Vchádzame do laboratória v Ústave anorganickej chémie Slovenskej akadémie vied (SAV). Kontrast medzi novými prístrojmi a zachovaným dreveným nábytkom je očividný. „Už si ani nespomínam, kedy som naposledy držal v ruke skúmavku. Práca v laboratóriu ma vždy bavila najviac, no dnes je skôr pre mladých a doktorandov. Ja už im len pomáham vyhodnocovať a interpretovať namerané výsledky,“ hovorí Peter Komadel.

Fakt dobrí

P. Komadel je v ústave vedúcim oddelenia hydrosilikátov. Nástenka, na ktorej sú okrem rôznych oznamov aj výsledky hodnotenia špičkových vedeckých tímov v akadémii, prezrádza o P. Komadelovi ešte čosi: je vedúci jedného z top vedeckých tímov SAV.

Hodnotenie robila Akademická rankingová a ratingová agentúra (ARRA), ktorá vedecké tímy SAV a ich členov použitím kombinácie viacerých kvantitatívnych a kvalitatívnych kritérií porovnala so svetovou špičkou v danom odbore. Výsledkom je zoznam sedemnástich tímov, ktoré podľa ARRA v súčasnosti patria do výkladnej skrine slovenskej vedy. Viaceré z tých, ktoré TREND navštívil, majú jedno spoločné: tak ako pred sto rokmi mnohým slovenským rodinám priniesli ekonomické pozdvihnutie navrátilci zo zámoria, tzv. Amerikáni, na medzinárodnej úrovni špičkových tímov SAV majú často zásluhu mladí výskumníci, ktorí sa po skusoch v zahraničí vrátili na Slovensko.

To je aj prípad tímu P. Komadela, ktorý sa venuje interdisciplinárnemu výskumu prírodných nanomateriálov na báze ílov, najmä bentonitov. Väčšina jeho mladých členov i P. Komadel si vyskúšali, ako sa robí veda vo svete. No nakoniec sa vrátili na Slovensko. Aj napriek výhodnejším podmienkam, nielen platovým, ktoré v zahraničí mali. „Výborný kolektív a šéf,“ objasňuje svoj dôvod návratu z Japonska do Bratislavy členka tímu Adriana Czímerová. Nízky vek a perspektívnosť tímu vyzdvihla aj ARRA. „Asi sme fakt dobrí,“ pripúšťa skromne nenápadný päťdesiatnik P. Komadel.

Špičkovú vedu pod Tatrami robia Amerikáni

„Škoda, že spolupráca s firmami ani prenos výsledkov nášho výskumu do praxe nie sú aktívnejšie. Pre firmy je istejšie kúpiť licenciu, ako definovať témy na výskum a následne výsledky aplikovať. Navyše, podstatné zmeny nerobia až tak často, hovorí úspešný vedec Peter Komadel.

Na úspešnosť vedeckej práce sa pozerá dvojako – podľa vedeckého prínosu aj praktickej aplikácie výsledkov tejto práce. „Škoda, že spolupráca s firmami ani prenos výsledkov nášho výskumu do praxe nie sú aktívnejšie. Pre firmy je istejšie kúpiť licenciu, ako definovať témy na výskum a následne výsledky aplikovať. Navyše, podstatné zmeny nerobia až tak často,“ opisuje úspešný vedec P. Komadel.

Jeden z najmladších

Neďaleko pracoviska P. Komadela je Ústav polymérov, pôsobisko Márie Omastovej. Skúma elektricky vodivé polyméry a nanočastice. Venuje sa aj modifikácii textilu, nanomateriálom a ich využitiu napríklad v senzorike či v špeciálnych dotykových displejoch pre nevidiacich. Zaujíma sa aj o kombinácie vodivých polymérov s inými polymérmi, čím môžu vznikať nové druhy materiálov využiteľné na konštrukciu nových zariadení.

Jej päťčlenný tím patrí medzi úzku svetovú špičku a je tiež jedným z najmladších kolektívov na akadémii. V priemere má 35 rokov.  „Najviac doktorandov máme zo Slovenskej technickej univerzity, aj ja som jej absolventkou,“ hovorí vedkyňa. Kolektív si vybudovala po návrate z postdoktorandského pobytu v roku 1995. Teší sa, že aj u nej sa viac ako polovica mladých po stážach vracia domov. Je to viac ako v minulosti. Dôvod vidí v zlepšujúcich sa podmienkach v akadémii, najmä vďaka štrukturálnym fondom a novým prístrojom.

Na jeden prístroj je M. Omastová extra hrdá. Röntgenový fotoelektrónový spektrometer má na Slovensku len akadémia, v špeciálne upravenom laboratóriu. Vedcom poskytuje informácie o chemickom zložení povrchu materiálov. „Pamätám sa, keď som nemohla rozvíjať svoju prácu, lebo sme nemali prístroje. Dnes do medzinárodných projektov vieme dať nielen našu kreativitu a nápady, ale aj prístrojové vybavenie. Dokonca niektoré zahraničné tímy chcú robiť merania u nás,“ opisuje M. Omastová.

Ak M. Omastová niečo závidí kolegom v zahraničí, tak najmä to, že nemusia písať toľko projektov na finančnú podporu pre svoj výskum. „Vidíme aj našu nevýhodu oproti fakultám, keďže tie sú bližšie k biznisu vďaka svojim absolventom. So súkromnou sférou síce spolupracujeme aj my, ale nie dostatočne. Väčšie zadania dávajú zahraniční majitelia slovenských firiem radšej výskumným centrám materských spoločností,“ hodnotí M. Omastová.

Často nuda

Laik si ani nedokáže predstaviť, koľko nudnej práce musia vedci urobiť, aby sa dopracovali k zásadnému objavu, konštatuje experimentálny fyzik Dušan Bruncko. So svojím tímom patrí takmer vo všetkých skúmaných parametroch k svetovej špičke – lepšie výsledky nedosiahol žiaden hodnotený tím v akadémii. Podľa vedca s „trvalým bydliskom“ v Ústave experimentálnej fyziky v Košiciach a s „prechodným“ v ženevskom CERN má jeho tím všetko, čo potrebuje. „To, žiaľ, neplatí pre všetkých slovenských vedcov,“ hovorí.

Je spokojný, že sa mu s kolegami podarilo vybrať dobrú tému, s výskumnými prácami sú zhruba v polovici. Orientujú sa na zrážky, pri ktorých vznikajú základné kamienky, z ktorých sa skladá svet – kvarky. Chcú študovať vlastnosti top kvarkov, zisťovať ich hmotnosť. Podobne ako ďalších zhruba 400 vedcov vo svete. D. Bruncko tvrdí, že zrejme žiaden odbor nie je taký medzinárodný ako jeho, takže fakt, že do zahraničia len cestujú a inak pracujú doma v Košiciach, nie je žiaden hendikep.

Budúci rok bude D. Bruncko organizovať veľkú medzinárodnú konferenciu Fyzika v zrážkach. Je to oveľa menej zábavné ako robiť výskum. No podstatne viac starostí ako organizácia akcie pre vyše sto svetových vedcov na Slovensku mu robí perspektíva jeho tímu. Pozná ten pocit, keď sa každý rok v tabuľkách zvyšoval priemerný vek pracovníkov o jeden rok, pretože mladí neprichádzali. V priemere má jeho tím 55 rokov, najmladší člen je ročník narodenia 1965. „Žiaľ, starneme. Ukazuje sa, že študovať fyziku nie je lukratívne. Absolvent má problém nájsť si prácu, aby uživil seba a rodinu. Radšej volí ponuky v bankách či v IT firmách, prípadne zostane v zahraničí,“ dodáva D. Bruncko.

Ďalší objav blízko

Vedci sa môžu celú svoju kariéru systematicky venovať jednému problému a skúmať ho zo všetkých možných pohľadov. Ich meno sa potom v prípade úspechov navždy spája s týmto jedným fenoménom. Alebo si vyberajú rôzne oblasti zo svojho odboru, každej sa trochu dotknú, aby sa následne venovali niečomu inému. Silvia Pastoreková z Virologického ústavu, ktorá spolu so svojím manželom Jaromírom Pastorekom vedie jeden zo špičkových tímov na akadémii, radí tento tím do tej prvej skupiny.

Špičkovú vedu pod Tatrami robia Amerikáni

Silvia Pastoreková z Virologického ústavu, ktorá spolu so svojím manželom Jaromírom Pastorekom vedie jeden zo špičkových tímov v akadémii. Viac ako polovicu financií do drahých prístrojov a materiálu dokáže vyskladať z fondov EÚ a zo súkromných zdrojov.

Pred dvadsiatimi rokmi sa jej spolu s kolegami podarilo dosiahnuť významný objav v oblasti nádorovej biológie. Hoci hľadali niečo iné, ako prví na svete objavili bielkovinu signalizujúcu agresívny hypoxický nádor. Ten nereaguje na chemoterapiu ani rádioterapiu, pacienti potrebujú inú liečbu. Licenciu na patent získala americká farmaceutická spoločnosť, ktorá po zdĺhavom prístupe napokon rozbehla klinické štúdie, nevyhnutné na komerčné zavedenie patentu do praxe. Momentálne prebieha tretia fáza klinických skúšok s pacientmi s rakovinou obličiek. „Výsledky sú až prekvapujúco pozitívne, čaká nás ešte posledná fáza skúšania. Odhadujem, že to nebude trvať viac ako dva až tri roky,“ objasňuje S. Pastoreková.

Nekomerčné využívanie objavu je ďalej, napríklad vo Fínsku alebo Veľkej Británii sa používa v klinickej praxi pri diagnostike. Tím Pastorekovcov si viac ako polovicu svojho rozpočtu dokáže vyskladať z fondov EÚ a zo súkromných zdrojov. Financie smerujú najmä do drahých prístrojov a materiálu. Hoci by sa mohlo zdať, že vedci vo Virologickom ústave sa o peniaze nemusia starať, nie je to úplne tak. Nie je totiž jednoduché „uriadiť“ cash-flow, keďže úhrady a vyúčtovania projektov bývajú byrokraticky náročné a často zdĺhavé. „Riešiť to nemusíme, ale musíme mať o tom informácie. Už aj pre podobné starosti s vedením projektov nie je toľko času byť v laboratóriu, to prenechávam mladším kolegom, s ktorými však pravidelne komunikujem a snažím sa ich viesť k tomu, aby mal náš tím kvalitných nasledovníkov,“ opisuje S. Pastoreková.

V ústave vidno v plášťoch a so skúmavkami v ruke skutočne veľmi mladé tváre s ročníkom narodenia okolo roku 1980. Jednu skupinku, ktorú stretávame za počítačom v laboratóriu, volá ich šéfka familiárne „naše deti“. Ďalšie dve mladé dievčatá „Amerikánky“ sú momentálne na stážach na elitných univerzitách Oxford a Stanford.

Autorka je spolupracovníčka TRENDU.

Článok vyšiel v samostatnej prílohe TREND Špeciál - Vysoké školy, ktorá je súčasťou aktuálneho vydania TRENDU č. 48.

Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.

Foto - Maňo Štrauch