• Dcéra nastúpila do pracovného pomeru na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Po mesiaci sama ukončila pracovný pomer. Pri nástupe do zamestnania dostala jednotné oblečenie v cene 13 000 Sk. Oblečenie jej zamestnávateľ pridelil bez toho, aby ho požadovala. Pri skončení pracovného pomeru všetko oblečenie vrátila. Zamestnávateľ jej však oznámil, že za odpracovaný mesiac, v ktorom mala zárobok 9 000 Sk, nedostane žiadnu výplatu. V pracovnej zmluve nie je o ošatení ani zmienka. Bol postup zamestnávateľa správny a v súlade so zákonom?

Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis priamo nič nehovorí o spôsobe obliekania zamestnanca na pracovisku či o jeho povinnosti nosiť v práci len určitý typ oblečenia. Výnimkou sú špecifické prípady profesií ako sú colníci, policajti, vojaci, väzenská a justičná stráž, sudcovia či prokurátori.

Keďže zamestnanec reprezentuje svojho zamestnávateľa a je v istom zmysle jeho vizitkou, mal by sa obliekať podľa pracovného zaradenia. Určitý typ uniformy majú zamestnanci bánk, poisťovní a mobilných operátorov.

Požiadavky zamestnávateľa na odev zamestnanca sú často formulované vo vnútropodnikových predpisoch, niekedy aj priamo v pracovnej zmluve. Zamestnanci v štátnej službe majú atribúty odevu upravené v Etickom kódexe, ktorý bol vydaný Úradom pre štátnu službu. Niektorí zamestnávatelia v záujme zvyšovania prestíže svojej firmy dokonca zamestnancovi poskytujú finančný príspevok na odievanie.

V otázke nie je uvedené, či zamestnankyňa mala povinnosť chodiť do práce v osobitnom oblečení, ktoré jej pridelil zamestnávateľ. Takáto povinnosť jej mohla vyplývať nielen z pracovnej zmluvy, ale aj z pracovného poriadku či iných interných predpisov zamestnávateľa.

Vtedy by v pracovnej zmluve mal byť odkaz na interné predpisy a zamestnankyňa s nimi musela byť oboznámená. Oblečenie, ktoré jej pridelil zamestnávateľ možno považovať za majetok zamestnávateľa, ktorý ona používala v súvislosti s plnením pracovných úloh. Po skončení pracovného pomeru bola potom povinná zamestnávateľovi pracovné ošatenie vrátiť.

Ani v prípade, keby zamestnankyňa po skončení pracovného pomeru nevrátila poskytnutý odev zamestnávateľovi, zamestnávateľ jej z tohto dôvodu nemôže siahnuť na mzdu. V zmysle § 118 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.

Je vylúčené, aby zamestnávateľ jednostranne uskutočnil zrážky zo mzdy, na ktorú má zamestnanec nárok. Výnimky stanovuje len zákon: odvody poistného na zákonné poistenie, preddavky na daň z príjmov zo závislej činnosti, či zrážky zo mzdy v prípade exekúcie. Inak môže zamestnávateľ siahnuť zamestnancovi na mzdu formou zrážok len vtedy, keď sa na tom písomne dohodli.

Vo vašom prípade si zamestnávateľ odmietaním vyplatenia mzdy zrejme rieši nárok na náhradu škody na pracovnom odeve, manko či inú škodu spôsobenú zamestnancom. Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom písomne dohodnúť na zrážkach zo mzdy.

Ak zamestnanec neuzná svoju zodpovednosť za škodu alebo výšku škody požadovanej zamestnávateľom, musí sa zamestnávateľ so svojimi nárokmi obrátiť na súd.

Vaša dcéra poskytnuté oblečenie zamestnávateľovi riadne vrátila. Konanie jej bývalého zamestnávateľa je preto v rozpore so zákonom. Odporúčam vám podať podnet na inšpektorát práce, ktorý celú záležitosť prešetrí.

Svojho nároku na mzdu sa vaša dcéra pravdepodobne bude musieť domáhať žalobou o zaplatenie mzdy na okresnom súde. Na zváženie zostáva podanie trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 Trestného zákona.