Dnes, kde sa pozrie, novinári informujú o kauzách jeho ľudí, o ňom a jeho reprezentatívnom veľkometrážnom byte, ktorý si prenajíma od daňového kúzelníka Bašternáka.
Cukor nepomáha, lebo charizma, úsmev a dostatok de facto nevyčerpateľných zdrojov od daňových úradníkov nie na každého platia. Tak na čo by sa snažil pretvarovať, keď on novinárov naozaj neznáša?
Predstavte si, že ste v jeho pozícií. Na jednej strane viete, že vaši oponenti sú nekonštruktívni, nie celkom dôveryhodní krikľúni, ktorí si myslia, že vyriešením korupcie zachránia upadajúce Slovensko na všetkých možných frontoch. Alebo sú to rovno fašisti.
Na strane druhej chápete, že ste v tom bahne až po uši, že tých prísaviek je už také množstvo, že ste stratili kontrolu. Jedine, čo vám zostáva, je hrať to na geroja a ochrancu svojich ľudí. Ale aj záchrancu, ktorému môžeme byť vďační za to, že je vôbec tu. Lebo bez neho by to bolo ešte horšie.
Na prvý pohľad má pravdu. Letmé nazretie na súčasnú politiku nedáva veľa možností. Ale to je chabý dôvod na to, aby si myslel, že keď nebude fungovať elementárna spravodlivosť, pevnosť Bonaparte ho pred zdivočelou spoločnosťou uchráni. Rovnako by mohol rozumieť tomu, že sila, ktorá ho môže poraziť, dnes nemusí ešte existovať, ale dopyt po niečom inom v tejto krajine narastá.
Lenže on už je v inom svete. Odchýlenom od reality. Inak by vedel, že každým jeho hysterickým záchvatom na verejnosti a nevykonávaním spravodlivosti škodí nielen sebe, ale celej spoločnosti.
