Nemocnice, ktoré po osamostatnení sa od štátu a prechode na formu neziskovej organizácie chceli prežiť, museli tvrdo stláčať náklady. Niektoré začali pred transformáciou, iným sa ruky rozviazali definitívnym opustením podoby príspevkovej organizácie štátu.

Vtedy sa vymanili spod prísneho zákona o verejnej službe, takže mohli ľahšie prepúšťať a znižovať platy. Zároveň rušili lôžka či celé oddelenia.

Odrazilo sa to vo vyššej produktivite práce a v zlepšenom hospodárení. Na ilustráciu, v Bardejove aj s takmer polovicou pôvodného počtu zamestnancov robia viac zdravotníckych výkonov. A nemocnica zároveň zarába na podnikaní.

Nižšie platy.

Nemocnica Svätého Jakuba v Bardejove sa pred transformáciou zadlžovala tempom päť až sedem miliónov korún mesačne. V roku 1999 hospodárila s rozpočtom 170 miliónov korún.

„Snažil som sa robiť zmeny aj predtým. Keď sme sa transformovali, nastal skutočný zlom,“ tvrdí jej šéf Marián Petko. Nemocnica postupne zredukovala počet zamestnancov o štyristo.

V súčasnosti so 620 pracovníkmi dosahuje tržby vyše tristo miliónov korún. Znižovanie stavov bol začiatok.

Reštrukturalizácia prebiehala na viacerých frontoch. Nemocnica sústredila laboratóriá pod jedného primára, scentralizovala operačné sály pre viaceré odbory, zredukovala drahé lôžka pre akútnu starostlivosť. Prebytočný majetok, ktorý mohla, odpredala.

Obdobne sa náklady škrtali v menšej nemocnici v Ilave. Tam dokonca zamestnanci v roku 2003 pristúpili na znižovanie platov.

„Bolo to tvrdé. Ľudia ukázali veľkú dávku entuziazmu,“ spomína riaditeľ Marián Brídik. Vedenie nemocnice muselo nájsť peniaze na odstupné pre pracovníkov, ktorých prepúšťalo – išlo o polovicu vtedajšieho personálu.

Zriaďovateľ, čiže štát, im žiaden podporný fond nevytvoril. V súčasnosti na tristo zamestnancov pripadá 260 postelí a platy lekárov, pravda, so službami a nadčasmi, presahujú priemer v odvetví.

Reorganizácii sa nevyhla ani malá nemocnica v Modre. Riaditeľ Juraj Vivoda spomína, ako pred založením neziskovej organizácie zrušili detské a rehabilitačné oddelenie.

Neziskové nemocnice si hľadajú miesto na trhu

Ostalo interné oddelenie so štyridsiatkou postelí a niečo vyše tridsať zamestnancov. Výsledok – komplikované operácie prenecháva väčším zariadeniam s lepším vybavením.

Napokon, Bratislava je na skok. Budúcnosť vidia v Modre skôr ako doliečovacie zariadenie pre chronických pacientov s dlhodobou starostlivosťou a sociálnymi lôžkami.

Staré sanitky.

Niektoré nemocnice pri transformácii prišli o oddelenia, ktoré nemocniční ekonómovia považujú za ziskové. Ilavskému šéfovi napríklad vyčítajú, že zo zariadenia odišla dialýza.

M. Bridík to aj s odstupom času považuje za dobrý a navyše nevyhnutný krok: „Nemali sme na jej modernizáciu. Ak by niekto postavil modernú dialýzu blízko nás, aj tak by sme stratili pacientov.“

Špitál okrem toho predal – za určitých okolností lukratívnu – dopravu a záchrannú službu. O novú licenciu sa neuchádzal. „Mali sme také staré sanitky, že šoférom striekal olej na chrbát,“ komentuje M. Bridík.

Nemocnica v Modre zasa celú diagnostiku a sociálne lôžka prenajala medicínskej podnikateľskej skupine Medirex. Tá do nich investovala a zlepšila prostredie a technické vybavenie.

J. Vivoda je s dohodou o prenájme spokojný, hoci laboratóriá a sociálne lôžka patria v nemocniciach k ziskovým činnostiam. Vzdal sa ich preto, vysvetľuje, lebo nemal na rekonštrukciu a rozvoj.

A dodáva, že v malom by sa prevádzka aj tak nevyplatila. V každom prípade, modranská nemocnica sa v prvých troch vlaňajších kvartáloch dostala do čiernych čísel. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti síce stále produkuje stratu, dokáže ju vykryť z podnikateľských aktivít.

Šestina výkonov.

Bardejovská nemocnica si finančne zaujímavé činnosti udržala. Aj po reštrukturalizácii v nej ostali spoločné laboratóriá a vyšetrovacie zložky, od nemocnice sa neodtrhli ani röntgeny.

Nemocnica získala štyri body na záchranné stanice v regióne, pribudla verejná lekáreň, bufety. V súčasnosti šestinu výkonov financuje z platieb, ktoré nepochádzajú zo zdravotných poisťovní. „Stačí to, aby sme neboli v strate,“ tvrdí M. Petko.

Výhodou bardejovskej nemocnice nie je len vízia. Oprieť sa môže o silnejších lobistov. Jej zriaďovateľom je popri štáte nezisková organizácia Humanita, založená Bardejovskými kúpeľmi, Arcidiecéznou charitou v Košiciach, riaditeľom nemocnice a bývalým prednostom okresného úradu, v súčasnosti parlamentným poslancom Jánom Patakym.

Transformáciou na neziskovku sa nemocnica zbavila politických tlakov, čo jej v reštrukturalizácii pomohlo. Tradične sa s výmenami ministrov menili riaditelia štátnych nemocníc.

Každý nový šéf si priniesol mierne odlišnú koncepciu vedenia. No rok či pol druha roka, ktorý pobudol vo funkcii, nestačil, aby sa jeho ozdravné kroky prejavili v zlepšení hospodárenia nemocnice.

Keď sa manažmenty nemocníc ako-tak vyrovnali s reštrukturalizáciou, čakala na nich ďalšia výzva. Nedostatok kvalitných lekárov i sestier.

A tak sa v sektore pomaly začínajú dvíhať platy. Najväčší dopyt je v súčasnosti po anesteziológoch.

Mnohí, najmä mladší, ak majú skúsenosti, odchádzajú do zahraničia. Napríklad z Bardejova jeden z nich odišiel do Veľkej Británie. „Ďalšieho sa snažím udržať,“ hovorí M. Petko.

Atestovaných lekárov stratila aj Ilava. „Počas jedného roka sa mi rozpadlo ARO. Odišli štyria lekári,“ spomína M. Brídik. Ako dodáva, vypomáhať chodili lekári z trenčianskej nemocnice. „Samozrejme, musel som ich lepšie zaplatiť.“

Ďalších anesteziólogov berú záchranky. Napríklad investičná skupina Penta ohlásila, že do rozbiehajúcej sa siete staníc, najmä na východnom Slovensku, chce dostať vyše stovku lekárov s touto špecializáciou.

Nemôžu medzeru na trhu vyplniť pracovníkmi zo zahraničia? Nemôžu na Slovensko prísť špecialisti z Rumunska, Ukrajiny či Bulharska? M. Petko si to nemyslí: „Aj z týchto krajín odídu špičkoví lekári na Západ.“

Hľadanie investorov.

Nie všetkým nemocniciam sa reštrukturalizácia vydarila. Nemocnica s poliklinikou v Revúcej má už druhého prevádzkovateľa. Ten prvý, s rovnomenným názvom, za rok fungovania vytvoril 24-miliónovú stratu.

„Nezačali robiť zmeny dosť rýchlo a efektívne,“ nazdáva sa terajší riaditeľ Marián Faško. V roku 2004 preto nemocnicu prevzala Revúcka medicínsko-humanitná n.o.

S minoritnou podporou mesta Revúca ju zriadila a.s. Revúcka rozvojová. Jej väčšinovým vlastníkom je podľa informácií TRENDU práve riaditeľ nemocnice, hoci sám to priznať nechce.

Niektoré transformované nemocnice by do svojich štruktúr rady vpustili transparentných investorov. Lenže ak fungujú ako neziskové organizácie, tak to nie je možné.

Na druhej strane, nemocnice, ktoré sa usilujú zmeniť na akciové spoločnosti, nemajú šancu využiť rozvojové programy Európskej únie. Investora na prelome milénií hľadali napríklad v Ilave. Vedenie sa stretlo s regionálnymi kapitánmi priemyslu, vysvetlilo im, že ak chcú nemocnicu, treba ju financovať dvadsiatimi miliónmi korún ročne.

„Vtedy tvrdili, že to nebude problém,“ spomína M. Brídik. Mali podmienku – nájsť spôsob, aby investíciu nemuseli odpisovať zo zisku, ale zahrnúť do vlastných nákladov.

To nebol najväčší problém. „Nadšenie rýchlo opadlo,“ pokračuje M. Brídik. Zbrojárske firmy v regióne sa rozpadli, noví zahraniční investori nenašli dôvod, prečo by zdravotníctvo mali podporovať.

Najmä keď nemocnica vtedy zápasila s dlhom 140 miliónov korún. „Ak sa bude dať, radi by sme zmenili na akciovku,“ znie vízia šéfa ilavskej nemocnice.

Platby od poisťovní.

Aj keď reštrukturalizáciou sa mnohé problémy podarilo nemocniciam odstrániť alebo aspoň zmierniť, na niektoré sú prikrátke. Prevádzkovatelia menších nemocníc sa sťažujú na „diskriminujúci“ systém platieb od zdravotných poisťovní.

V rámci neho väčšie fakultné a krajské nemocnice za niektoré rovnaké výkony dostavajú viac peňazí. Riaditeľ v Ilave M. Brídik hovorí, že napríklad pacient, ktorý dva dni leží na ARO, stojí nemocnicu 60-tisíc korún, z ktorých poisťovňa zaplatí tri štvrtiny: „Susedný Trenčín za rovnaký výkon zinkasuje 95-tisíc.“

Výsledok je, že nemocnice si drahých pacientov prehadzujú ako horúci zemiak. „Viem, koľko sa moji lekári natelefonujú, naprosia, nanadávajú, kým ho niekde preložia,“ konštatuje M. Brídik.

Jedným dychom dodáva, že prekladajú obvykle len komplikované prípady. „Malo by sa prejsť na platenie podľa diagnóz. Bolo by to spravodlivejšie,“ uvažuje.

Niektoré malé nemocnice sa systému platieb prispôsobili. Keď zostavujú rozpočet, dopredu počítajú s tým, že od poisťovní im príde o 15 až 20 percent menej, než sú ich skutočné náklady.

Okrem toho, na poisťovne sa môžu sťažovať aj veľké zariadenia. Pri niektorých výkonoch síce dostávajú viac, no pri komplikovaných operáciách, ktoré im posúvajú menšie nemocnice, prerábajú. A to podstatne viac ako ich menší kolegovia pri menej náročných zákrokoch.

    Lobizmus, nie pragmatizmus

    Keď Zdenko Trebuľa kandidoval v minuloročných voľbách na predsedu Košického kraja, ako zbraň v predvolebnej kampani vytiahol aj zdravotníctvo. Michalovciam sľúbil, že ak voľby vyhrá, postará sa o to, aby miestna nemocnica dostala nové očné oddelenie. Hoci nemal v rukách analýzu, či ho v regióne treba. Z Michaloviec už chodia na košický úrad otázky, kedy to sľúbené oddelenie bude.

    Jozef Sabo je v kresle hlavného košického lekára mesiac. Aj to mu stačilo, aby zistil, že sieť zdravotníckych zariadení na Slovensku je viac vec politického lobizmu ako otázka pragmatizmu. Nik z regionálnych politikov si nedovolí zavrieť malú nemocnicu, hovorí na rovinu. O neracionálnej sieti sa na Slovensku hovorí roky. Čím viac sa rozpráva, tým viac bujnie, nazdáva sa šéf Asociácie nemocníc Slovenska Marián Petko. Za spolok sedemdesiatich nemocníc priznáva, že by potrebovali poriadok. Ťažké srdce má aj na lekárov v ambulanciách, najmä na rýchlo pribúdajúcich špecialistov.

    Lôžka v slovenských nemocniciach
    (2005)
      Optimálny stav podľa OECD Prebytok
    Akútne postele 19 388 8 607
    Chronické postele 4 984 898
    Psychiatrické postele 4 196 445
    PRAMEŇ: Health Policy Institute

    Vnútorná premena nemocníc by sa mala dotknúť predovšetkým menších regionálnych špitálov vrátane neziskových organizácií. Bývalí pracovníci rezortu zdravotníctva, v súčasnosti analytici Health Policy Institute, z porovnaní s krajinami OECD vyvodili, že na Slovensku je nadbytočných desaťtisíc postelí. Ak má priemerná nemocnica tristo lôžok, tak tridsať z nich môže zaniknúť. Nadštandardné kapacity majú najmä na akútnych lôžkach. Tie by mali byť parketou veľkých špičkových zariadení, menšie nemocnice by sa mali sústrediť na chronických pacientov. M. Petko takýto postup odobruje, no podmieňuje ho fungovaním záchraniek. Aby ľudia nezomierali preto, lebo sa nedostali dostatočne rýchlo do príliš vzdialenej nemocnice.

    Keď ešte nemocnice podliehali priamo ministerstvu, poupratovať v nich sa dalo jediným nariadením zhora. Odkedy majú rôznych zriaďovateľov, čističom siete môžu byť zdravotné poisťovne. Zatiaľ z tejto úlohy rezignovali, čierny zoznam nemajú. Generálny riaditeľ poisťovne Sideria Igor Dorčák žiada rok až dva, kým si poriadne zmapujú nemocnice a ich oddelenia a zoznam kandidátov na zánik vytvoria. Časové obdobie vysvetľuje nedostatkom informácií, ktoré doteraz o nemocniciach mali, a opatrnosťou, ktorá je na takéto vážne kroky potrebná. Čiastočne sa spolieha, že poisťovniam pomôžu rozhodnutia úradu pre dohľad alebo súdov. Napríklad tým, že iniciujú vyšetrovanie podozrenia zo zanedbania starostlivosti, ktoré povedie k pokutám či dokonca strate licencie.

    Ilustračné foto – Vlado Benko