Nedeľné televízne poludnie na Slovensku patrí politike. Je však pomerne zriedkavé, aby sa hlavným predmetom diskusie stala ekonomická téma. Transakčná daň to však uplynulú nedeľu dokázala a naznačila, akou nenávidenou sa stáva. Hoci ju domácnosti neplatia, platia ju stovky tisícok živnostníkov a desaťtisíce firiem, čo pomohlo raketovo rozšíriť jej negatívny obraz po sociálnych sieťach. Politici museli reagovať.
Napriek tomu, že ju všetky koaličné strany schválili, postoj k nej sa rýchlo mení spolu s poklesom preferencií vládnych strán. Podľa nedávneho predvolebného prieskumu by opozícia dosiahla v Národnej rade prvýkrát od volieb väčšinu. Snaha o zastavenie poklesu preferencií preto núti vládne strany k revízii pohľadov na konsolidáciu verejných financií, najmä na daň z finančných transakcií.
V princípe však nejde o nič iné ako o daň z platieb, ktorá má pre politikov jeden veľkú nevýhodu – berie ľuďom priamo z ich peňaženiek. Štát z každej finančnej transakcie niečo strhne a podnikateľom automaticky znižuje cashflow. Takmer všetky ostatné dane sú skryté a ľudia sa naučili ich platiť, no daň z finančných transakcií priamo bije do očí. A to všetko v čase, keď sa ekonomická situácia prudko zhoršuje nielen pre domácnosti, ale aj firmy.
Rana pre firmy
Podľa analýzy Finstatu poklesli tržby slovenských spoločností, ktoré doteraz zverejnili svoje účtovné závierky za minulý rok, z úrovne 103 miliárd eur na 101 miliárd eur. Ak sa tento trend potvrdí aj pri nových zverejneniach, bude to tvrdá rana pre slovenskú ekonomiku. Príjmy firiem totiž rastú, keďže inflácia ich prirodzene zvyšuje. Napríklad tržby amerických firiem pri omnoho nižšej inflácii posledné roky rastú o viac ako desať percent ročne.
S nižšími tržbami ruka v ruke klesajú aj zisky firiem. Na Slovensku sa v minulom roku dostali pod úroveň desať miliárd eur. Naopak, množstvo spoločností, ktoré skončili v strate, sa zvýšilo o pätinu, nad 50-tisíc. Nie je to nič prekvapujúce. Vlády dlhodobo živili sociálny štát tlačením firiem do zvyšovania minimálnej mzdy a na ňu nadviazaných príspevkov, športových či dovolenkových poukážok a zvyšovaním daní. Transakčná daň, hoci sa pohybuje iba okolo úrovne pol percenta HDP, sa stala druhou najväčšou daňou pre ťažko skúšaný podnikateľský sektor. V situácii, keď čelí množstvu prekážok, sa vláda rozhodla ho zaťažiť ešte viac.
Riziká pre slovenskú ekonomiku totiž rýchlo rastú. Potvrdila ich agentúra S&P Global, ktorá v piatok zhoršila výhľad ratingu Slovenska na negatívny. Samozrejme, hlavným dôvodom sú obchodné vojny Donalda Trumpa a extrémna otvorenosť slovenskej ekonomiky, ktorá na ne výrazne doplatí. Ich následky budú pre podnikateľský sektor, ale aj štát a domácnosti veľmi silné . Agentúra razantne zhoršila výhľad slovenskej ekonomiky, ktorej rast v najbližších troch rokoch ledva presiahne jedno percento. Nižší rast znamená nižšie daňové príjmy, čo ohrozuje konsolidáciu verejných financií. Štát bude musieť hľadať dodatočné príjmy, čo bude nesmierne náročné v situácii, keď sú rozpočty domácností aj firiem v stagnácii, ak nie priamo v recesii.
Rana pre domácnosti
Aj keď transakčná daň je nechcenou výsadou podnikateľov, jej daňový prínos nie je nijako dramatický. Robert Fico síce uviedol, že daň je pre stabilitu verejných financií nezrušiteľná, stále očakávaný výnos z nej je nižší ako výdavky na 13. dôchodok. Napriek dodatočným zhruba približne 700 miliónom eur, ktoré podnikatelia zaplatia, ich celkové daňové povinnosti nie sú hlavným zdrojom daňových príjmov štátu. Podnikatelia totiž zaplatia na daniach zhruba iba tretinu toho, čo domácnosti. Sú to bežní občania, najmä zamestnanci, ktorí sú zodpovední za gro daňových prímov štátu. Ročne do rozpočtu prispejú sumou okolo 20 miliárd eur. Len na dani z príjmu zaplatia viac ako päť miliárd eur – čo je veľkosť porovnateľná s firmami, ďalšie tri miliardy tvoria spotrebné dane z palív, alkoholu či tabaku. Najväčšou zložkou daňových príjmov štátu je DPH, ktorého náklady presahujú 11 miliárd eur.
Kým transakčná daň udiera do očí pri pohľade na každú transakciu podnikateľa, na DPH, spotrebné dane aj daň z príjmov si ľudia v podstate zvykli. Pritom napríklad pri každom tankovaní spotrebiteľ zaplatí viac na daniach ako na palive, spotrebná daň je však pre jeho oči ukrytá v cene. Podobne je to aj v prípade výplatnej pásky, keď má na nej uvedenú iba časť svojich daní a odvodov. Tým, že za neho platí druhú časť odvodov zamestnávateľ, zamestnanec má pocit, že dane a odvody nie sú na Slovensku nijako veľké. Nie je to tak.
Napríklad pri priemernej mzde 1 524 eur sú celkové náklady práce 2 075 eur. Celkovo tak priemerný zamestnanec stojí firmu 25-tisíc eur ročne. Zamestnávateľ za neho z tejto čiastky zaplatí na odvodoch do zdravotnej a Sociálnej poisťovne a dani z príjmu zhruba 11-tisíc eur. Priemernému zamestnancovi tak v čistom ostane približne 14-tisíc eur ročne. Ale práve zamestnanec je ten, čo najviac míňa a tým platí aj najväčšiu časť DPH a spotrebných daní. Dokopy ho nepriame dane počas roka vyjdú zhruba na štyritisíc eur. Nakoniec mu tak zo sumy 25-tisíc ostane iba desaťtisíc na vlastnú spotrebu tovarov a služieb.
Rana pre krajinu
Len máloktorý Slovák si uvedomuje, že väčšinu jeho príjmu mu zoberie štát vo forme odvodov a daní. Niečo také je bežné vo väčšine bohatších krajín sveta, no na Slovensku tomu dala vláda sociálnej demokracie nový rozmer. Minulý týždeň think tank INESS zverejnil výpočet Cena zamestnanca 2025, ktorý vyčísľuje reálne náklady na zamestnávanie na Slovensku.
„Politici sú veľmi produktívni, keď ide o zvyšovanie nákladov niekoho iného. Veľmi radi využívajú zamestnávateľov na rozdávanie sociálnych výdavkov, ktoré sa neukážu v deficite rozpočtu štátu. Aj pri nezmenenej mzde vzrástli náklady na zamestnanca za posledných šesť rokov o 14 percent,“ píše INESS. V praxi to znamená, že navyšovanie odmeny do zamestnanca sa prenáša do stále menšej časti rastu čistej mzdy a stále vyššej časti rastu daňovo-odvodového zaťaženia.
V praxi to vyzerá jasne. Priemerné náklady na zamestnanca v priemysle s hrubou mzdou 1 765 eur stúpli v tomto roku pre novú legislatívu o 88 eur, na 3 751 eur. Z týchto peňazí dostane zamestnanec navyše iba 15 eur, zvyšných 73 eur si zoberie štát. Za dlhšie časové obdobie od roka 2019 náklady na toho istého zamestnanca s hrubou mzdou 1 765 eur stúpli o 470 eur, no jeho čistý príjem s príplatkami len o 179 eur. Podobne v administratíve s modelovou mzdou 1 216 eur vzrástli náklady v tomto roku o 54 eur, no zamestnanec si v čistom prilepší iba o šesť eur. Vzniká tak situácia, keď gro zvýšených odmien zamestnanca smeruje do štátnej kasy. Vyššie náklady na prácu, a to sú už najvyššie v celom regióne, tak prestávajú pre zamestnancov kompenzovať rast nákladov na živobytie.
Sociálna politika štátu naráža na limity. Až doteraz fungovala na dvoch pilieroch – prvým bolo zvyšovanie dlhu krajiny, druhým zvyšovanie sociálnych výdavkov cez zákonné povinnosti podnikateľov. Zdá sa, že oba piliere praskajú. Prvý pod vplyvom nahromadeného dlhu a rastúcich úrokových sadzieb, druhý cez neprajné podnikateľské prostredie a klesajúcu výkonnosť domácej ekonomiky. Slovensko tak začína oproti okolitým krajinám aj svetu výrazne zaostávať.
Sociálny štát nie je zadarmo. Miera daňového zaťaženia medzi rokmi 2014 až 2023 vzrástla o tri percentuálne body na vyše 43 percent. Vo všetkých okolitých krajinách objem daní a odvodov na HDP klesol. Slovensko malo v roku 2023 vyššiu mieru daňového zaťaženia ako Česko, Poľsko, Maďarsko, ale aj priemer EÚ. A odvtedy pravdepodobne ďalej rastie. Krajiny OECD majú daňové zaťaženie iba na úrovni 35 percent, najmä kvôli USA a Švajčiarsku. Za zmienku stojí Poľsko, ktorého efektívna sadzba je 36 percent.
Nie je to len veľkosť trhu, čo umožnilo Poľsku extrémne rýchlo preskočiť Slovensko v raste priemernej mzdy a životnej úrovne. Na margo zníženia byrokracie a zjednodušenie podnikateľského prostredia premiér Donald Tusk vo februári vyhlásil, že „poľské podnikanie je národným pokladom“. Na Slovensku je národný poklad 13. dôchodok. Vplyv odlišnej politickej filozofie na tvorbu bohatstva a rast životnej úrovne je enormný. Divergencia medzi vývojom v Poľsku a na Slovensku je najlepším príkladom.
