Nádeje na nový svetový poriadok po skončení studenej vojny boli skôr tvrdeniami o konci geografie než o konci dejín. Ak sa svet ako fyzický priestor integroval ľudskou vynaliezavosťou, zatiaľ čo geopolitické riziká pre prepravu tovaru po celom svete boli eliminované novým vekom mieru, ako by mohlo záležať na geológii a územnej polohe prístavov? Téme sa venuje analytička Helen Thompsonová v článku uverejnenom v britskom magazíne New Statesman.

Liberálna namyslenosť

„Táto liberálna namyslenosť deformovala dejiny západnej geopolitickej nadvlády, pričom považovala politické podmienky, ktoré uľahčovali technologické inovácie, za nevyhnutne dôležitejšie než distribúciu materiálnych zdrojov. Ignorujúc fakt, že v porovnaní so západnou Európou sa Severná Amerika aj Rusko pýšia bohatšími prírodnými zdrojmi, to zároveň radikálne precenilo jednotu Západu v momente domnelého triumfu liberálov," píše Thompsonová.

Podľa analytičky toto „nedorozumenie, ba priam sebaklam", bolo v dejinách USA bežným javom. Ako vysvetlil teológ Reinhold Niebuhr v knihe s názvom Irónia americkej histórie (1952), americká rétorika dlho spájala materiálnu hojnosť amerického kontinentu s politickým ideálom slobody.

„Ale to, že nedošlo k žiadnej vojne o zdroje alebo územie, ktorá by skoncovala so Sovietskym zväzom alebo predtým Ruským impériom, zároveň vytvorilo presvedčenie, že medzi rokmi 1989 a 1991 sa začala nová éra v dejinách ľudstva. V tomto novom svete napokon zvíťazilo tabu z éry po roku 1945 o spochybňovaní hraníc ktoréhokoľvek štátu v mene zdrojov alebo tranzitu," uvádza analytička.

Rusko ako čerpacia stanica

Poznamenala, že tieto naratívy nebrali ruskú moc alebo ruské ambície vážne - zaobchádzali s nimi ako s historickým anachronizmom, ktorý napokon vždy zmizne. Dokonca aj tí, ktorí chceli konfrontačnejšiu politiku voči Moskve, podľa nej predpokladali, že slabé stránky Ruska vyplynuli z jeho posadnutosti geografiou a nevšímavosťou k technológiám.

Toto zmýšľanie, pripomenula Thompsonová, sa odrazilo vo vyjadrení dnes už zosnulého republikánskeho senátora Johna McCaina v marci 2014, keď Rusko nazval „čerpacou stanicou vydávajúcou sa za krajinu“.

Sila Ruska pochádza z jeho zdrojov

Sila Ruska však pochádza práve z jeho zdrojov, ktoré ovláda a ktoré môže dopraviť k svojim susedom, zdôraznila. Rusko sa stalo veľmocou 20. storočia hlavne preto, že cárske Rusko v 19. storočí získalo od Perzie na ropu bohaté Baku a boľševici od Osmanov v roku 1921 terajší čiernomorský ropný prístav Batumi.

Podľa Thompsonovej Rusko zostáva veľmocou 21. storočia, pretože sovietsky štát presadzoval ťažbu energií na Sibíri a vybudoval dopravnú infraštruktúru spájajúcu tieto ropné a plynové polia so strednou Európou. A táto sila zdrojov umožnila Rusku prekonať vojenské zlyhania - od ponižujúcej porážky zo strany Japonska v roku 1905 až po prvé mesiace vojny proti Ukrajine.

„Bolo to preto, že rozpad Sovietskeho zväzu zmenil geografiu okolo ruského exportného tranzitu energie a prístavov v okolí Čierneho mora a európsky bezpečnostný poriadok po studenej vojne nebol stabilný. Plynovody do Európy zo Sibíri viedli cez nové nezávislé štáty na západných hraniciach Ruska. Ukrajina medzitým držala dlhoročnú ruskú námornú základňu v Sevastopole. Nádeje, ktoré mal Washington v 90. rokoch 20. storočia na nové liberálne Rusko, boli donkichotské vo svetle ruskej sily a ambícií obnoviť to, čo stratilo po roku 1989. V ére Borisa Jeľcina Moskva... využila závislosť svojho suseda (Ukrajiny) od lacnej ruskej energie na zavedenie vojenských práv v Sevastopole, aj keď oficiálne zaručovala Ukrajine bezpečnosť," vysvetlila analytička.

Ďalej konštatovala, že globalizácia po roku 2000 ani zďaleka neznížila význam geografie zdrojov Ruska, ale zvýšila jej dôležitosť, a to zrýchlením čínskej a indickej spotreby energie.

Gruzínsko a Ukrajina

Vybudovaním novej dopravnej infraštruktúry zo Sibíri smerom na východ v rámci uspokojenia dopytu Číny po dovoze vytvoril podľa nej Vladimir Putin - muž, ktorý očividne myslel na ruský štát z hľadiska zdrojov - príležitosť na získanie častí územia dvoch postsovietskych čiernomorských krajín, Gruzínska a Ukrajiny.

„Po celý čas, keď prevládal liberálny diskurz, že na geografii zdrojov nezáleží, Putin nedal západným predstaviteľom a expertom nahliadnuť do svojho strategického cieľa: súčasne oslabiť nezávislosť čiernomorských štátov a preventívne oslabiť odpor európskych krajín, keď sa pustí do vojny. Bez ohľadu na vojenské slabosti Ruska, silu ukrajinského odporu a strednodobé dôsledky straty západného kapitálu a technológií v energetickom sektore Moskva vyhráva vojnu o zdroje. Keďže Rusko je eurázijským exportérom energie, jeho sila zdrojov nemôže byť vážne narušená energetickými sankciami uvalenými iba západnými vládami," uviedla Thompsonová.

To, ako Gazprom znižuje dodávky plynu do európskych krajín, podľa nej znamená, že „energia je ruskou zbraňou". A keďže opatrenia voči ruskej centrálnej banke nefungovali ako kompenzačná donucovacia sila, nezávislosť Ukrajiny môže ochrániť iba „enormná dodávka zbraní". Ale ich poskytovanie vždy prináša riziko eskalácie do všeobecnej vojny a vzájomnej deštrukcie.

„Keď vojna dospeje k nejakému koncu, rozhodujúca bude geografia akéhokoľvek mierového urovnania. Teda to, ktorý štát ovládne Donbas, bohatý na zdroje, ktorý štát bude kontrolovať čiernomorské prístavy, ktorý štát bude kontrolovať Severokrymský kanál, a kto bude môcť zásobovať Ukrajinu energiou. Ukrajinci bojujú za právo byť suverénnym národným štátom. Nemôžu však zvíťaziť, pokiaľ nebudú mať geograficky životaschopný štát," dodala Thompsonová.

Ďalšie dôležité správy

Vladimir Putin
Neprehliadnite

Svet platí vysokú cenu za ruskú vojnu na Ukrajine. Putin nečakane ničí západný blahobyt