V tomto prvom poste sa chcem venovať normatívnej otázke: prečo by sme sa ako spoločnosť mali zaujímať o nerovnosti v príjmoch a akú úroveň nerovnosti si vyžaduje spravodlivosť. Táto morálna a filozofická otázka je predmetom nekonečných diskusii a nezhôd. Jedna myšlienka s ktorou by asi väčšina ľudí nemala problém súhlasiť je, že štát by mal ku každému občanovi pristupovať s rovnakým záujmom a rešpektom. Rovnosť je jednou zo základných hodnôt demokracie. Ako napísal jeden popredný filozof "rovnaký záujem je suverénnou cnosťou politického spoločenstva – bez neho je vláda iba tyraniou..." Zlyhanie rovnakého rešpektu a záujmu v rozdelení politickej moci najčastejšie poškodzuje vzťah medzi občanmi a ich vládou. Stačí si pomyslieť na rany spôsobené našej demokracii Mečiarovými privatizáciami, nekonečnými pochybnými tendrami alebo kauzou Gorila. Ale čo presne znamená rovnaký záujem pre rozdelenie príjmov? Vyjadruje nerovnosť v príjmoch vždy nerovný prístup, uprednostňovanie jednej skupiny na úkor druhej? Alebo sú nerovnosti do určitej miery v súlade s požiadavkami spravodlivosti?
V jednom poste nie je možné poskytnúť prehľad širokej škály odpovedí na tieto otázky, preto sa chcem zamerať na tú najpresvedčivejšiu (aspoň podľa mňa). Je ňou teória rovnosti zdrojov od amerického filozofa a právneho teoretika Ronalda Dworkina. Jeho teória má korene v etickom liberalizme, podľa ktorého je úspech každého ľudského života rovnako dôležitý z objektívneho hľadiska, ale zároveň hovorí že jedna osoba má špeciálnu a konečnú zodpovednosť za úspech – človek ktorého život to je. Prvý princíp (rovnaký objektívny význam) vyžaduje aby materiálne zdroje venované každému ľudskému životu boli rovné. Rozdelenie príjmov by nemalo byť určené okolnosťami ktoré človek nemôže ovplyvniť. Druhý princíp (špeciálna zodpovednosť) vyžaduje aby rozdelenie príjmov bolo citlivé na to ako ľudia vykonávajú svoju vôľu. Inými slovami, rovnaký záujem si vyžaduje, že tvoj podiel je stanovený tým čo si volil urobiť, tým za čo nesieš zodpovednosť, nie tým kto si, kde alebo komu si sa narodil.
Pozrime sa najprv na citlivosť na vôľu. Predstavte si svet, kde ľudia majú rovnaké schopnosti (potenciál zárobku) čelia rovnakým rizikám (napríklad invalidity) a majú dostatočné príležitosti sa poistiť. V takom svete by rovnomerné počiatočné rozdelenie zdrojov nasledované voľnou výmenou v rámci trhového mechanizmu viedla k ideálnej miere nerovnosti. Každá nerovnosť majetku alebo príjmov, ktorá by sa objavila postupom času by bola výsledkom voľby každého z nás medzi prácou a voľným časom, spotrebou a investovaním, alebo či sa poistiť proti známym rizikám alebo nie. Keďže v tomto svete by mal každý rovnakú možnosť zarábať a hromadiť bohatstvo tí, ktorí by skončili s menším príjmom by nemohli iným závidieť kombináciu bohatstva a tvrdej práce alebo bratie rizika, ktoré si aj oni mali možnosť vybrať. Prerozdelenie od bohatších k chudobnejším členom tejto spoločnosti by nevyjadrovalo rovnaký prístup a záujem.
Teraz si zoberme situáciu, ktorá izoluje požiadavku necitlivosti na okolnosti. Predstavte si dvoch mužov, nazvime ich Adam a Peter, ktorí majú rovnakú vášeň pre poľnohospodárstvo. Obaja rovnako tvrdo pracujú na svojich pozemkoch, ale Adam vyprodukuje oveľa viac ako Peter, pretože Peter sa narodil so skoliózou a tak trpí bolesťami chrbta. Alebo dajme tomu že Peter jednoducho nemá taký talent pre poľnohospodárstvo ako Adam. Predpokladám že väčšina ľudí by zrejme súhlasila že dodatočný príjem ktorý je Adam schopný zarobiť nie je zaslúžený a že Peter taktiež nie je zodpovedný za svoj nižší príjem, pretože tento rozdiel nemožno pripísať nijakej voľbe ktorú Adam vykonal inak ako Peter. Fyzické a duševné sily patria do okruhu okolností a je nespravodlivé, keď sa príjmy ľudí líšia na základe rozdielov ktoré nemajú možnosť ovplyvniť. Rovnaký prístup a záujem zo strany spoločnosti si v tomto prípade vyžaduje prerozdelenie od Adama Petrovi.
Toto tvrdenie možno niektorým ľudom príde ako kontroverzné. Zatiaľ čo mnoho z nás by asi akceptovalo, že rozdelenie zdrojov medzi Adamom a Petrom je nespravodlivé, niektorí možno cítia že prerozdeľovanie je napriek tomu neobhájiteľné pretože spočíva v “konfiškácii” niečoho čo je právom Adamove – produktu jeho práce. Tento argument je však tak trocha naopak. Predtým, ako môžeme povedať, čo právom patrí Adamovi, potrebujeme koncepciu spravodlivosti. Požiadavky rovnakého prístupu a záujmu určujú práva ktoré Adam a Peter majú (alebo skôr ktoré by mali mať). Ak dospejeme k záveru, že rovnaký objektívny význam Adamovho a Petrovho života lepšie odráža nie systém neobmedzeného vlastníctva, ale skôr systém vlastníctva, podľa ktorého zárobky a nahromadené materiálne zdroje podliehajú určitému režimu prerozdeľovania, nemôžeme potom namietať prerozdeľovaniu od Adama Petrovi z dôvodu spravodlivosti alebo vlastníckych práv.
Ako vidíme naše dve požiadavky rovnakého prístupu a záujmu si sú protichodné. Dá sa medzi nimi vytvoriť nejaká rovnováha? Dworkin tvrdí, že každý, kto navrhuje odklon od laissez-faire výsledku tak musí urobiť na základe argumentov, ktoré sú nezávislé od jeho relatívnej pozície v rozdelení príjmov. Nestačí ak sa Peter sťažuje, že jeho príjem je nižší ako Adamov napriek rovnakému úsiliu. Prerozdelenie od Adama Petrovi, ktoré by im vyrovnalo príjmy by totiž mohlo negatívne ovplyvniť iných ľudí z ktorých niektorí môžu byť v horšej pozícii ako Peter. Adam sa môže napríklad rozhodnúť, že poľnohospodárstvo nie je v takom systéme preňho dostatočne výnosné a dá sa na písanie poézie. Na poézii samozrejme nie je nič zlé ale toto Adamovo rozhodnutie by znížilo poľnohospodársku produkcie a zvýšilo ceny potravín pre každého. Preto ak chce Peter odôvodniť prerozdeľovanie, potrebuje argument, ktorého sila nezávisí na tom kde sa on alebo hocikto iný nachádza v rozdelení príjmov. Iba tak sa dá opodstatniť výsledok ktorý je nevyhnutne v neprospech niektorých ľudí.
Dworkinova odpoveď využíva koncept (hypotetického) poistného trhu. Dworkin navrhuje vnímať nedostatok talentu alebo postihnutie ktoré vplývajú na zárobkový potenciál ako zlú náhodu alebo nešťastie. Vyzýva nás predstaviť si tak trochu čudnú situáciu. Jedno ráno sa všetci prebudíme plne vedomí svojich individuálnych ambícii a cieľov v živote, ako aj rozdelenia príjmov (pred zdanením) v spoločnosti, ale z nejakého dôvodu nikto z nás netuší koľko mu jeho individuálny talent a zručnosti zarobia na trhu práce. Nikto nevie kde skončí v rozdelení príjmov. Každému je ponúknutá možnosť kúpiť si poistenie za rovnakých podmienok proti následkom nízkeho príjmu. Poistné je zaplatené z budúcich príjmov a vyzbierané peniaze (mínus určitá čiastka použitá na vykrytie administratívnych výdavkov) sú použité na odškodnenie tých, ktorí skončia s príjmami nižšími ako krytá suma.
Možno sa čudujete, čo je účelom tohto zvláštneho myšlienkového experimentu. Filozofi často stavajú takéto experimenty za cieľom odhaliť naše morálne intuície o určitých zásadách oddelením tých aspektov našej situácie, ktoré sú dôležité pre uvažovanie o danom princípe, ale abstrahujúc od iných, ktoré môžu pomýliť náš úsudok. V tomto prípade ide o zásadu rovnosti. Dworkinova hypotetická situácia stelesňuje rovnosť, keďže každý z nás čelí rovnakému vzorcu relatívnych výhod a nevýhod ako v reálnom svete, ale zároveň každý z nás má rovnakú šancu nešťastia a rovnakú možnosť poistiť sa proti nemu. A keďže záver je zámerne nezávislí od hocikoho polohy v konečnom rozdelení príjmov nik nemôže namietať ex ante že ho výsledok poškodí.
Aké poistné krytie by si kúpil priemerný človek a za koľko na tomto hypotetickom poistnom trhu? Dworkin tvrdí, že priemerná výška krytia, by nebola veľmi vysoká. Poistenie proti riziku že nebudem milionárom by nemalo zmysel, pretože pravdepodobnosť tohto výsledku je veľká čo by znamenalo, že väčšina výplaty z poistenia by išla na zaplatenie vysokého poistného. Väčšina ľudí by sa poistila iba proti veľmi nízkym príjmom ktorých následky by považovali za dostatočne nepríjemné že by boli ochotní vynaložiť malú čiastku (poistné) za účelom zabrániť tomuto nepravdepodobnému ale veľkému nešťastiu. Dworkin však tvrdí, že úroveň krytia by bola podstatne vyššia ako úroveň príjmov pri ktorej v súčasnosti začína nárok na podporu v nezamestnanosti alebo minimálnu mzdu vo väčšine krajín. Toto tvrdenie by sa v zásade malo dať empiricky testovať aj keď nepoznám štúdiu ktorá by sa o to pokúsila. Nechám na čitateľovi, aby sám porozmýšľal či a akú úroveň krytia by si v hypotetickej situácii opísanej vyššie kúpil.
Dá sa výsledok tohto hypotetického poistného trhu priblížiť v rámci daňového systému? V reálnom svete samozrejme nie je možné mať individuálne daňové sadzby na základe toho akú úroveň krytia by si každý z nás vybral. Dworkin preto navrhuje rovnaký daňový plán pre každého na základe priemerného krytia. Daňový plán by mohol byť progresívny keďže v rámci hypotetického trhu poisťovniam nič neprekáža v tom aby ponúkli podmienky kde poistné pri vyšších príjmoch tvorí vyššie percento príjmu. Takéto podmienky by tiež boli pravdepodobne populárnejšie ako ploché poistné.
A čo tak problém morálneho hazardu? Ak zárobkový potenciál nie je pozorovateľný niektorí ľudia môžu predstierať že ich potenciál je nižší ako v skutočnosti je s cieľom získať väčšiu poistnú výplatu. Aj tu existuje aspoň čiastočné riešenie. Poisťovne obvykle riešia problém morálneho hazardu napríklad prostredníctvom spolupoistenia a tiež umiestnením dôkazného bremena na majiteľa poistky. Nezamestnaní by napríklad museli preukázať neúspešné snahy nájsť prácu skôr, než by dostali finančnú pomoc.
Dworkinova teória teda dokáže poskytnúť opodstatnenie systému progresívnych daní a sociálnych dávok, ktorý v Európe dobre poznáme. Zároveň však objasňuje že ideál rovnosti si nevyžaduje úplnú rovnosť príjmov. Je pozoruhodné, a z pohľadu ekonómov atraktívne, že v rámci Dworkinovej teórie hrá trhový mechanizmus ústrednú rolu. Trh poskytuje meradlo pre oceňovanie zdrojov a práce každého z nás na základe toho ako dané zdroje alebo prácu hodnotia ostatní. Voľba toho ako uplatňovať svoje schopnosti a aké ambície v živote sledovať je riadená nákladmi a prínosmi ktoré kladie na iných ľudí a tým pádom na celkovú zásobu zdrojov. Trh, hoci v hypotetickej podobe, tiež určuje aké odklony od laissez-faire sú vyžadované zásadou rovnakého objektívneho významu každého ľudského života. Výsledkom je rozdelenie príjmov poskytujúce primeranú rovnováhu medzi dvoma protichodnými požiadavkami rovnakého rešpektu a záujmu, ktorý je základnou hodnotou demokracie.
