Možno aj vy patríte medzi tých, ktorí na školu nespomínajú práve s nadšením. Nech už ste absolvovali povinnú školskú dochádzku v ktoromkoľvek období, isto vás neminulo únavné memorovanie (vopred zabudnutých) dátumov a udalostí. Kritika školstva je namieste. Mala by však presahovať hranice nášho štátu.

„Žalostný stav škôl je taký, že ich biedny stav naozaj nikto neregistruje, pretože jeho rozsah je jednoducho neuveriteľný,“ hodnotí Dietrich Schwanitz nemecké školy. Niekedy má opodstatnenie hodiť Slovensko „do jedného vreca“ s inými krajinami. Škoda, že práve v biednej vzdelanosti budúcich generácií. Kniha má potenciál tento neblahý trend zmeniť. 

Autor však odbočuje od bežnej výučby dejepisu. Práve tá v dnešnej dobe skôr odrádza, ako motivuje. Knihu koncipuje ako príručku. Síce má vyše päťsto strán, ak ale prihliadneme k tisícom rokov udalostí, ktoré pokrýva, je jej rozsah až príťažlivo krátky. Skromne usudzujem, a zhodujem sa v tom s názorom autora, že predstavuje prvý krok na ceste k tomu,„byť v obraze“. 

Zabúdam väčšinu toho, čo som prečítal, rovnako ako väčšinu toho, čo som zjedol. Ale aj tak toho viem veľa a oboje mi pomáha udržiavať ducha i telo.
George Christoph Lichtenberg

Informačná doba, v ktorej sme sa ocitli, môže pôsobiť hekticky. Neustále množstvo noviniek a flešových správ. Niežeby to bol príznak súčasnosti, médiá nám však otvorili cestu k nim vystlanú hodvábom. Zdá sa, že vieme všetko a od toho, čo nevieme, nás delí len pár klikov.

Internet je veľké more, a verte mi, že v ňom plávajú rovnaké ryby ako pred 200 či viac rokmi. Ak teda spoznáte aspoň niečo z tej „minulej“ či „dejepisnej“ morskej fauny, predpoklad, že sa utopíte v súčasnom mori neznámych rýb, je veľmi malý. Schwanitzova Vzdelanosť vám ponúka eso v rukáve, neprehliadnuteľnú výhodu v konverzáciách o súčasnom dianí. 

Vyše päťstostranová knihu určite neodporúčam ako ľahké čítanie na cesty autobusom či dovolenku pri mori. Nenechajte sa odradiť názvom, báť sa jej taktiež nemusíte. Ak boli hodiny dejepisu pre vás utrpením, prosím, siahnite po tejto knihe a dajte „histórii” druhú šancu.

Schwanitz je učiteľ, o ktorom ste ani netušili, že vám v živote chýbal. Jeho prístup k výučbe nemá nič s nemeckou škrobenosťou. K ničomu nenúti, lebo ani nemusí, túto knihu prečítate, ani neviete ako. 

Čítať musíme dobrovoľne. V tom je literatúra ako láska: k čítaniu patrí zvádzanie. Čítať preto, že musíme, je akoby sme premenili lásku na manželskú povinnosť
Dietrich Schwanitz

Svetových dramatikov napríklad opisuje cez vlastnú, vymyslenú scénku zo psychiatrickej čakárne. Hlavné spoločenské teórie zasa vyjadruje prostredníctvom prirovnania k ekonomickému trhu, ktorý ovláda „bohyňa módy“. Niečo je „in“ a niečo je „out“.

Práve jeho jedinečný prístup k výkladu inak zložitých, a možno práve preto pre mnohých nezaujímavých dejinných udalostí posúva čítanie na inú úroveň. Zrazu otáčame stránky nie preto, aby sme zistili, kto je vrahom, ale preto, lebo nás fascinujú vlastné európske dejiny. V neposlednom rade ako každý správny učiteľ apeluje na náš zdravý úsudok spraviť v živote zmenu a snažiť sa byť viac vzdelaní. 

Kto napríklad nečítal Dona Quijota, ľahšie sa zapliete do boja s veternými mlynmi. Iba čítaním literatúry získavame odstup voči sebe samým
Dietrich Schwanitz

Nechcem zachádzať do príliš krutej utópie, v ktorej by ste si museli vybrať jednu knihu na celý život. Momenty prekvapenia či inšpiratívne myšlienky – knihožrúti vedia, že na to, aby sme si knihu prečítali viackrát, musí mať v sebe to magické „niečo”. A Schwanitzova „Vzdelanosť“ to rozhodne má.