Potom, čo utíchli zbrane prvej svetovej vojny, zišli sa národy sveta v Ženeve, aby vôbec po prvýkrát postavili mimo zákon celú triedu zbraní.
Sotva jedno percento obetí vojny na bojových poliach mali na svedomí jedovaté chemické látky, a napriek tomu práve ony vyvolali väčšiu hrôzu ako výbuchy, šrapnely a guľky, ktoré zabili oveľa viac ľudí, napísal The Washington Post.
Takmer o storočie neskôr zábery z iného útoku chemickými zbraňami burcujú niektoré západné hlavné mestá do akcie, tentokrát kvôli údajnej otrave tisícov sýrskych civilistov ich vlastnou vládou.
Aj tentokrát, rovnako ako vtedy, je počet mŕtvych a zranených relatívne malý, odpovedá zhruba priemernému počtu obetí za jeden deň sýrskej občianskej vojny.
Táto reakcia vyvolala rovnakú otázku, aká sa objavovala behom diskusií začiatkom 20. rokov 20. storočia: Prečo sú chemické zbrane iné?
Táto otázka je hlavným bodom argumentov zo strany zástancov aj protivníkov vojenského útoku, ktorý by mal Sýriu za chemický útok z 21. augusta potrestať.
Americký prezident Barack Obama Sýriu obvinil, že prekročila morálne aj právne hranice tým, že použila zbrane, ktoré sú už postavené mimo zákon, a v sobotu tento čin kritizoval ako „útok na našu ľudskú dôstojnosť“.
Iní sa ale pýtajú, prečo sa USA cítia povinnými odpovedať na jeden druh zabíjania, zatiaľ čo nepristúpili k žiadnej vojenskej akcii, aby zabránili smrti odhadom 100-tisíc Sýrčanov konvenčnejšími, ale často ešte brutálnejšími metódami.
„Severokórejskí vodcovia Kim Ir-sen a Kim Čong-il zabili tisícky, pokiaľ nie milióny ľudí hladomorom, a napriek tomu sme neurobili nič podstatnejšieho,“ povedal Lawrence Wilkerson, plukovník na dôchodku a bývalý poradca vtedajšieho ministra zahraničia Colina Powella behom mesiacov pred americkou inváziou do Iraku v roku 2003. „Je snáď horšie umrieť na otravný plyn než hladom?“
Ďalší argumentujú, že chemické zbrane sú nepochybne mimoriadne a akékoľvek ich použitie si žiada ostrú reakciu od civilizovaných krajín, ktorá by odradila podobné budúce útoky.
„Chemické zbrane sú naozaj desivé a fungujú na všetkých bez rozdielu,“ povedal Jeffrey Lewis, odborník na kontrolu zbraní zo Strediska Jamesa Martina pre nešírenie zbraní. „Sú obzvlášť krutým spôsobom, ako niekoho zabiť.“
Je pravdou, dodal J. Lewis, že civilisti budú umierať pri akomkoľvek konflikte, a často mučivým spôsobom. „Avšak ja som pre akúkoľvek snahu pokúsiť sa zastaviť tie najneľudskejšie zbrane, také, ktoré zabíjajú v hromadnom počte,“ uviedol.
Ešte pred tým, ako sa cez francúzske línie v roku 1915 prevalil prvý oblak smrtiaceho chlóru, bolo používanie jedov vo vojnách všeobecne pokladané za tabu.
V roku 1863 uprostred najkrvavejšej americkej vojny vydalo miestne ministerstvo vojny dekrét zakazujúci otrávenie v akejkoľvek podobe vrátane používania guliek so špičkami namočenými v jede či otravy dodávky jedla.
O jedenásť rokov neskôr rovnaký zákaz schválilo – ale nikdy neratifikovalo – štrnásť európskych krajín.
Chemické jedy sa stali skutočnou zbraňou hromadného ničenia až behom prvej svetovej vojny, kedy na oboch stranách konfliktu boli najatí európski chemici, aby pomohli ukončiť patovú situáciu v zákopoch. Chlór, fosgen a yperit zabili viac ako 90-tisíc vojakov a zranili takmer milión ďalších.
Avšak počet obetí bol relatívne malý – iba pri bitke na Somme v roku 1916 zahynulo trikrát viac vojakov – plynové útoky boli najobávanejšie, pretože po nich obete často celé dni trpeli v smrtiacej agónii.
Verejný odpor voči používaniu týchto jedov pomohol získať podporu v roku 1925 k uzavretiu Ženevskej dohody zakazujúcej používanie chemických zbraní, rovnako ako v roku 1997 k rozhodnejšej Konvencii o chemických zbraniach, ktorú ratifikovali všetky krajiny sveta s výnimkou malej hŕstky štátov.
Medzi nimi je napríklad KĽDR a Sýria; obe tieto krajiny podľa amerických oficiálnych činiteľov majú značné zásoby chemických zbraní.
Zdroj: SITA / AP
