Podobných príbehov úspechu a pádu pozná história veľa – Nokia, Xerox, Atari... Vo všetkých prípadoch sú dôvody katastrofy dva. Zanedbané inovácie – v prípade Kodaku to bola digitálna fotografia – a po druhé neschopnosť vedenia firmy prispôsobiť sa. Inovácie sú kľúčový prvok, vďaka ktorému firmy dokážu rásť alebo sa aspoň udržať na trhu. Bez inovácií a zlepšovania svojej produkcie sú odsúdené na strach a čakanie, kedy príde konkurent, ktorý ich zlikviduje.

Slovenské školstvo upadá a jedným z dôvodov je práve neschopnosť škôl dostatočne rýchlo inovovať alebo sa aspoň inováciám prispôsobiť. Dôvodom, prečo sa deti – evolučne nastavené na efektívne nasávanie nových vedomostí – v škole nudia, prípadne do nej chodia so strachom, je skutočnosť, že väčšina škôl učí v zásade rovnako ako pred dvesto rokmi. Digitálna revolúcia spôsobila, že vývoj technológií ani nestíhame sledovať, no vyučovanie vyzerá stále ako za habsburskej monarchie – učiteľ vysvetľuje, deti si píšu poznámky a za odverklíkovanie požadovanej vedomosti dostanú známku.

Samozrejme, školstvo je štátny inštitút a nemôže zaniknúť ako firma. Aj deti sa napokon nejako pretlčú a naučia, čo ich baví a čo potrebujú. O koľko však prídeme, ak školy nezmeníme tak, aby stíhali tempo, ktorým sa mení spoločnosť a ekonomika? Ako dlho ešte budú slovenskí žiaci klesať v rebríčkoch gramotnosti a školu považovať za mučiareň? O koľko prichádzajú firmy tým, že musia absolventov učiť druhýkrát?

Dnes školy potrebujú oveľa viac slobody, ako majú, ale tiež oveľa viac pozornosti rodičov.

Školy nemajú mať dosť slobody a priestoru na inovácie, ak im hrozí sankcia napríklad za to, že triednu knihu vyškrtali nesprávnym tvarom krížikov. Nedokážu efektívne inovovať, ak musia prejsť náročný administratívny proces s neistým výsledkom v rukách náladových úradníkov, aby mohli do vzdelávania zaviesť akýkoľvek zlepšovák. Nezlepšia sa, ak im budú štátne úrady určovať presný obsah štúdia v každom predmete, v každom ročníku a k tomu predpísaný set preplatených učebníc. Nezlepšia sa, ak si nebudú môcť vybrať kvalitných učiteľov.

Rodičia by si zase mali spomenúť, že po páde režimu majú aj oni zodpovednosť za to, kde a čo sa ich deti učia. Ak sa zmieria s tým, že štátna škola je „zadarmo“, a preto od nej netreba vyžadovať kvalitu, nemôžeme sa čudovať, že k zmenám nedôjde. Veď ide o naše deti a budúcnosť Slovenska. Musí nám to stáť za tú námahu.