Kým klasické závislosti vyvolávajú už pri prvej zmienke obavy a v mnohých prípadoch i dešpekt, o vorkoholizme s nechuťou hovorí málokto. Azda len najbližšie okolie vorkoholikov. To totiž pocíti zmenu v ich správaní najskôr. Z milého partnera sa postupne stáva nervózny (ne)spoločník s mobilom na uchu a notebookom pod pazuchou.
Nájsť odpoveď na otázku, kedy sa s výkonného zamestnanca stáva vorkoholik, nie je jednoduché. Klinická psychologička Petra Scheberová vysvetľuje, že je to vtedy, ak práca vytlačí jednotlivcovi zo života iné hodnoty. Koníčky, priateľov, rodinu i osobné voľno. „Nakoniec vznikne závislosť a človek už nemôže inak, musí zostať v práci, musí urobiť to, o čom si myslí, že nemôže opomenúť, dostáva sa do stavu, keď vlastne vnútorne nemá na výber.“
Vo všeobecnosti majú sklon k vorkoholizmu viac muži ako ženy. Častejší je u ľudí s vysokoškolským alebo stredoškolským vzdelaním. Je to i preto, že neraz pracujú vo firmách so zahraničnou účasťou, kde je pracovné nasadenie vysoké a manažment ešte nedospel k ochranným praktikám používaným v materských spoločnostiach.
„Viac ohrození sú ľudia vo firmách, kde sa vysoké pracovné nasadenie vyžaduje a zamestnávateľ na to tlačí. Vtedy je pre človeka ťažšie sa ubrániť ,“ zdôrazňuje P. Scheberová. Vorkoholizmom menej trpia ženy, pretože starostlivosť o rodinu a deti je akousi prirodzenou brzdou.
Psychiater Viktor Segeda poznamenáva, že hoci veľké mestá s ich rýchlym tempom vytvárajú viac podnetov k vývoju vorkoholizmu, postihuje aj ľudí v menších mestách. V jeho topoľčianskej ambulancii pacienti vyhľadali často odbornú pomoc nie pre vorkoholizmus sám osebe, ale pre depresívnu či úzkostnú poruchu, respektíve niektoré telesné príznaky. „Častými symptómami sú poruchy spánku a neschopnosť relaxovať,“ uvádza príklady z praxe V. Segeda.
Psychiater alebo psychológ
Keďže sa vorkoholizmom zaoberajú dve skupiny špecialistov, psychiatrov i psychológov, je namieste otázka – kedy je s týmto problémom vhodne navštíviť psychiatra a kedy psychológa?
„Je úspech, keď už človek vyhľadá ktoréhokoľvek odborníka a uvedomí si, že nie je niečo v poriadku. Na psychiatra by sa mal obrátiť, keď už ide o vážny stav vyčerpania so somatickými príznakmi. Na druhej strane, ak sa obráti na psychológa a ten ich definuje, odporučí mu psychiatra,“ usudzuje P. Scheberová.
S týmto názorom sa stotožňuje aj V. Segeda. Dopĺňa, že nakoľko je vorkoholizmus najčastejšie skrytým problémom a súčasťou širšieho psychického problému, je dobré, ak bude identifikovaný a odborne manažovaný psychológom, prípadne psychiatrom. „Tí totiž majú výcvik v aplikácii relaxačných techník a v psychoterapii. Existuje veľa psychoterapeutických smerov, ale pre manažment vorkoholizmu je azda najvhodnejšia kognitívno-behaviorálna psychoterapia, založená na teórii učenia a nácvikových technikách,“ vysvetľuje psychiater.
Ochota pracovať
Vorkoholici sú ochotní a do určitého času i schopní pracovať viac, ako je zvyčajné a viac ako ich kolegovia. Ich zamestnávanie má teda nesporne svoje výhody. Ale podľa generálneho riaditeľa Salve Group Petra Krištofoviča aj nevýhody.
Výhoda spočíva v tom, že ak je veľmi schopný spolupracovník vorkoholik, tak produkuje pre firmu násobne viac ako jeho kolegovia. Dokáže teda na svoje pracovné miesto vygenerovať väčšiu hodnotu, ako je „náklad“ na neho.
|
Petra Scheberová: Človek si musí určiť hranice, pokiaľ bude siahať jeho pracovné nasadenie |
„Negatívnym javom je stav, do ktorého sa môže dostať napríklad zničený súkromný život, zdravie a v konečnom dôsledku pokles výkonu, frustrácia alebo odchod zo spoločnosti. Ako prechodný stav v projektoch vyžadujem vorkoholizmus u seba aj u svojich ľudí. No ako životnú filozofiu a prístup k práci už nie,“ prízvukuje P. Krištofovič.
Vie, o čom hovorí, pretože aj on svojho času skĺzol do tejto polohy. „Bol som modelový príklad vorkoholika, ale postupne som sa vyliečil. Súviselo to najmä s rozvojom podnikania v začiatkoch, keď pracovné tempo bolo šestnásť hodín denne. Dnes pracujem v priemere osem hodín denne a dosahujem lepšie výsledky. Vorkoholizmus nepovažujem za dobrý stav človeka, no každý si vytvára život, ako mu vyhovuje.“
Súlad
Zástancom súladu medzi pracovným a súkromným životom, ktorý pozitívne vplýva na pracovné výkony, je i Marian Burian z UniCredit Bank. „Myslím si, že jednostranný vorkoholizmus je nebezpečný v tom, že môže viesť k rýchlemu vyhoreniu. Osobne mám rád nadšenie pre prácu, ale na druhej strane všetko je potrebné robiť s mierou,“ tvrdí a aj preto dôsledne dbá na rozumné rozdelenie svojho času medzi prácu a rodinu.
|
Peter Krištofič: Bol som modelový príklad vorkoholika, no postupne som sa vyliečil. |
Nájsť hranicu medzi vorkoholizmom a vysokým pracovným nasadením pokladá za pomerne ťažké aj Ivona Žitná, manažérka korporátnej komunikácie v spoločnosti Dell. „Podľa môjho názoru to závisí od toho, aký máte vzťah k práci, ktorú vykonávate. Ak je práca vaším koníčkom, ak ju robíte s vášňou a plným nasadením, nehodnotíte to ako vorkoholizmus. Toto zrkadlo vám môže nastaviť až okolie, ktoré to spravidla vníma inak.“
Za najdôležitejšie pokladá dohodnúť si pravidlá v rodine, no a v práci odísť občas skôr, ako to od vás okolie očakáva. Tvrdí, že v ich spoločnosti si uvedomujú, že vorkoholizmus je nebezpečný a nie je to spôsob, ako mať okolo seba výkonný tím ľudí.
„Manažéri sa napríklad snažia dohliadať na dodržiavanie primeraného pracovného času. K nemu patria aj prestávky, počas ktorých sa ľudia môžu nielen najesť, ale aj si oddýchnuť či si zacvičiť vo firemnom fitnescentre,“ vysvetľuje a dodáva, že cieľom spoločnosti je mať výkonných, ale nestresovaných zamestnancov. „Snažíme sa ľudí v práci motivovať, ale zároveň podporujeme aj ich osobné záujmy,“ ozrejmuje I. Žitná.
Divadlo nezaberá
V poslednom období sa v súvislosti s vorkoholizmom hovorí občas aj o divadielku, ktoré sa pre svojich zamestnávateľov snažia hrať „nenahraditeľní“ zamestnanci. Pózou „som vorkoholik“, upozorňujú na svoje mimoriadne pracovné výkony. A je len otázkou skúsenosti šéfa, aby podobné pokusy odhalil.
„S obdobným správaním som sa nikdy vo svojich firmách nestretol, pretože našich ľudí hodnotíme nielen podľa časového vstupu, ktorý dávajú, ale najmä podľa výsledkov, ktoré dosahujú,“ jednoznačne tvrdí P. Krištofovič. „V našom odbore je pracovné nasadenie veľmi vysoké, ale takýto jav som doteraz nepostrehol, hoci si pozorne všímam pracovné výkony svojich kolegov,“ uvádza M. Burian.
Vorkoholizmus nevzniká náhle. Preto je dobré brať jeho prvé varové príznaky – nadmernú podráždenosť, nervozitu, výbušnosť, ale i nespavosť – ako signál na zmenu.
P. Scheberová vysvetľuje, že kým dôjde k vzniku závislosti, trvá to určitý čas, minimálne rok. Obeťami vorkoholizmu nebývajú zvyčajne mladí ľudia okolo dvadsiatky a taktiež ani starší pracovníci. „Mladí majú spravidla iné záujmy, kariéra ešte nie je prvoradá. Starší, naopak, zvyčajne nevládzu pracovať až s takým nasadením,“ upresňuje psychologička. Podľa V. Segedu na dvere jeho ambulancie v súvislosti s ťažkosťami spojenými s vorkoholizmom klopú zväčša drobní podnikatelia.
Z kola von
Na prvý pohľad veľmi jednoduchou radou, ako sa z vorkoholizmu vymaniť, je niečo zmeniť. „Zároveň je to tá najkomplikovanejšia vec v celom ozdravnom procese,“ vysvetľuje psychologička. Človek si totiž musí sám určiť hranice, pokiaľ bude siahať jeho pracovné nasadenie. „Takto získa určitý priestor a či ten čas strávi s rodinou, s priateľmi, alebo sa bude venovať sebe, je jedno, podstatné je, aby mal šancu zistiť, čo mu chýba,“ zdôrazňuje P. Scheberová.
Vysvetľuje, že je to dokonca také zložité, že občas nepomôže ani dovolenka, ba ani práceneschopnosť, ale iba zmena prostredia a pracovného miesta. „V praxi, žiaľ, málo stretávam výnimky, ktorým šéf povie, vezmi si dovolenku, my ťa potrebujeme zdravého, a nie vyčerpaného,“ vraví.
Foto – Profimedia.cz, Miro Nôta a Andrej Balco
