Daňové subjekty nielen z radov podnikateľov sú už znechutené častými zmenami daňovej legislatívy. Na daňovom ihrisku by privítali stabilné legislatívne prostredie. Zatiaľ sa to však nedeje. Daňové zákony sú totiž najčastejšie novelizovanými zákonmi vôbec.
Východiskom z roztrieštenej právnej úpravy by mohla byť jedna komplexná právna norma pripravená so zrozumiteľným komentárom. Tento zákon by sa mohol nazývať napríklad Daňový zákonník. Hneď vo svojom prvom ustanovení by mal zakotvenú klauzulu, ktorá by zakazovala jeho zmeny v priebehu zdaňovacieho obdobia. Novelizovať by ho bolo možné len s účinnosťou od 1. januára bežného roka.
Daňové moratórium
Toto daňové moratórium by bolo fair play štýlom nemenenia pravidiel hry počas pomysleného športového zápasu medzi správcom dane, ktorý zastupuje záujmy štátu v oblasti daňovej agendy, a daňovým subjektom – podnikateľom. Tento model je však zatiaľ v nedohľadne. Preto sa v daňovom konaní treba pridŕžať pragmatického sedliackeho rozumu. Logickou snahou daňového subjektu je pritom pri využití všetkých legálnych pák, ktoré mu zákon ponúka, zaplatiť čo najmenšie dane. Štát má pochopiteľne úplne opačný problém – od daňových poplatníkov chce zinkasovať na daniach čo najviac.
Ak je daňový subjekt účastníkom daňového konania, mal by poznať prinajmenšom trojicu zákonov dotýkajúcich sa daňovej problematiky. Na prvom mieste treba uviesť zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, potom je to zákon č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení zmien a doplnkov a Ústava SR č. 460/1992 Zb. v platnom znení. Na základe skúseností z daňovej praxe za roky 1990 až 2001 a z hľadiska poznania súvisiacej daňovej legislatívy možno daňovým subjektom odporučiť, aby pri kontakte s daňovým úradom dodržiavali nasledujúce zásady.
Ak daňový subjekt chce s daňovým úradom viesť spor o sankciu charakteru penále alebo pokuty, nemal by vyrubenú sankciu automaticky zaplatiť. Je síce pravda, že v daňovom konaní platí princíp najprv plať a až potom sa domáhaj svojich práv. Znamená to, že ak daňový úrad vyrubí daňovníkovi napríklad penále na dani z príjmov fyzických osôb, ten by ho mal po vykonateľnosti platobného výmeru hneď zaplatiť bez ohľadu na to, či ho chce alebo nechce napadnúť odvolaním. Tento opravný prostriedok nemá totiž v daňovom konaní odkladný účinok. Ak však podnikateľ daňový dorubok alebo penále hneď zaplatí, riskuje to, že napriek konečnému víťazstvu si daňový úrad jeho peniaze niekoľko rokov bezúročne podrží.
Oddelenia prvého kontaktu
V daňovom konaní platí prejednávacia zásada. V rámci nej by sa daňový subjekt nemal príliš spoliehať pri daňovej kontrole na ústretovosť zamestnancov správcu dane. Napríklad že mu daňový úrad vráti časť dane, ktorú zaplatil navyše, alebo že mu za účelom zníženia základu dane započíta aj výdavky, ktoré si zabudol zaúčtovať a zaradiť do daňovo uznateľných výdavkov. Podľa tejto zásady nemá správca dane pri daňovej kontrole povinnosť iniciatívne vyhľadávať veci svedčiace v prospech daňovníka.
Podnikateľ môže ušetriť náklady, ktoré by inak vynaložil na daňových poradcov tak, že základné rady je mu na požiadanie povinný poskytnúť priamo správca dane. Od roku 1999 totiž možno badať pozitívny príklon daňovej správy k daňovníkovi v oblasti informovania. Každý daňový úrad má totiž zriadené tzv. oddelenie prvého kontaktu.
- Rady pre účastníka daňového konania
• Daňový subjekt by nemal dorubenú daň alebo sankciu automaticky zaplatiť
• Podnikateľ môže využiť oddelenie prvého kontaktu na daňovom úrade a ušetriť na daňovom poradcovi
• Ak má daňovník uzatvorenú ústnu zmluvu, správca dane ju nesmie požadovať v písomnej forme
• Podnikateľ by mal podať voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie
• Ak nestíha 15-dňovú lehotu, môže podať blankytné odvolanie
• Ak mu to vyhovuje, odvolanie môže vziať späť
• Výška dane sa v určitých prípadoch dá so správcom dane aj dohodnúť
• Ak sa podnikateľovi nepáči konečné daňové rozhodnutie, môže ho žalovať na súde
Je to útvar charakteru public relations, čiže oddelenie poskytovania služieb pre verejnosť, ktoré daňovníkom poskytne základné informácie o daňovej legislatíve a spôsobe podávania daňových priznaní zadarmo. Tieto oddelenia však zvyčajne nevyriešia podnikateľovi konkrétny daňový problém. Na to sú tu daňoví poradcovia.
Podľa platného Občianskeho a Obchodného zákonníka určité typy zmlúv nemusia mať písomnú formu. Možno ich teda dojednať ústnym neformálnym spôsobom. Príkladom môže byť zmluva o pôžičke. Ak má potom podnikateľ so svojím obchodným partnerom uzatvorenú ústnu zmluvu a platná legislatívna to pripúšťa, žiaden daňový úradník od neho nemá právo požadovať zmluvu v písomnej forme.
Ak to napriek tomu daňový úrad urobí a vyrubí podnikateľovi z tohto dôvodu daň, ten by mal situáciu riešiť súdnou cestou, pretože má v ňom veľkú šancu uspieť. Daňový úrad by totiž v takom prípade porušil jednu zo základných zásad daňového konania – zásadu zákonnosti.
Chýba špeciálny daňový súd
Ak chce daňový subjekt na daňovom úrade niečo rýchlo vybaviť, mal by sa naň dostaviť v popoludňajších hodinách, najlepšie pol hodiny pred skončením pracovného času. Napriek tomu, že na daňových úradoch je zavedený pružný pracovný čas, väčšina z úradníkov je v práci do štvrtej hodiny popoludní. Netreba pritom zabúdať na stránkové hodiny daňových úradov. Daniari majú totiž úradné dni len trikrát do týždňa, a to v pondelok, stredu a piatok.
Na Najvyššom súde SR nie je podľa názoru autora dostatok expertov na daňové právo z radov sudcov. Daňovými vecami sa v rámci správneho súdnictva zaoberá niekoľko senátov, ktoré sa venujú aj iným veciam. Špecializovaný finančno-daňový súdny dvor na Slovensku neexistuje, hoci daňové úrady evidujú daňové nedoplatky za približne 60 miliárd korún. K tomu treba každoročne pripočítať niekoľko desiatok miliárd korún dosiaľ nezistených daňových únikov.
Od 1. decembra minulého roku sa škála oznamovacích povinností, ktoré si musia plniť podnikatelia k daňovým úradom, rozšírila o nové ustanovenie § 32 ods. 14 zákona o správe daní a poplatkov. Podľa neho daňový subjekt so sídlom alebo trvalým pobytom na území SR a zahraničný daňový subjekt, ktorý tu má stálu prevádzkareň, je povinný oznámiť miestne príslušnému správcovi dane uzatvorenie každej zmluvy s daňovým subjektom so sídlom alebo bydliskom v zahraničí, na základe ktorej mu môže na území Slovenska vzniknúť stála prevádzkareň. Túto povinnosť si podnikatelia musia splniť do 15 dní po uzavretí zmluvy.
Daňové orgány majú podľa novelizovaného znenia zákona o správe daní a poplatkov s účinnosťou od 1. septembra 1999 k dispozícii päť rokov na dorubenie dane alebo jej doplatku. Predtým to bola trojročná lehota. V prípade vykonania daňovej kontroly sa táto lehota navyše môže vyšplhať až na desať rokov.
Stránkové dni na daňových úradoch | ||
| Doobeda | Poobede |
Pondelok | 8.00 – 12.00 | 13.00 – 16.00 |
Streda | 8.00 – 12.00 | 13.00 – 17.00 |
Piatok | 8.00 – 12.00 | - |
PRAMEŇ: Daňové riaditeľstvo SR | ||
Blankytné odvolanie
Ak sa daňovému subjektu nepáči výška dorubenej dane, má právo podať proti dodatočnému platobnému výmeru odvolanie v 15-dňovej lehote. Odvolaním napáda rozhodnutie vydané správcom dane. Daňový úrad musí toto rozhodnutie vždy jasne a presne zdôvodniť. Nestačia teda všeobecné a povrchné informácie typu „v ďalšom sa odkazuje na protokol o daňovej kontrole“.
Daňový úrad musí daňovníkovi explicitne vytknúť, v čom porušil zákon. Nedostatočná je formulácia, ktorú daňové úrady v praxi pomerne často používajú, totiž že daňový subjekt porušil § 24 zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov s tým, že výdavok, ktorý si uplatnil, nepatrí do kategórie daňových výdavkov. Daňový úrad musí presne uviesť, prečo ide o nedaňový výdavok, prípadne aj odkázať na konkrétne ustanovenie § 25 zákona o daniach z príjmov.
Ak daňový subjekt podal odvolanie, môže ho vziať späť, ak to z akéhokoľvek dôvodu považuje za potrebné, až dovtedy, kým nie je vo veci právoplatne rozhodnuté.
Ak podnikateľ potrebuje pri odvolaní ťahať čas napríklad preto, že ešte nenašiel vhodného daňového poradcu, prípadne nestihol zozbierať všetky dôkazy potrebné na podporu svojich tvrdení, môže podať tzv. blankytné odvolanie. V praxi to znamená, že podá stručné odvolanie s jednou alebo dvoma vetami, ktoré neskôr podľa potreby sám alebo na výzvu správcu dane doplní.
Odvolanie môže naformulovať napríklad týmto spôsobom: „Podávam odvolanie proti rozhodnutiu Daňového úradu Bratislava I. zo dňa 12. decembra 2001 v zákonom stanovenej lehote. Uvádzam, že nesúhlasím s rozhodnutím daňového úradu a považujem ho za nesprávne a nezákonné. Dôkazy na podporu mojich tvrdení a dôvody podania odvolania predložím dodatočne.“ V kontexte treba zdôrazniť, že blankytné odvolanie nemožno použiť napríklad proti daňovej exekučnej výzve.
Zahraničné súdy sú posledná inštancia
Ak sa odvolací orgán nevyrovná v odôvodnení rozhodnutia čo len s jedným argumentom, napríklad zo štrnástich odpovie na trinásť, ale na štrnásty zabudne, postupuje v rozpore so zákonom. Opäť je tu šanca na úspech na súde. Je to tak preto, lebo daňový orgán má zo zákona povinnosť vyrovnať sa so všetkými námietkami uvedenými daňovým subjektom v odvolaní.
V súčasnosti sa ako posledná alternatíva črtá riešenie daňového sporu cez zahraničné súdne ustanovizne, napríklad cez súdne dvory v Haagu a Bruseli. Je to možné vtedy, ak daňový subjekt využil možnosť podania žaloby proti daňovému rozhodnutiu na Najvyšší súd SR, avšak nebol úspešný. Procesne netreba postupovať tak, že daňový subjekt musí potom podať sťažnosť na Ústavný súd SR a až potom postúpiť kauzu do zahraničia.
Daňový subjekt by mal aktívnejšie ako dosiaľ využívať v daňovom konaní svoje práva, ktoré mu zákon priznáva. Mal by tak robiť v duchu hesla: Keď už platím dane, chcem vidieť čo za ne.
