Staré feudálne sídla prešli počas svojej existencie rôznymi peripetiami. Ohrozovali ich požiare a nájazdy nepriateľov. Neskôr nezáujem šľachtických rodov, ktoré sa z nich vysťahovali a nechali ich chátrať. Buď preto, že neboli ďalej ochotné investovať veľké prostriedky do ich údržby, alebo preto, že stredoveký hrad už nespĺňal ich predstavy o luxusnom bývaní.
Socialistický štát všetky hrady a zámky znárodnil, no spočiatku sa k nim správal skôr macošsky. „Najmä v prvých desaťročiach industrializácie malo Československo v starostlivosti o vlastníctvo po bývalých feudáloch značné rezervy,“ konštatuje generálny riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry SR Vladimír Červenák.
V 80. rokoch sa niektoré objekty vo veľkom renovovali, pričom sa však nie vždy bral ohľad na ich pôvodnú architektúru. Takto napríklad utrpela historická hodnota Strečnianskeho hradu.
Ten dnes síce priťahuje davy turistov, ale nové betónové múry nemajú nič spoločné s pôvodným šľachtickým sídlom. Mnohé pamiatkové hodnoty stratil aj zámok v Topoľčiankach, keď sa prestaval na rekreačné zariadenie ROH.
Zisk je vzácnosťou
Po zlých skúsenostiach so štátnym vlastníctvom došlo k decentralizácii. Mnohé šľachtické sídla prešli do vlastníctva obcí a samosprávnych krajov, niektoré vlastnia umelecké zväzy či súkromné osoby. Objekty, ktoré ostali v rukách štátu, spravujú múzeá a galérie.
Záleží na šikovnosti ich riaditeľov, či dokážu prilákať dostatok návštevníkov aspoň na vykrytie väčšiny nákladov. „Ak sa hrady a zámky využívajú len na kultúrne účely, ich samofinancovanie je skôr ilúziou,“ myslí si V. Červenák. Vymýšľaním atraktívnych akcií sa podľa neho finančné straty dajú výrazne znížiť.“
- NEPREHLIADNITE SÚVISIACE ČLÁNKY:
- 53153>V Trenčíne sa sporí vlastník s pamiatkarmi
- 53154>Návštevníkov lákajú nezvyčajné zážitky
- 53155>Peripetie spustnutých kaštieľov
- 53156>Aj z ruín môže vzísť atrakcia
- 53157>Súkromníci sú zväčša nadšenci
Ak sa k prehliadke zámku pridajú turisticky atraktívne prevádzky, ako je hotelové ubytovanie, reštaurácia či dokonca kasíno, objekt môže prinášať majiteľovi zisk. Na druhej strane môže po potrebných prestavbách stratiť historickú hodnotu.
Ak je preto zaradený do zoznamu kultúrnych pamiatok, bez povolenia krajského pamiatkového úradu nemožno vykonávať žiadne stavebné úpravy. A pri väčšine pamiatok je ich tvrdá komercializácia z pohľadu pamiatkarov neprípustná.
„Nemôžete prerážať gotické klenby len preto, aby ste do izieb zaviedli vodovod,“ vysvetľuje Patrik Guldán, riaditeľ odboru pamiatkového fondu na ministerstve kultúry. Podľa neho sú ako ubytovacie zariadenia vhodnejšie kaštiele, ktoré už boli stavané s ohľadom na vyššie pohodlie ich obyvateľov. Aj preto zo 109 hradov a zámkov, ktoré ministerstvo kultúry eviduje ako pamiatky, je v súkromných rukách len niekoľko.
Podpora pre vlastníkov...
Na druhej strane, mnohí nesúkromní vlastníci nemajú na údržbu či obnovu zverených hradov a zámkov peniaze, preto ich ponúkajú na predaj. Zoznam pamiatok, ktoré sa dajú kúpiť, možno nájsť na internetovej stránke pamiatkového úradu, ktorý sprostredkúva kontakt na vlastníkov.
Ten, kto kúpi kultúrnu pamiatku, je povinný zo zákona starať sa o jej zachovanie, údržbu, chrániť ju pred poškodením, ohrozením a znehodnotením. Taktiež musí robiť na vlastné náklady jej základnú ochranu, užívať ju v súlade s jej pamiatkovou hodnotou. Ale aj tolerovať prípadné označenie ako kultúrnej pamiatky.
Za to môže žiadať prostriedky na obnovu zo štátnych prostriedkov. „Ak však niekto kúpi kultúrnu pamiatku za korunu a potom žiada od štátu 80 miliónov na obnovu, to je nepochopenie celej filozofie,“ hovorí P. Guldán.
Štát môže na obnovu prispieť, ale väčšinou je to len nepatrná suma z celkových nákladov. Vlastníci pamiatok majú právo uplatniť oslobodenie od dane, a ak ich nebudú využívať na podnikateľskú či inú zárobkovú činnosť, sú na pätnásť rokov oslobodení od dane zo stavieb.
... je skôr skromná
Na obnovu hradov a zámkov je určený rezortný program Obnovme si svoj dom, financovaný z rozpočtu ministerstva kultúry a prípadných sponzorských darov. Program beží len od minulého roku. Vtedy rezort naň vyčlenil 150 miliónov korún, ďalších sto miliónov poskytla Nadácia SPP.
Záujemcovia o štátnu pomoc tak dostali 250 miliónov korún, celková výška požiadaviek z ich strany dosiahla 1,8 miliardy. Tento rok ministerstvo vyčlenilo sto miliónov, pričom väčší sponzor sa neprihlásil. Podľa V. Červenáka môžu na jeden projekt prideliť maximálne štyri milióny, doteraz sa však nestalo, že by niekto dostal viac ako milión korún.
Vlastníci sú tak viac-menej odkázaní na vlastné prostriedky, peniaze sponzorov a medzinárodné granty. V. Červenák je aj tak presvedčený, že sa o pamiatky dokážu postarať lepšie ako štát.
Ľubomír Chobot zo Združenia na záchranu Lietavského hradu protirečí, že štát sa zbavil zodpovednosti za vlastné kultúrne dedičstvo. „Súčasný stav povedie k tomu, že mnohé hrady zaniknú,“ myslí si.
Podľa neho by sa mala aspoň uplatňovať možnosť, že štát odoberie pamiatku vlastníkovi, ktorý sa o ňu nestará. Zákon o ochrane pamiatkového fondu odobratie neporiadnemu vlastníkovi umožňuje. V. Červenák priznáva, že zatiaľ k takémuto prípadu na Slovensku nedošlo.
Zruinované ruiny
Kým v prípade hradov, zámkov a kaštieľov sa dá aspoň uvažovať o ich predaji súkromným investorom, v prípade ruín je to málo pravdepodobné. Zo 109 pamiatok je pritom ako ruiny evidovaných až 74.
Nehovoriac o ďalších, ktoré pamiatkami nie sú. Ich ďalší rozvoj často komplikujú aj zložité vlastnícke vzťahy. Po tom, čo sa hrady rozpadli, prestali byť vedené ako stavby a stali sa súčasťou pozemkov, na ktorých sa nachádzajú.
Keďže majetkové doriešenie pozemkov je všeobecným slovenským problémom, v prípade mnohých ruín je ťažko určiť, komu vlastne patria. Podľa Ľ. Chobota niektoré rozpadnuté hrady figurujú v katastroch ako prázdne pozemky alebo je tam dokonca pozemok, na ktorom sa nachádzajú, vôbec nie je zaevidovaný. Potom je nemožné zachraňovať ruinu, ktorá oficiálne vôbec neexistuje.
