Hra na pobúrenie

Pobúrenie nad tým, že spravodajská služba použila „informačno-technické prostriedky“ na novinárov, aby zistila, kto sú ich „zdroje“ vo Vojenskom obrannom spravodajstve, možno prijať s pochopením, keď ide o pobúrenie novinárov či širšej verejnosti. Čo sa vonkoncom nedá prijať, je hra na pobúrenie, ktorou sa v tejto súvislosti prezentujú naši verejní činitelia. Ide o hru nielen skrz-naskrz falošnú, ale rovnako poburujúcu ako nezákonné či nelegitímne odpočúvanie novinárov.

V roku 1993 druhá Mečiarova vláda pripravila a jej parlamentná väčšina schválila zákony o spravodajských službách. Boli koncipované tak, aby „tajné“ služby boli nielen tajné, ale aj zvonku nekontrolovateľné – mali byť štátom v štáte. Počas tretej Mečiarovej vlády sa ukázalo, k čomu to vedie. V roku 1999, keď Vladimír Mitro ako nástupca riaditeľa SIS Ivana Lexu čítal v parlamente správu o činnosti spravodajskej služby, tak v nej bolo ja nasledovné konštatovanie: „ Existuje viacero preukázaných skutočností potvrdzujúcich podozrenie, že v pozadí smrti Róberta Remiáša bola SIS. Jeho telefón v byte odpočúvala SIS od 14. 11. 1995 až do jeho smrti. Súčasne bol sústavne sledovaný... Sledovanie Remiáša prebiehalo aj v deň, keď došlo k výbuchu jeho auta.“ Z čoho vyplýva, že aj v prípade, keď nástražný systém do auta uložil človek z podsvetia, stalo sa to prinajmenšom pod dohľadom SIS.

Nielen k tejto, ale aj k mnohým ďalším nezákonnostiam mohlo v spravodajskej službe dochádzať preto, lebo jej vedenie sa nemuselo ani v najmenšom obávať, že ich môže pri niečom prichytiť nejaká parlamentná kontrola. Od roku 1993 až doteraz sa tu za kontrolný orgán vydáva skupina poslancov, ktorá nemá žiadne právomoci. To, čo spravodajské služby robia, kontrolné orgány Národnej rady SR kontrolujú rovnako účinne, ako náhodní chodci, ktorí prejdú okolo okien ich úradovní. Po každej kauze hociktorej služby, po každom „prevalenom“ odposluchu, sa politici vždy zhodnú, že táto republika potrebuje efektívnu kontrolu tajnej služby. Nie je vôbec náhoda, že doteraz ju nikto ani nenavrhol.

Politici, kým sú v opozícii, tak sa na spravodajskú službu sťažujú, ale keď sú pri moci, okamžite na svoje výhrady „zabudnú“. Dve Dzurindove vlády nevyužili dve funkčné obdobia, aby odstránili to, čo zdedili po Mečiarovi – absolútnu nekontrolovateľnosť spravodajských služieb. V tomto smere neurobila nič ani vláda Roberta Fica. Ak jeho kolega Robert Kaliňák teraz hovorí, že v zákone sú potrebné také zmeny, „aby bolo jasné, že parlamentný výbor nie je na srandu, ale na kontrolu“, tak tým vlastne priznal, že aj po minulom funkčnom období parlamentný výbor bol a zostal iba „na srandu“.

Teraz aj premiérka Iveta Radičová povedala: „Chýba nám elementárna kontrola tajných služieb, a tak si kladiem otázku, prečo tá vôľa po takomto spôsobe kontroly nie je.“ Je to dobrá otázka, ale týka sa aj pani premiérky. Prečo sa ani za jej vlády „vôľa“ zaviesť elementárnu kontrolu tajných služieb vôbec neobjavila?