Skutočný workoholik si svoju závislosť nepripúšťa

Skupina slovenských psychológov zorganizovala diskusiu o problémoch workoholikov. Pozvali aj niekoľkých svojich známych, u ktorých túto už takmer diagnózu našli.

No neprišiel ani jeden pozvaný workoholik. „Nemohli. Mali niečo oveľa dôležitejšie – prácu,“ usmieva sa nad skutočnou udalosťou psychológ Anton Heretik.

Pozéri a skutoční workoholici

Workoholizmus sa objavuje na Slovensku najmä v ostatných desiatich rokoch. Psychológovia si však netrúfajú odhadovať, ako rýchlo sa rady workoholikov rozrastajú. Hovoria iba, že u klientov, ktorí za nimi prichádzajú s bežnými psychickými problémami, čoraz častejšie odhaľujú aj jednu z hlbších príčin týchto problémov - workoholizmus.

Tí, ktorí sa za workoholikov vyhlasujú, obvykle nimi nie sú, zhodovali sa na stretnutí psychológovia. Dôvodom, prečo sa títo ľudia k workoholizmu hlásia, je skôr snaha zdôrazniť svoju pracovnú iniciatívu alebo výkonnosť.

„Je to takmer vždy len póza. Praví workoholici totiž túto svoju charakterovú črtu dôrazne popierajú,“ tvrdí primár Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou Ružinov v Bratislave Peter Breier.

Symptómy závislého od práce sú podobné napríklad symptómom závislosti od alkoholu. Jeden ani druhý závislý si nechce pripustiť, že so svojou závislosťou má problém, ktorým trápi nielen seba, ale aj okolie. Najmä teda rodinu a spolupracovníkov.

Workoholizmus ešte stále nie je meno choroby, považuje sa životný štýl. No je svojím spôsobom zničujúci – workoholikov v práci zastavia len vážne zdravotné ťažkosti alebo dlhodobé psychické problémy.

„Stáva sa, že nás vyhľadávajú pre nezvládnuté medziľudské vzťahy a zhoršený psychický stav,“ ozrejmuje A. Heretik. Pri terapii sa však ukáže, že za zanedbanými vzťahmi v rodine, ale aj v okolí, za stresom sa skrýva slepá láska k práci.

Workoholik na pracovisku

Workoholik bežne pracuje aj šestnásť hodín denne, nepozná mieru svojej závislosti, workoholizmus sa stupňuje.

Skutočný workoholik si svoju závislosť nepripúšťa

Šéfovia majú tento druh závislosti celkom radi, pretože workoholici sú ochotní pracovať veľa a aj za nižší plat. Nesmú však šéfa priveľa otravovať alebo ohrozovať.

„Workoholik obvykle tých, ktorí nie sú ochotní a schopní pracovať šestnásť hodín denne, podceňuje a neuznáva,“ hovorí A. Heretik.

Workoholici sa cítia nenahraditeľní, nedokážu druhých počúvať, je to pre nich malicherné. Bývajú podráždení, zlostní, netrpezliví, od kolegov chcú výkon – všetko a hneď, požadujú rovnaké tempo práce, aké nasadili oni sami.

Práca je pre workoholikov aj ich únikom – cítia sa v nej pánmi sami nad sebou a niekedy aj nad druhými. V bežnom živote sú zvyčajne neistí, majú obavy z bezcennosti a bezmocnosti. Niekedy trpia úzkosťou, stresom vždy.

Workoholik manažérom

Workoholikmi bývajú najmä ľudia v slobodnom povolaní, umelci, ľudia, ktorí intelektuálne pracujú. Veľa workoholikov sa vyskytuje medzi ľuďmi, ktorí pracujú na počítači, a medzi manažérmi. Povolania, ktoré vytvárajú pocit moci, rozhodovania, istej manipulácie s ľuďmi, sú pre workoholikov rizikovejšie – utvrdzujú totiž pracovné vypätie a neúnavnosť.

Mnohí manažéri workoholici sa cíti nenahraditeľní. Ak sú vysadení z pracovného zaťaženia, veľmi trpia.

Je to opäť paralela s abstinenčnými príznakmi. „No môžu sa aj zosypať, ak po nejakej zdravotnej či inej pauze zistia, že firma funguje aj bez nich,“ pripomína A. Heretik.

Skutočný workoholik si svoju závislosť nepripúšťa

Pracujú veľa, spravidla zanedbávajú rodinu. „Napríklad rodičovské združenie je pre nich podujatím, na ktoré by radšej poslali svojho podriadeného, lebo na ňom nevyniknú,“ vyratúva riziká workoholizmu A. Heretik.

Zároveň upozorňuje, že manažéri nevedia zdravo a uvoľnene relaxovať. Dokonca aj počas jogingu myslia na prácu. Prípadne ho berú ako výkon. A opäť pracujú a bojujú.

Spomína jednu americkú štúdiu. Tá zisťovala, prečo výkonní pracovníci dostali infarkt napríklad aj pri jogingu. Vysvetlenie bolo jednoduché – aj počas neho sa stresovali – merali si čas, stupňovali výkon, neboli schopní uvoľniť sa.

Ako jedno z mála pozitív uvádzajú workoholici prípady pacientov workoholikov, ktorým ich závislosť pomohla, keď ich firma skrachovala. Bez väčších problémov sa dokázali pustiť do ďalšieho podnikania.

Čo ďalej?

Práca je pre workoholikov zdrojom uspokojenia a naplnenia, ostatné oblasti im toľko uspokojenia neprinášajú. Tým, že sa workoholizmus stupňuje, však môže čoraz viac obmedzovať potešenie zo všetkého ostatného - rodiny, sexu, priateľov.

P. Breier odporúča, aby si workoholici zvolili také relaxačné cvičenia, ktoré ich dokážu odpútať od práce, výkonov, povinností. Relaxačné cvičenia im musia byť blízke, musia sa s nimi stotožniť, inak sa neuvoľnia.

„Ak je potrebné, mali by vyhľadať odbornú pomoc, aby ich neprekvapili zdravotné či psychické ťažkosti v čase, keď je už neskoro,“ upozorňuje P. Breier.

Foto – Miro Nôta