V Zákonníku práce sú aj ustanovenia, ktoré podľa niektorých slovenských právnikov nezodpovedajú právnym normám Európskej únie. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny s ich výkladom európskych smerníc nesúhlasí. Trvá na tom, že súčasná úprava je v súlade s európskym právom a pre tieto námietky Zákonník práce novelizovať nemieni.
Kratší, ale menej bezpečný
Odborníčka na pracovné právo z Trnavskej univerzity Helena Barancová tvrdí, že pri niektorých ustanoveniach Zákonníka práce hrozí, že by sa prípad mohol ocitnúť na Európskom súdnom dvore. Jedným z nich je kratší pracovný čas.
Súčasná úprava Zákonníka práce poskytuje zamestnancom na kratší pracovný čas do dvadsať hodín týždenne iné, menej výhodné podmienky pracovného pomeru. Na výpoveď nepotrebuje zamestnávateľ ani zamestnanec žiadny dôvod, výpovedná doba je pätnásť dní.
Podľa advokátky Dagmar Zukalovej ide toto ustanovenie proti jednému z princípov európskeho pracovného práva – zákazu diskriminácie. „Zamestnanec na kratší pracovný čas, ktorý dostane pätnásťdňovú výpovednú lehotu, sa môže cítiť diskriminovaný oproti zamestnancom s dvojmesačnou výpovednou lehotou,“ vysvetľuje problém D. Zukalová. Smernica Európskej únie podľa nej totiž nerobí rozdiel medzi kratším a normálnym pracovným časom.
Riaditeľka odboru pracovných vzťahov ministerstva práce Mária Buchtová, ktorá Zákonník práce pripravovala, si nemyslí, že je to v rozpore: „Smernica umožňuje tam, kde je to podložené objektívnymi dôvodmi, členským štátom po konzultácii so sociálnymi partnermi prístup k zvláštnym podmienkam zamestnania podľa služobnej doby, odpracovaného času alebo pracovnej kvalifikácie,“ tvrdí.
Reťazenie pracovných zmlúv
Ďalším sporným bodom je reťazenie pracovných zmlúv, ktorý zakazuje smernica o pracovnom pomere. Slovenský Zákonník práce umožňuje do troch rokov vždy po šiestich mesiacoch opätovne predlžovať pracovný pomer na dobu určitú.
Nad tri roky to pritom povoľuje tiež, ale len špeciálnym kategóriám pracovníkov, napríklad vedúcim zamestnancom či vysokoškolským učiteľom, alebo zo špeciálnych dôvodov. „Reťazenie pracovných zmlúv tak, ako je v slovenskom Zákonníku práce, je v rozpore so smernicou,“ domnieva sa D. Zukalová.
Ministerstvo má svoje vysvetlenie. Smernica podľa M. Buchtovej umožňuje platnosť pracovných zmlúv predĺžiť, určiť, koľkokrát ich možno predĺžiť, aj maximálnu dĺžku predĺženia. „Tieto opatrenia sú určené alternatívne. V našom Zákonníku práce boli prijaté po dohode so sociálnymi partnermi,“ vysvetľuje.
Dlhšie ako 48 hodín
Problém podľa D. Zukalovej môže spôsobiť aj dĺžka pracovného času. Tá je smernicou určená na štyridsaťosem hodín.
Aj keď Zákonník práce stanovuje pracovný čas na maximálne štyridsať, vrátane nadčasov na štyridsaťosem hodín, „nezabraňuje, aby mal zamestnanec uzatvorených viac pracovných zmlúv spolu presahujúcich dĺžku štyridsaťosem hodín,“ vraví advokátka. Časové obmedzenie sa nevzťahuje na zamestnanca, ale na pracovný pomer s konkrétnym zamestnávateľom.
Pri nástupe preto zamestnanec nemusí zamestnávateľovi oznámiť iné pracovné pomery. Toto pripúšťa aj M. Buchtová: „Pracovný čas štyridsaťosem hodín sa v Zákonníku práce ráta vo vzťahu k zamestnávateľovi. Úprava, ktorá umožňovala zistiť rozsah akumulovaného času aj u viacerých zamestnávateľov, bola vypustená.“
Hoci existujú právne názory, že liberálna slovenská úprava duch smernice nenapĺňa, pri ustanovení o dĺžke pracovného času vzniká ďalšia otázka – o logike smernice. Jej pravdepodobným cieľom je chrániť sociálne záujmy zamestnanca, čo sa pri štyridsaťosemhodinovom obmedzení môže diať aj proti jeho vôli.
Čo v prípade, keď sa niekto dobrovoľne zamestná v dvoch firmách a prekročí tak časový limit? „Neviem si predstaviť, ako by sa to malo sankcionovať. Kto je poškodený a kto spravil chybu?“ poukazuje právnička Eliška Kuteničová z legislatívneho odboru Ministerstva spravodlivosti SR.
Obrana pred priveľkou reguláciou
K regulácii pracovného trhu zo strany Európskej únie je minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník skeptický. Jej škodlivosť dokladá príkladom z Francúzska, kde podľa neho skrátenie pracovného času zapríčinilo nárast nezamestnanosti.
„Budeme si musieť brániť našu liberálnu úpravu proti prílišnej regulácii zo strany EÚ,“ deklaruje Ľ. Kaník. So súčasnou momentálnou úpravou pracovného práva prejavuje spokojnosť: „Liberálnejší zákonník práce má v Európskej únii azda už len Veľká Británia,“ hovorí.
- Dôsledkom nesprávneho chápania smerníc sú sankcie
Pochybnosti o správnom prenesení európskej smernice do slovenských zákonov môžu mať konkrétne dôsledky. Napríklad pre človeka, ktorý by sa cítil dotknutý tým, že ho zamestnávateľ z kratšieho pracovného pomeru prepustil s pätnásťdňovou výpovednou lehotou, ponúka európske právo niekoľko možností.
Priamo na Európsky súdny dvor sa však obrátiť nemôže. „Jednotlivec má právo žalovať neplatnosť rozhodnutia na Európskom súdnom dvore len vtedy, ak by šlo o rozhodnutie orgánov Európskych spoločenstiev,“ vysvetľuje Eliška Kuteničová z legislatívneho odboru Ministerstva spravodlivosti SR. Šancou prepusteného je podať na slovensky súd žalobu s odôvodnením, že slovenský zákon je v rozpore so smernicou. Dovoláva sa tým bezprostredného účinku, ktorý majú nariadenia a za istých podmienok aj smernice Európskych spoločenstiev.
Súd môže o takzvané „konanie v predbežnej otázke“ požiadať Európsky súdny dvor. Jeho výklad smernice je však všeobecný, nie je to rozhodnutie v konkrétnom prípade. „Ak by slovenský súd nepožiadal o konanie v predbežnej otázke a rozhodol v neprospech prepusteného, môže sa ten s odvolaním obrátiť na druhostupňový súd, ktorý o vyjadrenie súdneho dvora požiadať musí,“ popisuje E. Kuteničová.
Ak by výsledkom konania v predbežnej otázke na luxemburskom súde bolo vyjadrenie, že zamestnancov v kratšom pracovnom čase nemožno diskriminovať, dotknutý zamestnanec má v rukách argument pre slovenské súdy. Podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý má byť účinný od prvého júla, si totiž môže nárokovať náhradu škody od štátu za nesprávne prevzatú smernicu. Výšku škody určuje súd. „Minimálne by to však bola ušlá výplata a súdne trovy,“ odhaduje E. Kuteničová.
Právo posudzovať, či a ako členské štáty implementovali smernice, má komisia. Procedúra je však zložitá. Komisia podáva žalobu o nesplnenie si povinnosti členského štátu. Predtým však dá ešte štátu možnosť na splnenie si povinnosti a uvedenie zákona do súladu so smernicou. Ak to členský štát do určeného termínu nevykoná a primerane nevysvetlí, prečo si povinnosť nesplnil, prípad sa posúva na Európsky súdny dvor. Ten rozhoduje, či si členský štát povinnosť splnil alebo nie.
V prípade, že by rozhodol negatívne pre členský štát, do hry opäť vstupuje komisia. Overuje, či si členský štát splnil, alebo nesplnil povinnosť vyplývajúcu z rozhodnutia. Ak nie, vyzve členský štát na stanovisko, ktoré následne zváži. Vydá k nemu svoje vyjadrenie a v ňom určí lehotu, do ktorej štát musí povinnosť splniť.
Ak aj potom členský štát odmieta poslušnosť, dá komisia ďalšiu žalobu na Európsky súdny dvor aj s výškou pokuty. Ten môže následne udeliť pokutu. Podľa odhadu E. Kuteničovej celá procedúra môže trvať od troch do štyroch rokov.
