Terorizmus, ISIS, vojna v Sýrii a na Ukrajine, streľba policajtov na černochov, masové útoky vyšinutých maniakov v USA, záplavy, požiare, utečenci, stagnácia, deflácia, Trump, prehrievanie trhu s hypotékami, chudoba a extrémizmus.

Zdá sa, že celý svet smeruje do záhuby a (ne)seriózne médiá sú plné depresívnych historiek a príbehov. Strach otvoriť Facebook a nazrieť do desivého sveta, v ktorom zasa vybuchla nejaká bomba, padlo lietadlo, neznámi útočníci opäť zbili nevinného človeka a politici sa hádajú a riešia blbosti, ktoré bežných smrteľníkov nezaujímajú.

Zbitý a nervózny svet

Ak máte podobný pocit, nie ste sami. Vitajte vo svete globálnej depresie, ktorá sa postupne prelieva do politiky a spochybňovania demokratických princípov. Vlani komentátor denníka The Financial Times Gideon Rachman súčasný svet označil „na hrane, zbitý, s modrinami a nervózny“.

Svet sa zdá byť nestabilný a stále nebezpečnejší. Všade len krízy a výbuchy. Tie nás presviedčajú, že svet je pre ľudstvo rizikový. Lenže to tak nie je. V dôsledku sociálnych sietí sú len krízy a výbuchy hlasnejšie

Nespokojnosť v takom meradle tu pritom nebola 30 rokov. Stále existovala aspoň jedna svetová veľmoc, ktorá si užívala aký-taký optimizmus. V 80. rokoch to bol ekonomicky zázrak Japonsko, v 90. rokoch zas USA, ktoré vyhrali v studenej vojne a následne sa zviezli na hospodárskom rozmachu, a v nultých rokoch sme to boli my – Európania.

Európska únia vtedy zdvojnásobila počet svojich členov, viezla sa na vlne optimizmu spoločnej meny a europolitiky, ktorá mala priniesť pečené holuby do úst každého smrteľníka. V zásade tie holuby naozaj doleteli, a to vo forme eurofondov a skultivovali aj najzapadnutejšiu dedinu na Slovensku, ak jej starosta bol triezvy a dokázal sa prelúskať cez byrokratický labyrint.

Už ani tá Čína, ktorej HDP rástlo osem percent ročne, nie je tá, ktorú poznáme. Pády čínskych akciových trhov, prehriatie realitného trhu a obrovské zadlženie (momentálne sa odhaduje na 255 percent HDP), ktoré malo pomôcť naštartovať čínsky zázrak a udržať pracovné miesta.

Svet sa zdá byť nestabilný a stále nebezpečnejší. Všade len krízy a výbuchy. Tie nás presviedčajú, že svet je pre ľudstvo rizikový. Lenže to tak nie je. V dôsledku sociálnych sietí sú len krízy a výbuchy hlasnejšie - všade o tom čítame, vidíme videá a médiá témy bohato dopujú. Nie z kríz, ale z permanentného hluku informačnej presýtenosti sa potom rodí u ľudí úzkosť. Následne majú dojem, že sa majú horšie a cítia sa menej bezpečne. Sú to dojmy, ktoré zatieňujú realitu, v ktorej je život na planéte stále lepší a lepší.

Nevymysleli sme nič lepšie

Už v roku 1989 americký filozof Francis Fukuyama povedal, že raz dospejeme do éry, v ktorej budeme riešiť len „ekonomické kalkulácie, nekonečné riešenia technických problémov, environmentálne problémy a uspokojovanie sofistikovaných potrieb zákazníka“. Táto doba je tu. Žijeme v relatívnom bohatstve a hojnosti všetkého. Keď sa potrebujeme najesť, zbehneme do obchodu a kúpime si, čo nám žalúdok ráči. Máme voľné hranice, môžeme sa pohybovať po celom svete. Sloboda, problém voľby a nekonečné možnosti nás ale čoraz viac deprimujú, čo bolo vedecky dokázané.

Prirodzená snaha ľudstva je sa mať stále lepšie a spochybňovať zaužívaný systém - hľadať nový a hlavne lepší model. Práve pochybovanie a strach je hrozbou pre demokraciu. Od roku 2000 do roku 2015 demokracia (alebo aspoň snahy ju zaviesť) padla v 27 krajinách sveta a naopak existujúce autoritatívne režimy sa stali menej transparentné a otvorené, píše magazín Foreigh Policy. Akoby ľudia podvedome hľadali tvrdú ruku, ktorá ich bude životom viesť a ukáže im smer, akým sa majú vydať. 

Od nepamäti ľudstvo túži po svete, v ktorom by mali všetci ľudia prístrešie, jedlo, teplo, oblečenie či bezpečnosť. Ide o takzvanú Maslowovu hierarchiu potrieb, ktorej základy - dostatok jedla či prístrešie - sú vo väčšine krajín splnené. „Skutočnou krízou súčasnej generácie nie je to, že sa nemáme dobre, alebo že sa to môže v budúcnosti zhoršiť. Nie. Skutočná kríza je, že sme neprišli na nič lepšie, čo môže súčasný systém nahradiť,“ píše Rutger Bregman v knihe Utopia fo Realists.

V zásade sa má svet štatisticky perfektne… A predsa nadávame

Kniha Utopia for Realists: The Case for a Universal Basic Income, Open Borders, and a 15-hour Workweek Zdroj: Amazon.com

Na prvý pohľad štatistiky hovoria, že svet sa má najlepšie vo svojej histórii. Na druhej strane súčasný systém vážne naštrbila finančná kríza v roku 2008. Tá prelomila mylnú domnienku, že sa môžeme mať lepšie donekonečna a zasiahla hlavne mladých ľudí. Kombinácia zadlženosti, nezamestnanosti, nárastu cien bývania a ďalších faktorov zrážajú mzdy aj vyhliadky mladých vo vyspelých krajinách. Je to práve tá generácia, ktorá formuje krajinu do budúcnosti, protestuje proti súčasnému systému a chce nostalgický návrat do minulosti, ktorú sama nezažila. 

Dnešné deti sa sami považujú za múdrejšie, viac zodpovedné a viac atraktívne než generácie pred nimi

Generácia Y, teda mladí narodení v 80. a 90. rokoch, boli odstrihnutí od bohatstva západných spoločností, napísal nedávno denník The Guardian. Dochádza tak k bezprecedentnému rastu nerovnosti medzi generáciami. Príjmy ľudí do 30 rokov v USA alebo Európe stále výraznejšie zaostávajú za celonárodným priemerom. 

V juhoeurópskych krajinách stúpa percento mladých, ktorí zostávajú bývať s rodičmi dlho po zavŕšení dospelosti a pokračujú v tom často aj po tridsiatke. Slovensko je v tomto pomere rekordmanom. Šanca súčasných mladých stať sa raz majiteľom nehnuteľnosti klesá (možno len na úkor obrovských hypoték). V Spojených štátoch je čím ďalej väčší problém s výškou dlhu, ktorý si žiada štúdium na vysokej škole. Spolu s ďalšími faktormi, ako sú ceny nájmov a horšou platenou prácou, je záťažou ako guľa na nohe.

V zásade sa má svet štatisticky perfektne… A predsa nadávame

Podiel mladých ľudí, ktorí žijú s rodičmi Zdroj: one-europe.info

Svoju frustráciu a nespokojnosť si ventilujú na sociálnych sieťach, kde sa uzatvárajú do názorových bublín. Vplyv sociálnych sieti podľa psychológa Larryho Rosena z California State University tak pôsobí aj na správanie ľudí, u ktorých v posledných rokoch badajú prudký nárast narcizmu. 

Ešte v roku 2012 napísal magazín The New Yorker, že súčasná generácia detí je najrozmaznanejšia generácia v histórií. Súvisí to s tým, že žije v relatívnom mieri, slobode a zároveň si užíva nebývalé množstvo vecí od oblečenia, hračiek, fotoaparátov, počítačov, mobilov až po Playstation či iPod. Kým v minulosti deti pracovali s rodičmi na poli, aby mali čo jesť, súčasnej generácií stačí chodievať do školy.

„Dnešné deti sa sami považujú za múdrejšie, viac zodpovedné a viac atraktívne než generácie pred nimi,“ tvrdí psychológ Jean Twenge zo San Diego State University. Je to presne tá generácia detí, ktorej rodičia a škola tvrdí, že môžu byť čímkoľvek budú chcieť a že každé dieťa je špeciálne. Dopujú ich sladkými rečami, ktoré vedú podľa J. Twenga k narcizmu a pocitu nekonečných možnosti.

Súvisí to práve s postavením človeka a jeho individuality v spoločnosti. Keď sa vedci pýtali v 50. rokoch minulého storočia mladých ľudí, či súhlasia s tvrdením, že sú výnimoční ľudia, s výrokom sa stotožnilo 12 percent z nich. Dnes je to neuveriteľných 80 percent a to v čase, keď sa stále viac a viac na seba v dôsledku globalizácie podobáme.

Subkultúry nie sú tak silné ako v minulosti a od médií, sociálnych sietí a globálneho marketingu nie je možné sa odizolovať. Pozeráme tie isté filmové braky, reklamy, čítame rovnaké knihy o sebazdokonaľovaní. Každý z nás pritom chce byť jedinečný a chce byť hviezdou. Ale to nie je možné. 

V dospievaní potom mladí narazia na problémy a fakt, že pre to musia niečo obetovať a tvrdo pracovať. Keď si po škole zložia ružové okuliare, zistia, že svet je chladný, tvrdý a musia sa prebiť konkurenciou. „Nie je to Disneyland, kde sa automaticky plnia sny, ale súboj, v ktorom sa spoliehaš len na seba,“ píše v knihe R. Bregman.

Nečudo, že narcizmus, ktorý narazí na realitu, odkryje „oceán neistoty“, obáv a nespokojnosti. Štúdie zistili, že súčasná generácia detí sa cíti psychicky horšie ako psychiatrickí pacienti v 50. rokoch. Svetová zdravotnícka organizácia varuje, že depresia bude medzi tínedžermi do roku 2030 najčastejšou chorobou. 

Je to začarovaný kruh. Nikdy predtým toľko mladých ľudí nenavštevovalo psychiatrov a nikdy predtým nebolo tak šialené tempo pracovných vyhorení. Antidepresíva hltajú ľudia ako lentilky a či chceme alebo nie tieto stavy ovplyvňujú aj (ne)spokojnosť s politickým systémom. Doba sa zmenila, nároky a očakávania ľudí sú vyššie.

Svet sa ale má lepšie, tvrdia štatistiky

Napriek depresiám a zlému pocitu, že svet ide do záhuby, štatistiky hovoria, že žijeme v zlatej dobe, ale sme príliš rozmaznaní všetkým, čo nám svet ponúka. Pritom často vidíme len svoj malý mikrosvet s Facebook okuliarmi.

Tu je pár dôkazov, ktoré nás môžu trocha upokojiť. „V roku 1820 až 94 percent svetovej populácie žilo pod prahom chudoby. V roku 1981 tento podiel klesol na 44 percent a o pár desaťročí neskôr je podiel pod 10 percentami,“ píše R. Bregman. Ak bude takýto trend pokračovať aj naďalej, ľudia žiť v extrémnej chudobe onedlho nebudú. 

Sme svedkami dramatického poklesu chudoby, detskej úmrtnosti, vzrastu globálneho obchodu a investícií. Máme k dispozícii jedlo 24/7, možnosť sa beztrestne zamilovať do kohokoľvek a vybrať si, či (ne)budeme pracovať. V súčasnosti trpí obezitou viac svetovej populácie než hladom.

V západnej Európe je miera násilnej zločinnosti 40-násobne nižšia než pred 500 rokmi a ak máte správny pas, štát vám poskytne relatívne luxusnú sociálnu sieť v prípade nezamestnanosti alebo iných životných udalostí. „Planéta všetkého dostatok“, ako súčasný svet nazýva R. Bregman, je skutočnosťou.

„Kedysi bola samozrejmosťou pre úzku elitu ľudí z bohatého Západu. Tie dni sú minulosťou. Odkedy sa Čína otvorila kapitalizmu, 700 miliónov Číňanov sa dostalo z extrémnej chudoby,“ píše holandský autor. Kedysi extrémne chudobná Afrika je dnes kontinentom šiestich z top desať najrýchlejšie rastúcich krajín na svete a je lákadlom zahraničných investícií.

V roku 1836 zomrel jeden z najbohatších mužov planéty Nathan Meyer Rothschild len kvôli tomu, že nemohol zohnať antibiotiká. Dnes sú lieky samozrejmosťou.

V roku 2013 vlastnilo mobilný telefón šesť zo siedmich miliárd obyvateľov planéty. Len pre porovnanie, 4,5 miliardy z nich má splachovaciu toaletu. Medzi rokmi 1994 až 2014 počet ľudí s prístupom na internet vzrástol z 0,4 na 40,4 percenta.

Planéta všetkého dosiahla obrovský progres aj v zdravotníctve. Kým v roku 1990 bola očakávaná miera dožitia ľudí 64 rokov, v roku 2012 to bolo už 70 rokov – pred sto rokmi bola miera dožitia o polovicu nižšia.

Podiel ľudí, ktorí zjedia denne menej ako dvetisíc kalórií, sa zredukoval na tri percentá z úrovne 51 percent v roku 1965. Za ostatné dve desaťročia získalo konečne prístup k pitnej vode 2,1 miliardy nových ľudí, detská mortalita za rovnaké obdobie klesla o 41 percent.

Kedysi najväčší zabijak ľudstva - kiahne - takmer úplne vymizol. Na osýpky zomrelo pred dvoma rokmi o tri štvrtiny menej ľudí ako v roku 2000 – vďačiť za to možno celosvetovej vakcinácií, ktorej podiel vzrástol zo 16 percent v roku 1980 na dnešných 85 percent. V niektorých afrických krajinách je vakcinácia dokonca vyššia ako vo vyspelých krajinách Západu. Významne sa zredukoval aj výskyt AIDS, malárie či tuberkulózy.

Niektoré čísla sa zdajú byť príliš dobré, ale štatistiky hovoria za všetko. Pred 50 rokmi zomrelo jedno z piatich detí pred dovŕšením piatich rokov. Dnes to je jedno z dvadsiatich.

V roku 1836 zomrel jeden z najbohatších mužov planéty Nathan Meyer Rothschild len kvôli tomu, že nemohol zohnať antibiotiká. Dnes sú lieky samozrejmosťou. Vakcinácia, ktorú antivax rodičia iracionálne odmietajú, zachránila viac životov ako bolo obetí vojen v 20. storočí.

Samozrejme, netreba opomenúť vážne choroby, akou je napríklad rakovina, ktorej výskyt v dôsledku hektického života rastie. Jej liečba je komplikovaná a špecifická, ale veda vyvíja nové spôsoby, ako bojovať proti tumorom. Verte-neverte, niektorí vedci ako Aubrey de Grey sú presvedčení, že veda ide míľovými krokmi a na svete už žije človek, ktorý sa raz dožije vďaka predlžovaniu života tisíc rokov. 

Terorizmus a zločinnosť nás rozrušuje, ale v skutočnosti žijeme v najbezpečnejšej dobe histórie ľudstva. Počet obetí vojen za jednotlivé roky klesol o 90 percent v porovnaní s rokom 1946. Klesá početnosť vrážd, krádeží a iných foriem násilnej kriminality. Pred troma rokmi týždenník The Economist napísal, že „stále existujú zločinci, ale je ich menej a starnú“. Niektoré druhy zločinov dokonca podľa týždenníka miznú. Kým v roku 1997 len v Británii ukradli 400-tisíc áut, dnes sa počet odcudzených áut pohybuje len okolo 80-tisíc (súvisí to aj s lepším zabezpečením áut). Zločinnosť v USA klesla od 90. rokov o tretinu, v amerických veľkomestách až o dve tretiny.

V zásade sa má svet štatisticky perfektne… A predsa nadávame

Kniha Progress: Ten Reasons to Look Forward to the Future Zdroj: Amazon.com

Ďalšia kniha, ktorá ponúka čítanie, v ktorej nemajú dojmy o zlovestnom svete priestor, je Progress: Ten Reasons to Look Forward to the Future od švédskeho historika Johana Norberga. 

V prieskume položil ľuďom otázku, ako sa vyvíja svetová chudoba?

  • A. Klesla o polovicu
  • B. Vzrástla dvojnásobne
  • C. Ostala na rovnakej úrovni

Len päť percent Britov zvolilo správnu odpoveď A. Ak by náhodne tipoval odpoveď šimpanz, Britov by v tejto otázke tromfol.

Podobnými otázkami sa preslávil švédsky štatistický guru Hans Rosling (vo videu), ktorý rovnako potvrdil, že ľudia sú náchylnejší si myslieť, že veci sú horšie, ako sú v skutočnosti. Nespoliehajú sa na dáta, ale na klamlivý a skreslený svet, ktorý si vytvorili. 

Autor knihy J. Norberg tvrdí, že zlé veci ako kalamity, pády lietadiel alebo politické nezmysly v legislatíve sú ľahšie zapamätateľné ako veci, ktoré sú v poriadku. To, že vlani pristálo bezpečne 40 miliónov lietadiel je informácia, ktorá nám rýchle vyfučí z hlavy. Stačí jedna havária dodnes nenájdeného lietadla či raketa vystrelená z ukrajinského územia na holandské lietadlo a dôvera v leteckú dopravu mizne.  

Až 81 percent podporovateľov populistického kandidáta republikánov na prezidenta USA D. Trumpa si myslí, že posledných 50 rokov sa život zhoršil

Pesimizmus má aj politické dôsledky. Voliči, ktorí si nostalgicky spomínajú na zlaté časy z minulosti, sa snažia vymeniť vládu a najradšej celý režim. Často si neuvedomujú, že návrat do bývalých režimov je podmienený často sladkými spomienkami, keď sa mali zdravotne lepšie ako dnes, prežívali bezstarostnú lásku a nemuseli živiť deti a banku pravidelnými splátkami hypotéky. 

Dojmológiu (kŕmenú témami o utečencoch a terorizme) živia politici ako Donald Trump, Marine Le Pen a v zásade všetky extrémistické a na Slovensku žiaľ aj regulárne politické partaje. Až 81 percent podporovateľov populistického kandidáta republikánov na prezidenta USA D. Trumpa si myslí, že posledných 50 rokov sa život zhoršil, v tábore fanúšikov Brexitu si až 61 percent myslelo, že život súčasnej generácie mladých ľudí bude ťažší ako život ich rodičov. Tí, ktorí podporovali zotrvanie v Európskej únii, mysleli pozitívnejšie, tvrdí The Economist

Švédsky autor J. Norberg detailne rozoberá na desiatich kapitolách chladné argumenty, v ktorých ukazuje čitateľovi, že svet dosiahol obrovský pokrok v boji proti hladu, hygiene, zníženiu násilia či chudobe. Len človek si tento progres často neuvedomuje a berie mnohé veci ako samozrejmosť. Dnes má takú maličkosť, ako je kúpeľňa, vo svojom príbytku 68 percent svetovej populácie, pred 30 rokmi to bola samozrejmosť len pre štvrtinu ľudí. Priemerný Európan zomrie s 10-násobne vyššou pravdepodobnosťou pri páde zo schodov ako pri teroristickom útoku. 

Obe knihy neobhajujú, že svet je raj na zemi, ale sú príkladom toho, že na niektoré problémy je dobré sa pozrieť s chladnou hlavou a zisťovať pred rýchlymi závermi reálne fakty. Tie sú čoraz viac zriedkavejšie a predovšetkým niektorí politici v honbe za lacnými politickými bodmi od faktov upustili. 

Klamstva v politike alebo len čiastočne pravdy nie sú nič nové, ale znepokojujúce sú spôsoby, akými niektorí politici klamú, a spúšť, akú tým môžu napáchať, napísal The Economist.

Stratégia nehovoriť celú pravdu alebo vyslovene ignorovať dáta a štatistiky naozaj funguje. Umožňuje ľuďom vzdať sa kritického myslenia preto, aby si utvrdili svoje pocity... A to je cesta, v ktorej môže vyhrať nový utopistický režim ako v minulosti fašizmus alebo komunizmus. Ľudstvo má totiž krátku pamäť.