Daňové nedoplatky prekročili v polovici tohto roka 71 miliárd korún. Spolu s colnými nedoplatkami je to 77 miliárd korún. Z toho štvrtinu tvoria nevymožiteľné nedoplatky.



Efektívnosť daňovej sústavy a účinnosť daňovej legislatívy štátu závisí aj od toho, ako sa štát pozerá na daňovú disciplínu podnikateľov. Rozpor medzi záujmom štátu na čo najvyššom daňovom inkase a snahou daňových subjektov zaplatiť čo najnižšiu daň vedie ku vzniku daňových únikov. Existujú pritom dva základné typy daňových únikov – legálny a nelegálny.



Dovolený a nedovolený



Legálny daňový únik (tax avoidance) predstavuje znižovanie daňového bremena v línii platnej legislatívy s využitím možností, ktoré zákon ponúka. Spotrebiteľ môže napríklad zmeniť svoje správanie – štruktúru spotreby, aby platil menšie dane.



Pri nelegálnom daňovom úniku (tax evasion) podnikateľ porušuje zákon. Môže si pritom nadhodnotiť daňové výdavky alebo úplne či čiastočne zatajiť zdaniteľné príjmy.



Daňové úniky rovnako ako obchod čoraz viac prekračujú hranice štátov. Pri medzinárodných daňových únikoch podnikatelia často špekulujú s tzv. transferovým oceňovaním, čiže s cenotvorbou medzi personálne alebo majetkovo prepojenými podnikateľskými subjektami.



Cieľom je umelo ovplyvniť tvorbu zisku v prospech území s nižším zdanením a na úkor oblastí s vyššími sadzbami dane z príjmov.



Daňové subjekty využívajú aj manipulácie so sídlom spoločnosti a dvojitou daňovou registráciou. Zneužívajú pritom rozdielne daňové zákony platné v jednotlivých štátoch.



Niektoré krajiny totiž považujú za sídlo firmy miesto jej registrácie, iné naopak miesto, odkiaľ vlastníci spoločnosť riadia a kontrolujú. A podnikatelia to logicky využívajú.



Daňové raje



Predmetom neutíchajúcich odborných polemík je hranica medzi legálnym a nelegálnym daňovým únikom. Dvojnásobne to platí v prípade umiestnenia kapitálu v tzv. offshore teritóriách, nazývaných aj daňové raje alebo daňové oázy.



Daňovým rajom je územie so zvýhodneným daňovým alebo colným režimom. Ak firma umiestni kapitál v tomto teritóriu, získa nemalú finančnú úsporu na báze daňovej alebo colnej úľavy.



Hoci podľa niektorých odhadov je v daňových rajoch 70 % až 80 % súkromného kapitálu, rizikom je najmä ich zneužívanie pri praní špinavých peňazí a medzinárodnom terorizme.



Učebnice modernej ekonómie považujú za prirodzené prostredie vzniku daňových únikov viac ekonomiku neštandardnú ako štandardnú.



Nelegálne vyhýbanie sa plateniu daní, ktoré vyúsťuje do daňových únikov, poškodzuje zdravie verejných financií štátu. Daňové úniky sú však zrejme neodstrániteľným fenoménom podobne ako tieňová ekonomika.



Daňové úniky sa dajú len znížiť



V skutočnosti možno daňové úniky len znížiť na určitú únosnú mieru. Úspešnosť tohto kroku závisí od viacerých faktorov.



Správa daní musí byť predovšetkým jednoduchá, zrozumiteľná a funkčná. Správcovia dane by nemali podnikateľov zaťažovať zbytočným papierovaním. Daňové zákony by mali byť jednoznačné, aby nepripúšťali rozdielny výklad, ktorý je podhubím daňových sporov. Nemali by sa často novelizovať.



Na Slovensku zákonodarca prijal od roku 1993, kedy sa naštartovala daňová reforma, viac ako 100 noviel daňových zákonov. Podnikatelia by mali po prečítaní zákona presne poznať svoje povinnosti i sankcie za ich prípadné nesplnenie.



Legislatíva by mala prinášať únosné daňové zaťaženie a nízku progresivitu zdanenia. Mala by sa riadiť zásadou nízkych daní, ktoré podnecujú daňové subjekty k práci a nenavádzajú ich k daňovým únikom.



Výdavky verejných financií by sa mali racionálne prerozdeľovať. Daňový subjekt by mal čo najpresnejšie vedieť, ako štát s jeho daňami hospodári a či výnosy z nich vynakladá na efektívne a životaschopné programy.



Daňové úľavy by sa mali zrovnoprávniť pre všetky daňové subjekty bez ohľadu na ich veľkosť. V malom a strednom podnikateľovi totiž vyvoláva skepsu, keď podľa platnej legislatívy daňové úľavy dostávajú najmä veľké firmy so silným politickým vplyvom, zatiaľ čo on nie, pretože nemá ako efektívne lobovať za svoje záujmy.



Darovanie dane



Je dobré, ak má daňový subjekt možnosť neodviesť časť zo svojej dane z príjmov štátu a rozhodnúť o jej investovaní do verejného sektora, napríklad do rozvoja regiónu, v ktorom podniká a vytvára daňový základ.



Živnostník tak môže časť dane z príjmu investovať do rozvoja školy, ktorú navštevuje jeho dieťa alebo nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný.



Od tohto roku môžu aj slovenské fyzické osoby poukázať jedno percento dane z príjmov na verejnoprospešné účely. Prax pritom dokazuje, že väčšina daňových subjektov „daruje“ toto jedno percento práve do neziskových organizácií, ktoré majú lokálny charakter.



Dôležité je uvedomiť si, že nejde o percento dane navyše. Ak totiž daňovník nevyužije túto možnosť, aj toto jedno percento prepadne v prospech štátu – nebude sa mu oň krátiť vlastná daňová povinnosť.



Dane – to sú však nielen práva daňových subjektov, ale aj povinnosti a sankcie za ich neplnenie. Tie môžu mať rôzny charakter. Daňové úrady môžu podnikateľovi vyrubiť penále, ak včas nezaplatí splatnú daň.



Môžu ho tiež pokutovať za nesplnenie niektorej povinnosti. Ak napríklad nepodá majetkové priznanie alebo priznanie k DPH včas, dostane pokutu dvetisíc korún.



Podľa zákona o správe daní a poplatkov zase daňová správa zverejňuje už niekoľko rokov zoznam najväčších daňových dlžníkov. Ak je podozrenie zo spáchania niektorého daňového trestného činu, veci sa ujímajú orgány činné v trestnom konaní.



Autor je spolupracovník TRENDU.