Telom komunikujeme ešte skôr, ako prehovoríme. Ak aj nič nepovieme, nášmu okoliu vysielame signály napríklad dotykmi, zvukmi, vôňami či pohybom v priestore. Neverbálna komunikácia môže ovplyvniť náš úspech nielen na prijímacích a hodnotiacich pohovoroch, ale aj na pracovných poradách či pri rozhodovaní v každodennom živote.
Postup v kariérnom rebríčku súvisí okrem osobnostných vlastností, vzdelania a pracovných skúseností aj s neverbálnou komunikáciou – rečou tela. Ide o všetko, čo vnímame našimi zmyslami, keď komunikujeme.
Podľa komunikačných trénerov tvorí neverbálna komunikácia až päťdesiatpäť percent z celkového dojmu človeka. Z tridsiatich ôsmich percent ovplyvňuje imidž človeka tón hlasu a len zo siedmich percent si o človeku vytvárame dojem na základe toho, čo hovorí.
Správne rozpoznané signály, ktoré k nám vysiela telo komunikačného partnera, môžu ovplyvniť náš úspech nielen na prijímacích a hodnotiacich pohovoroch, ale aj na pracovných poradách či v každodennom živote.
Neodvracajte pohľad
Keď sa spoločnosti rozhodujú, kto je vhodným kandidátom na pracovnú pozíciu, neubránia sa vplyvu prvého dojmu. Lucia Burianová zo spoločnosti Profesia hovorí, že slovenským a zahraničným zamestnávateľom nejde len o celkový „profesionálny“ profil a potenciál, ktorý vie uchádzač ponúknuť. Kandidáta hodnotia potenciálni zamestnávatelia aj podľa spôsobu, akým komunikuje, a dojmu, aký zanecháva.
„Klientom radíme, aby s komunikačným partnerom ihneď nadviazali očný kontakt a udržiavali ho. Vzbudzuje dôveru, signalizuje záujem o dotyčného a snahu vtiahnuť ho do dialógu. Odvracanie pohľadu pôsobí introvertne a nesmelo, spôsobuje stratu záujmu o komunikáciu. Vzpriamená a rázna chôdza predstavuje sebavedomie a autoritu, je prijateľnejšia a vyvoláva príjemnejšie emócie ako pomalá chôdza pôsobiaca bez života a energie.
L. Burianová upozorňuje, aby sme sa v komunikácii vyhli kŕčovitým polohám končatín, prstov alebo celého tela. „Ruka silno zovretá v päsť pôsobí agresívne, ofenzívny postoj sa dá vyčítať z vystrčeného ukazováka namiereného pri pohovore na partnera. Ako výhražný signál sa vníma pero v ruke ukazujúce na náprotivok. Absolútnym neverbálnym vyjadrením odmietavého postoja môže byť odvrátená poloha tela kandidáta na stoličke či prekríženie končatín.
V našich zemepisných šírkach je väčšine ľudí nepríjemné, ak sa voči nim nezachováva primeraný fyzický odstup. Hovoríme o vzdialenostiach, ktoré je potrebné pri odstupe zachovať, prípadne ich neprekročiť. „Tak ako netreba stáť príliš blízko, nie je vhodné sedieť ani veľmi ďaleko,“ uvádza L. Burianová a odporúča odstup minimálne šesťdesiat centimetrov od komunikačného partnera, no nie viac ako dva metre.
Čas na vnútornú zmenu?
Podľa mediálnej trénerky a autorky publikácie Rečová komunikácia Oľgy Škvareninovej, „dôveryhodne a prirodzene človek pôsobí vtedy, ak verbálna komunikácia s neverbálnou harmonizuje“.
|
Oľga Škvareninová: Základom každej komunikácie, aj tej neverbálnej, je ostať prirodzený. |
Politikov a tlačových hovorcov významných spoločností učí, aby mali vzpriamené a relaxované telo, otvorené gestá, v ktorých im vidieť do dlaní, rovnocenné podanie ruky, ktorá smeruje kolmo na zem, aby sa na človeka usmievali, pri počúvaní mali hlavu naklonenú nad jedno rameno, mali vhodné oblečenie, decentný parfum, správne vyberali slová a tvorili nie priveľmi dlhé, ale ani príliš krátke výpovede. Upozorňuje ich, že ak človek vybuchuje, je agresívny a neovláda svoje emócie, mal by sa chcieť zmeniť vnútorne, inak tréning neverbálnej komunikácie nemá zmysel.
„Ak reč tela nezohľadní potreby, záujmy a skutočný charakter človeka, tak tréningom neverbálnej komunikácie viac pokazíme, ako napravíme,“ hovorí O. Škvareninová. Svojich klientov upozorňuje na to, že rečou tela neskryto komunikujú svoje pocity, city, emócie, vzťah k iným ľuďom a najmä vzťah k sebe.
Tréningy zážitkom
Kurzy komunikácie i mediálne tréningy O. Škvareninovej sú zážitkovým vzdelávaním, kde sa riešia modelové situácie, rozoberajú videonahrávky účastníkov a nacvičujú ich komunikačné zručnosti. Dnes je potrebné školiť sa najmä v komunikácii s médiami, pretože táto komunikácia má svoje špecifiká a ten, kto ich ovláda, môže veľa získať.
Napríklad kamera násobí reč tela. Gesto, ktoré v každodennej komunikácii vyzerá prirodzene, môže v televízii pôsobiť velikášsky, úsmev môže vyznieť ako smiech či úškrn. Mikrofón zase skresľuje hlas a posadí ho smerom nahor.
Preto človek, ktorý má vyššie posadený hlas, by mal trénovať jeho nižšie polohy. „Veď i v každodennom živote nám nie sú sympatickí ľudia, ktorí hovoria vyšším hlasom, až máme dojem, že kričia,“ prezrádza svoje know-how O. Škvareninová.
Reč tela je potrebné ovládať komplexne. „Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa na kurze či z literatúry dozvedeli, že ruky prekrížené na hrudi prezrádzajú odstup, neistotu. A tak v komunikácii s iným človekom ruky rozpoja, no zvyčajne zabudnú na chodidlá, ktorými neustále jemne pohybujú hore-dole, či na strnulý úsmev. A práve chodidlá i úsmev o nich prezradia, že komunikujú v strese, že nie sú úplne v pohode,“ vysvetľuje O. Škvareninová.
|
Lucia Burianová: Kandidáta hodnotia aj podľa spôsobu, akým komunikuje, aj dojmu, aký zanecháva. |
Pri reči tela platí, že čím je istá časť tela ďalej od mozgu, tým rýchlejšie uniká zámernej pozornosti človeka a tým ťažšie ju ovládame. V praxi to znamená, že sa človeku nepozeráme až na chodidlá, ale skôr na tvár. Pritom smerovanie chodidiel najviac prezrádza, či máme záujem komunikovať, alebo nie.
Keď naše špičky chodidiel nesmerujú k partnerovi, je evidentné, že o komunikáciu s ním strácame záujem. Chodidlá sú najlepším indikátorom neverbálneho klamstva.
O. Škvareninová je presvedčená, že človek sa najskôr naučí klamať verbálne a potom telom. Neverbálni klamári sa napríklad usmievajú, aj keď v skutočnosti cítia žiaľ.
Dagmar Keryová zo spoločnosti Seesame však hovorí, že neverbálne klamstvo človek vycíti. „Každý z nás má v sebe zabudované anténky, ktoré mu napovedia, kedy je úsmev falošný.
Medzikultúrna komunikácia v obchode
Podľa Viktórie Markovej, odborníčky na medzikultúrnu komunikáciu, je v Japonsku bežné, že ľudia pre harmóniu skupiny z nášho pohľadu akoby potláčali svoje vlastné emócie. „V tejto krajine sa s úsmevom na tvári zakrýva žiaľ.“ Neverbálna komunikácia Japoncov je nepriama, prikyvovanie hlavou neznamená súhlas, ale signál, že aktívne počúvajú.
S prvými štúdiami o neverbálnej komunikácii Japoncov vyrukovali začiatkom minulého storočia Američania, ktorí chceli zvýšiť efektivitu obchodných rokovaní. Prišli na to, že obchod s Japoncami je dlhotrvajúci proces, v ktorom je dôležitá úvodná časť spojená s vybudovaním dôvery k obchodnému partnerovi a potom posedenie v bare alebo na športovom ihrisku, kde padajú významné rozhodnutia.
V. Marková usudzuje, že každá kultúra má isté vzorce, podľa ktorých sa spontánne správa „očakávaným“ spôsobom. Isté je, že ak si užitočné veci neverbálnej komunikácie zvnútorníme, môžeme s ich pomocou lepšie viesť kolektív ľudí, stávame sa vnímavejšími voči druhým, predvídame ich reakcie a prispôsobujeme správanie rôznym situáciám. „Reč tela napovedá aj to, či je človek práve disponibilný, či sa môžeme na neho s istou úlohou obrátiť, či má záujem komunikovať, či pochvalu a motiváciu prijíma,“ hovorí O. Škvareninová. Hranice sú dnes otvorené, denne prichádzame do kontaktu s ľuďmi z našej aj z iných kultúr, je preto dobré poznať aj ich neverbálnu komunikáciu.
Zaujímavým tipom je napríklad kniha Evy Ružičkovej Obrázkový slovník gest, v ktorej je vysvetlená americká, slovenská, japonská a čínska mimika a gestikulácia. Ten, kto sa reč tela naučí čítať, zistí, že sa môže sám vylepšovať a súčasne sa mu otvoria obzory, ktoré sú pre iných skryté. Dokáže napríklad zistiť, na koho sa môže spoľahnúť naozaj a kto to len slovne deklaruje. V súkromí aj v práci vytuší, či vzťah, v ktorom je kríza, má ešte perspektívu, alebo nie
O. Škvareninová však upozorňuje, že ak chce človek zmeniť svoju reč tela, musí najskôr zmeniť svoje myslenie, prístup k ľuďom i k životu vôbec. „Poslucháč totiž ľahko odhalí rozdiel medzi nacvičeným komunikovaním a tým, čo si hovoriaci naozaj myslí, ako sa cíti, čo v danej chvíli prežíva. Základom komunikácie – aj tej neverbálnej – je ostať prirodzený.
Foto – Maňo Štrauch, Profesia, Profimedia.cz
