý význam. Je základným kameňom našej národnej identity. Bez Bernoláka, Štúra a ďalších by sme nemali spisovný jazyk, len nárečia bez pravidiel pre ich písomné formy.
Jazyk a reč všeobecne slúžia na dorozumievanie sa, na uchovávanie myšlienok a ich prenos. Jazyk má však uľahčovať život, nie ho komplikovať. Predstavuje spoločnú komunikačnú platformu pre dorozumievanie sa. Napokon, reč človeka definuje, je matkou všetkých médií.
Martin Heidegger, jeden z najvýznamnejších filozofov 20. storočia dokonca tvrdil, že bez reči by sme nemohli ani myslieť. Všetko sa deje v jazyku, bez neho by sme nevedeli nič. Nie je teda asi náhoda, že reč začala vznikať pravdepodobne pred vyše dvoma miliónmi rokov, keď človek začal používať prvé nástroje.
Praktický nástroj? Už dávno nie!
A čo dnes? Nazdávam sa, že spôsob, akým sa u nás vyučuje slovenský jazyk, sa od tohto praktického cieľa čoraz viac vzďaľuje. Slovenčinu neučíme ako nástroj komunikácie. Rozhodujúca je forma a pravidlá, povýšili sme ich nad obsah. Vzdelávanie slovenského jazyka je preplnené gramatickými podrobnosťami, ktoré majú malý alebo žiadny význam pre bežnú komunikáciu. Dôraz sa kladie na obojaké spoluhlásky, správne písanie mäkkého „i“ a tvrdého „y“, znalosť čiarok v zložitých vetných štruktúrach či rozlíšenie medzi metaforou a metonýmiou – pojmy, ktoré sú pre väčšinu žiakov len abstraktnými definíciami bez prepojenia s realitou.
Iste, to všetko je dôležité tiež, ale spomeňte si koľkokrát ste vy alebo vaše dieťa písali v škole napríklad takú žiadosť o zamestnanie, motivačný list či životopis? A to nehovorím o popise produktu alebo služby, ktorú by ste chceli predávať; o tvorbe titulku alebo sloganu pre váš výrobok či firmu; o kreatívnom písaní, ktoré by vám pomohlo v zamestnaní alebo podnikaní. A čo čítanie s porozumením, mediálne vzdelávanie, marketingové finty, nuansy jazyka, manipulačné techniky, kritické vyhodnocovanie informácií? Jednoducho, praktické znalosti, ktoré by uľahčili život, naše školy deťom veľmi nedávajú. My však ani len tú našu literatúru, ľúbozvučnú poéziu a prózu, neučíme prakticky. Učil sa azda niekto v škole ako má napísať hoci milostnú báseň? Tak, aby ohúril svoju študentskú lásku? Tým, že si zapamätá, čo je prerývaný rým a aký je rozdiel medzi perifrázou, epitetonom a synekdochou ju celkom iste nezíska.
Viučovanie jazika bez vínimki
Áno, provokovať by sa dalo aj otázkou či potrebujeme mäkké „i“ a tvrdé „y“. Sú ľudia, ktorí by tvrdili, že písanie len mäkkého „i“ by v drvivej väčšine prípadov nijako nenarušilo porozumenie obsahu. Nie som jazykovedec, samozrejme, a nechcem ani znevažovať význam gramatiky. Väčšina viet však dáva rovnaký zmysel bez ohľadu na to, aké „i“ použijeme. Čítanému textu by sme rozumeli, aj keby v ňom chýbali čiarky a niektoré „y“ boli nahradené „i“. Ďalej by sa dalo pokračovať názorným príkladom. V nasledujúcom odseku teda budem používať “i”, a to bez vínimki:
To, čo viučovanie a testovanie slovenského jazika skutočne potrebuje, je oslobodenie od prebitočných pravidiel. Ak bi sme znížili rozsah víučbi gramatiki a dejín literatúri, otvoril bi sa priestor na tvorivé písanie, argumentáciu, rozvoj čitateľskej gramotnosti či diskusiu. Učme deti formulovať mišlienki, rozprávať príbehi, vijadrovať názori – nie ohíbať podstatné mená v nominatíve plurálu a roki, kedi višla tá-ktorá báseň.
Zdá sa vám vyššie napísaný text čudný, alebo ani nie? Ak áno, nejde skôr o zvyk?
STEAM je energia a chuť do života
Aké sú dôsledky tohto nášho prístupu a prečo ho kritizujem? Dôvod je jednoduchý. Na druhom stupni základných škôl a na stredných školách venujeme príliš veľa hodín gramatike a potom nezostáva čas na ďalšie praktické predmety, ktoré majú naše deti pripraviť do života. Napríklad na stredných školách by spomínaná gramatika nemusela byť vôbec. Pätnásť- až osemnásťroční študenti by mali rozvíjať skôr schopnosti ako argumentovať, analyzovať a interpretovať texty – nie to, či niekto zabudol čiarku pred „ako“.
Mimochodom, ak si chcete overiť, čo naše deti majú vedieť, pozrite si na internete príklady z Testovania 9, externých maturít (tu musím uznať, že gramatiky je už menej) či testov na prijímacie skúšky na stredné školy.
Poďme však späť k zníženiu hodín slovenčiny. Ušetrený čas by sa mohol efektívne využiť na posilnenie výučby STEAM predmetov, v ktorých zaostávame, hoci sú pre rozvoj krajiny, rast ekonomiky a zdravú spoločnosť, inovácie a kreativitu, extrémne dôležité. Skratka STEAM pochádza z anglických slov Science – Technology – Engineering – Art – Mathematics, čo v preklade znamená Veda – Technika – Inžinierstvo (Vývoj) – Umenie – Matematika. Okrem matematiky, sem patrí aj fyzika, chémia či biológia. Mimochodom, steam v angličtine neznamená len para, ale v prenesenom význame aj energia.
Bizarné je, že študentom by sme nepridali hodiny navyše, len im namiesto slovenčiny vrátili to, čo by mali vzhľadom na dobu, v ktorej žijeme, mať a dostávať. A síce – praktické znalosti a vedomosti, ktoré majú význam. Také, čo im vrátia energiu, motiváciu a chuť do učenia. Veď ako je možné, že deviataci dnes (v roku 2025) nemusia mať informatiku a maturanti na stredných odborných školách, tzv. priemyslovkách, nemajú povinnú matematiku? Bez nej si nenájdu dobrú prácu a ak by sa rozhodli pokračovať v štúdiu, neudržia sa ani na vysokej škole. S takýmto prístupom dlho automobilovou veľmocou neostaneme. Pritom naším najväčším bohatstvom sú práve vzdelaní, šikovní a skúsení ľudia.
Ak sa chceme pohnúť dopredu, musíme aj náš jazyk vrátiť späť do jeho prirodzenej úlohy: aby bol nástrojom, nie prekážkou a brzdou rozvoja. Slovensko je priemyselná krajina a technické smery v nej majú zásadnú úlohu. Pripravujme naše deti na budúce a perspektívne profesie. Aj na také, ktoré dnes ešte nepoznáme. To však dosiahneme iba tak, že posilníme matematiku, fyziku, chémiu či biológiu, hoci aj na úkor hodín slovenčiny.
Vráťme našim deťom budúcnosť.
Kedy sa stane vzdelávanie na mieru a bez učiteľa realitou? Skôr, než si myslíme
- Upozornenie
Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora
- Ivan Kotuliak
Od decembra 2019 som dekanom FIIT STU. Som tiež odborným zástupcom SR pre European Blockchain Partnership pri EK a slovenským zástupcom Information for All programu Slovenskej Komisie UNESCO. Doktorát som získal od Univerzity vo Versailles v odbore informatika, ako aj od FEI STU v odbore telekomunikácie. Od r. 2002 pracujem na pozíciách výskumného pracovníka, neskôr odborného asistenta a od r. 2010 docenta a prodekana fakulty. Moja výskumná orientácia zahŕňa výkonnosť komunikačných sietí, architektúry NGN sietí, mobilné a bezdrôtové siete. V poslednej dobe sa zameriava na Blockchain a Siete pre doručovanie obsahu CDN, kde som spoluautorom štandardu ETSI, ako aj na Softvérovo definované siete (SDN). Kontakt: ivan.kotuliak@stuba.sk
