Spôsob, akým koaličné strany samostatne oznamovali kroky na zlepšenie životnej úrovne, pripomína trhovisko, kde sa traja obchodníci predháňajú v tom, kto vám dá najlepšiu cenu za kilo papriky. Nech už teda koalícia predstaví akokoľvek veľkolepý balíček, nakoniec je dobré rátať s tým, že v skutočnosti ide o kozmetické úpravy, než o reálny záujem riešiť tému vyšších platov.

Je 13. plat hlúposť?

Najviac kontroverzný návrh je 13. plat, ktorý presadzuje SNS. Keďže koalícia mu nehovorí priame nie, je pravdepodobné, že v nejakej forme (oslobodené od platenia odvodov) sa ho dočkáme. Výsledkom bude, že firmy celoročný mzdový balík rozdelia podľa nových pravidiel bez toho, aby naň dali o euro viac.

Môžeme sa vysmievať, ako s tým firmy vypečú. Existujú však krajiny v Európe, kde musia povinne vyplácať viac platov, ako je počet mesiacov v roku. V susednom Rakúsku sa 13. plat vypláca v polovici roka a 14. plat pred Vianocami. Nikto sa nehádže o zem ani sa nevyhráža prepúšťaním.

Problém je, že tu predkladateľ nevníma historický kontext nastavenia vzťahov medzi firmami a zamestnancami. A. Danko v tom lepšom prípade mohol pod tlakom klesajúcich preferencií podľahnúť klamu, že to netreba brať do úvahy. Reálnejšie je, že nič nepremyslel, len sa pokúša hasiť problém s jeho popularitou. O to horšie, že tým zabíja akúkoľvek zrozumiteľnú debatu o opodstatnenosti jeho opatrenia.

Stará muzika

Rast minimálnej mzdy je tradičná téma Smeru, najmä v posledných rokoch ju zdvíha rekordne. Prirodzene, zamestnávatelia sa tomu bránia, ešte si pamätajú časy, kedy sa viedli vážne debaty o jej zrušení. V súčasnosti je cieľ nastaviť jej výšku na polovicu priemernej mzdy.

Zdravšie by bolo sa držať priemeru krajín EÚ, ktorý je 40 percent. V čase veľmi slušného ekonomického rastu, ziskovosti firiem a nedostatku ľudí na trhu práce však nie je dôvod na obavy z negatívnych dôsledkov. Minimum na úrovni 500 eur pomôže desiatkam tisíc ľudí na Slovensku, ktorí ju reálne poberajú, a tiež tým, ktorým sa plat odvíja od jej výšky.

Politika zvyšovania minimálnej mzdy je legitímny nástroj na podporu životnej úrovne najmenej zarábajúcich, ale vytvára žiadny, respektíve zanedbateľný tlak na rast priemernej mzdy.

Reforma odvodov

Nápad Mostu-Híd zvýšiť nezdaniteľné minimum, ktoré so sebou nesie automaticky vyššie čisté príjmy zamestnancov, sa javí ako najrozumnejší z ponúkaného koaličného balíka. Ale vo svojej podstate ani toto nie je systémové riešenie, ktoré by z dlhodobého hľadiska malo zvýšiť slovenské platy.

Nezdaniteľné minimum sa niekoľko rokov nezvyšovalo. Nie je dôvod si myslieť, že tentokrát sa bude valorizovať každoročne tak, aby zamestnanci neprišli o tú čiastku, ktorá im na účtoch pristane od budúceho roka. Navyše, je to jedno z opatrení, ktoré keď sa nedeje skokovo (tak ako teraz), mnoho zamestnancov ani nepostrehne, že pre nevalorizovanie nezdaniteľného minima zrazu platia štátu viac. Aj preto scenár, že sa zabudne na jeho zvýšenie, je reálny.

Ak by to B. Bugár myslel s riešením platovej otázky vážne, okrem omrviniek by sa pustil do presadzovania daňovo-odvodovej reformy. Slovenskí zamestnanci sú nadpriemerne zaťažení daňami a odvodmi v porovnaní s krajinami OECD. Nejde tak ani o dane ako skôr o výšku odvodov.

Naposledy to bol Ivan Mikloš s Jozefom Mihálom, ktorí predstavili príčetný ucelený koncept ako prerozdeliť záťaž zamestnancov, upratať v sadzbách a výnimkách, a teda zjednodušiť celý systém tak pre ľudí ako aj firmy. Odvtedy sa zrealizovala len jedna vec, ktorá stojí za pozornosť, a síce zavedenie odpočitateľnej položky pre slabo zarábajúcich.

Posilniť súťaž

Okrem odvodovej reformy by bolo rozumné sa pozrieť na efektívnosť verejnej správy. Podľa riaditeľky Inštitútu finančnej politiky (IFP) Lucie Šramkovej je priestor na prepúšťanie. Ušetrené peniaze sa dajú použiť na zvýšenie platov úradníkom a zamestnancom, ktorí si to zaslúžia.

Štát zo svojej podstaty nemôže plošne konkurovať platovým podmienkam súkromného sektoru. No dnes motivuje len pár nadšencov alebo tých, ktorí v ňom vidia istotu stáleho zárobku a dôchodku. Ak by štát prejavil snahu získať do svojich služieb najlepších, trhu práce by to prospelo.

K tomu všetkému „banálne“ kroky na podporu súťaže ako zverejňovanie platov v inzerátoch môžu pomôcť. Lebo nech sa na návrh Miroslava Beblavého a J. Mihála pozriete z akéhokoľvek pohľadu, na konci zostane vždy súťaž o tých najlepších. A jej základom je vždy výška platu. Preto ani neobstojí najviac používaný protiargument, že firmy uverejnia nutné minimum a na konci sa s uchádzačom dohodnú. Vždy sa nájde firma, ktorá uvedie vyššiu sumu, ako ponúka konkurencia.

A to má samotné zverejňovanie platov v inzerátoch ešte jeden efekt. Je bežná prax, že noví zamestnanci dostanú vo firmách viac než ich staršie slúžiaci kolegovia. Najmä, ak máme situáciu, kedy je nedostatok pracujúcich na trhu. Tlak na vyššie mzdy by tak firmy pocítili nielen od uchádzačov, ale aj od stálych zamestnancov.

Čo sú výzvy

Diskusia o platoch by sa mala viesť v rozumných mantineloch. Jej základom by mali byť reformy trhu práce, daní a odvodov a v dlhodobom horizonte najmä školstva. Dobré je si zreálniť skutočné výzvy trhu práce.

Len pár na ukážku. Zo Slovenska odchádza viac ľudí, ako prichádza. Patríme k najhorším v dlhodobej nezamestnanosti v rámci krajín OECD. Nedokážeme dostať na trh práce väčšinu Rómov a k ohrozeným patria aj ženy. Nehovoriac o tom, že dvere už vykopáva umelá inteligencia a technológie, ktoré nahrádzajú pracovnú silu. Nejde o budúce problémy, všetky menované témy sú aktuálne.

Niežeby sa v tomto kontexte nemala oceniť snaha koaličných strán aspoň zvýšiť príjmy ľudí, ale netreba to preháňať, pretože k žiadnym zázrakom takýmito balíčkami nedôjde.