Homo Deus : Stručné dejiny zajtrajška
Kniha Homo Deus od izraelského historika Yuavala N. Harariho je pre všetkých tých, ktorí majú radi dystopický žáner (pochmúrna budúcnosť). Autor v nej prorokuje väčšine svetovej populácie neradostné vyhliadky.
Zdroj: Vydavateľstvo Leda
Už v predchádzajúcej knihe Sapiens hodnotil Harari príbeh ľudstva pesimisticky, resp. ako neustále sa potácanie z kaluže do blata. Poľnohospodárska revolúcia pred 9000 rokmi? Pasca a najväčší podvod v dejinách! Priemyselná revolúcia v 18. storočí? Vďake nej máme mizerné životné prostredie, rozpadli sa tradičné komunity a prišli sme o pevné rodinné vzťahy. No proste celé zle!
V úvodných kapitolách knihy Homo Deus však Harari príjemne prekvapil. Harari akceptuje existenciu pokroku, čo je u takéhoto ľavicovo (ideológia) a konzervatívneho (psychologické nastavenie) intelektuála skutočne obrovský mentálny skok, za čo má u mňa veľké plus. Vojen a násilia ubúda, hlad je výnimočný, choroby sú na ústupe, kvalita života sa u väčšiny svetovej populácie zlepšuje a z kritika liberálno-kapitalistického konceptu sa stáva jeho obhajca. Progres, ktorý ľudstvo dosiahlo, je podľa Harariho dôsledkom prehlbujúcej sa spolupráci aj neznámych ľudí, skvelé.
S koncom 20. storočia sa však Hararriho optimizmus vytráca a nastupuje jeho obľúbená dystopia.V 21. storočí dosiahne Homo sapiens svoj vrchol a potom to s ním pôjde už len dolu vodou. A čo nás čaká? Kolaps liberálnych demokracií, technologická nezamestnanosť, narastajúca nerovnosť, teda nič nové, čo by nám už neprorokoval Karl Marx. Scenáre možnej budúcnosti, ktoré predkladá Harari, budú fanúšikovia Václava Cílka alebo Petra Staněka celkom iste hltať plnými dúškami ako živú vodu.
A bude horšie!
A bude ešte horšie. Podľa Harariho úzke skupiny vládnucich elít si budú do sýtosti užívať genetických vylepšení a budu vytrvalo pracovať na digitálnej nesmrteľnosti. Naopak zástupcov klasického nevylepšeného hominida budú ovládať všemocné algoritmy a čaká ich postupný zánik. Tých, čo nebaví čítať knihy si môžu pozrieť napr. Westworld či Elysium.
Na akých argumentoch postavil Harari tento svoj dystopicky pohľad? No práve to. Harari bol v kapitolách týkajúcich sa minulosti zbytočne rozvláčny a venoval im dobré tri štvrtiny knihy. Naopak, všetko podstatné o budúcnosti zhrnul v záverečných troch kapitolách a to žiaľ až priveľmi cítiť. Príliš málo faktov a ešte menej znalostí o súčasných technológiách a ich vývoji.
Zoberme si napríklad údajnú hroziacu technologickú nezamestnanosť, teda, že umelá inteligencia nám „ukradne“ všetku prácu . V prvom rade je neuveriteľne optimistický (resp. má len minimálne znalosti) o progrese v oblasti umelej inteligencie a jeho predpovede patria skôr do bulvárnej tlače, než na serióznu diskusiu.
A keby nám aj roboti zobrali všetku prácu, nastane apokalypsa? Naozaj začneme všetci drogovať a staneme sa závislí na Counter-Strike?
Jednoducho sa budeme venovať niečomu inému, napr. cestovaniu, zdokonaľovaniu našich príbytkov, objavovaniu nových chutí a jedál, bádaniu, vylepšovaniu, dizajnérstvu, kreatívnej tvorbe, športovaniu, moralizovaniu, konšpirovaniu, atď. Ľudské potreby a túžby sú nekonečné a na to, aby ste to zistili, nepotrebujete prečítať stovky kníh.
Konzervativizmus (strach z nového) Harariho je asi najsilnejší pri jeho pohľade na pôsobenie vedy. Podľa Harariho tak ako veda pomáhala rozmachu liberálneho humanizmu v 21. storočí, prispeje k zániku liberálnych demokracií, pretože údajne zničí jej dva základné piliere a to vieru v slobodnú vôľu a individualizmus.
Naozaj? Ľudia nezošaleli, keď Mikuláš Kopernik a Galileo Galilei objavili, že zem nie je stredom vesmíru. Západná civilizácia nezanikla, keď sme zistili, že sme produktom evolučných procesov. Podobne nový pohľad neurovedy na „slobodnú vôľu“ jednoducho nahradí mizerný dualistický koncept akejsi „tajomnej“ sily existujúcej mimo hmotný vesmír niečim rozumnejším.
Za mňa príliš veľa filozofie, kreacionizmu, ezoteriky a naopak zúfalo málo biológie, evolúcie a technologických znalostí a možných riešení. Keď už si niečo prečítať o budúcnosti a technológiách, ktoré raz vytvoríme, je tu Michio Kaku, Peter Diamandis & Steven Kotler a ich Hojnosť a kto má rád Big history je tu skvelý Matt Ridley a jeho Racionálny optimista alebo Terence Kealey.
Superinteligencia
Druhá kniha, ktor á patrí podobne ako Homo Deus medzi dystopický žáner, je kniha Superinteligencia. Ak vás zaujíma umelá inteligencia, transhumanizmus, určite ste zachytili meno Nick Bostrom. Tento filozof z Oxfordu na takmer 400 stranách predstavil všetky možné aj nemožné scenáre spojené s nástupom superinteligencie.
Zdroj: Vydavateľstvo Oxford University Press
Keďže táto kniha nie je jednoduché čítanie oplatí sa ju prečítať len tým, ktorí sa dokážu zaradiť do jednej z týchto štyroch skupín.
- Ste kaviarensk ý typ, ktorý m á dostatočne veľké obecenstvo, aby sa mu mohol nasledujúcich pár rokov chváliť, že dokázal takúto knihu prečítať (tu si však trochu protirečím, pretože ak čítate takéto knihy, nemáte čas vysedávať v kaviarňach)
- Ste profesorom/kou na vysokej š kole a chcete z amachrovať pred mladými študentkami alebo študentami
- Ste vyštudovaný filozof alebo teológ
- Ste čudák ( keďže nepatrím medzi vyššie uvedené skupiny zaradil som sa k tejto partii )
Nick Bostrom patrí do skupiny technologických progresivistov, ktorí sú presvedčení, že inteligenciu porovnateľnú tej ľudskej sa nám podarí vytvoriť v priebehu pár nasledujúcich desaťročí. A od nej nebude ďaleko k vytvoreniu superinteligencie, ktorá bude mnohonásobne prevyšovať ľudské kognitívne schopnosti. Vytvorenie superinteligencie bude podľa autora najväčšia udalosť v histórii ľudstva a je veľmi pravdepodobné, že aj jeho koniec.
V úvodných kapitolách Bostrom zrekapituloval vývoj v oblasti umelej inteligencie a predstavil t ri možné scenáre, pomocou ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou dokážeme vytvoriť univerzálnu inteligenciu. Zo spomenutých troch možností - emulácia mozgu, umelá inteligencia a radikálne vylepšenia človeka, Nick Bostorm favorizuje umelú (digitálnu) inteligenciu.
Vo zvyšných dvoch tretinách knihy Bostrom predkladá všetky predstaviteľné aj nepredstaviteľné možnosti, akým spôsobom môže superinteligecia ohroziť ľudstvo. Scenáre prudko akademického charakteru sa týkajú napríklad možnej rýchlosti vzostupu sueprinteligencie. Bude to pomalý/stredne rýchly/prudký vzostup? Za akých okolností môže superinteligencia urobiť prevrat? Aké možnosti majú ľudia, aby mohli kontrolovať superinteligenciu? Akým spôsobom sa môže ľudstvo brániť pred nečakaným útokom superinteligencie, aby sme neskončili ako neandertálci?
Strašidelná superinteligencia
Bostromovi to vychádza takmer vždy tak, že to s ľuďmi dopadne zle. Napríklad taká superinteligencia, ktorej úlohou bude riadiť továreň na výrobu sponiek. Aby splnila svoj cieľ, mohla by teoreticky premeniť na sponky nielen celú planétu zem, ale aj priľahlé časti vesmíru. Alebo si zoberme zdanlivo neškodnú superinteligentú veštiareň, ktorej úlohou je odpovedať na otázky ľudí. Pri jej snahe nájsť odpoveď na všemožné otázky, by mohla premeniť a zaplniť okolitý vesmír procesormi a pamäťovými jednotkami. Prípadne by mohla zničiť všetky bytosti vesmíru schopné klásť komplikované otázky.
S čím som mal najväčší problém pri čítaní Superinteligencie?
Posledné roky čítam prevažne populárnu vedecko náučnú literatúru . Superinteligencia od Nicka Bostroma však medzi vedecko náučnu literatúru nepatrí. Nick Bostrom nestavia s voje scenáre na dátach, faktoch, pozorovaniach či technologických poznatkoch, ale na základe fiktívnych scenárov. Na nich buduje ďalšie fiktívne scenáre, na nich ďalšie a tak ďalej. Superinteligencia je dokonalý teologický, resp. filozofický traktát.
Ale aby som nebol taký negativistický. Čítanie Superinteligencie môže byť celkom dobrá mozgová gymnastika slúžiaca ako prevencia proti Alzheimerovej chorobe pre ľudí, ktorých už nebaví lúštiť krížovky. A o takých sto rokov môže byť táto kniha nekonečným zdrojom príbehov rodičom, ktorý nemajú čas vymýšľať svojim deťom pri ich uspávaní rozprávky. „ A superinteligentnú H52, ktorá vedela odpovedať na všetky otázky sveta, po čase začali tak nudiť banálne otázky otravných ľudských bytostí, že sa jedného dňa rozhodla urobiť zo všetkých ľudí zeleninu“ . Tak detičky, rozprávky je koniec a pekné sníčky.
Mozog
Ak máte radi populárnu vedecko náučnú literatúru alebo by ste chceli s ň ou začať, nemali by ste si nechať ujsť knihy od neurovedca Davida Eaglemana. Len zriedkakedy sa stretávam v rámci tohto žánru s darom a zručnosťou na písanie, aký ma Eagleman.
Zdroj: Vydavateľstvo Biz books
V šiestich kapitolách knihy Mozog David Eagleman predstavuje fungovanie rôznych funkci í mozgu a na ich základe ponúka množstvo fascinujúcich záverov, ktoré za posledne storočie zhromaždila neuroveda. A akých? Len niekoľko príkladov.
Čo je realita?
Intuitívne veríme, že naše zmysly slúžia k tomu, aby sa informácie z okolitého prostredia stávali vnímateľnejšie. Pomocou očí sa svet okolo nás stáva viditeľnejší, uši robia okolité zvuky počuteľnejšími, nos nám umožnuje cítiť okolité vône a vďaka jazyku cítime rôznorodé chute jedla.
Podľa Eaglemana však neuroveda dospieva k oveľa vzrušujúcejšiemu záveru. Mozog sídli v tme a má len nepriamy kontakt s okolitým svetom cez svoje senzory – o či, uši, nos, ústa, kožu. Tieto senzory snímajú fotóny, molekuly, zvukové vlny či tlak v okolitom prostredí. V skutočnosti svet okolo nás je bez vône, farieb, zvuku či chuti. To čo cítime, počujeme, vidíme, je fascinujúcim elektrochemickým predstavením neurónov a neurotransimeterov v našom mozgu. Jedným z dôsledkov týchto poznatkov je, že dnes dokážeme nahrádzať nefunkčné zmysly technológiami ako napríklad kochleárny implantát alebo umelá sietnica. Eagleman dokonca hovorí o rozširovaní našich zmyslov o nové, napríklad “cítiť dáta ” alebo dokonca ovládať na diaľku stroje myšlienkami.
Rozhodovanie
Veda v rámci západnej civilizáci e po stáročia pohŕdala emóciami a pokladala ich za prekážku pri racionálnom rozhodovaní. Ale čo sa stane, keď prídeme o emócie? Eagleman popisuje prípad ženy, u ktor ej po nehode na motorke došlo k poškodeniu a pretrhnutiu spojen í s časťou mozgu, kde sa zhromažďujú informácie o tom, či je človek smädný, hladný, nervózny, atď. Dôsledkom poškodenia je, že Tammy Myersová má zásadný problém vyrovnať sa s bežnými každodennými rozhodnutiami. Aj keď dokáže popísať klady a zápory jednotlivých možností, strata spojenia s emóciami jej neumožňuje vykonať ani banálnu voľbu.
Sociálni primáti
Enormná časť nášho mozgu vznikla, aby sme mohli efektívne komunikovať a žiť v hustej sieti spoločenských vzťahov. Naše prežitie počas evolúcie záviselo na schopnosti rozoznať priateľa od nepriateľa, skúmať a posudzovať úmysly iných ľudí, či rýchle odhaliť podvodníkov v rámci skupiny. Táto schopnosť hodnotiť motívy je tak silná, že náš mozog pripisuje sociálne konanie aj neživým predmetom a prírodným javom. Dobrou správou je, že náš sociálny spôsob života vytvoril v nás aj schopnosť empatie. Zlou správou je však podľa Eaglemana to, že život v malých skupinách nás utvoril selektívne empatický ch a voči členom iných skupín sme menej empatický dokonca aj v prípade rovnakého náboženského vyznania. V hraničných situáciach ako v prípade vojen a brutálnej propagandy sme schopný hrôzostrašných činov napr. genocídy. K tomu nám “pomáha” dočasná zmena v mozgových štruktúrach, keď začneme vnímať iných ľudí ako predmety a neživé veci.
Digitálna nesmrteľnosť
Vždy keď ide o budúcnosť vchádzame na neisté pole špekulácii, ktorej sa nevyhol ani Eagleman. Podobne ako futurista R. Kurzweil uvažuje o možnosti uniknúť z našej biologickej formy do digitálnej. Eagleman našťastie neprichádza s nezmyselnými dátumami ako Kurzweil, ale ani on sa nevyhol prílišnému zjednodušeniu. Aj keď sa nám niekedy v ďalekej budúcnosti podarí nasimulovať celý mozog a ten bude obsahovať spomienky z minulosti, ako bude fungovať v reálnom čase a dokáže pracovať s novými vstupmi?
Kurzweil ale aj Eagleman sa pozerajú na neurón ako na takmer totožnú jednotku. Malá hlísta C. elegans má síce len 300 neurónov, avšak jednotlivé neuróny museli vedci rozdeliť do viac než 100 odlišných typov. V prípade ľudského mozgu by tak išlo o milióny neurónových skupín a znamenalo by to takmer neriešiteľný problém aj s oveľa vyspelejšími technológiami, než máme dnes.
Nehovoriac o tom, že pri digitálnych technológiách dochádza k určitej kompresii analógu. A dobre vieme, že aj veľmi mal á nerovnováha v chemických reakciách mozgu spôsobuje vážne psychické poruchy, k čomu by v prípade používania digitálnych technológii nepochybne dochádzalo.
Tí, ktorých nebaví čítanie, si môžu všetko podstatné z tejto knihy pozrieť v skvelom seriáli od BBC s rovnakým názvom.
