Nie je to kauza rezortu Slovenskej národnej strany. Takto reagoval na dianie okolo lotériovej spoločnosti Tipos šéf národniarov Ján Slota. K snahám rezortu životného prostredia predať desať miliónov ton „horúceho vzduchu“ za zhruba 60 miliónov eur by si mali národniari pripraviť iný komentár.
Nominant strany, minister Ján Chrbet sa pustil do obchodu s emisiami skleníkových plynov vo veľkom štýle. Malo by ísť globálne o jednu z najväčších transakcií v rámci 87944>Kjótskeho protokolu vôbec. Prebieha v utajenom režime, prostredníctvom záhadného sprostredkovateľa, analytici aj predstavitelia iných štátov nad ním krútia hlavou. A ministrovi sa o okolnostiach obchodu hovoriť nechce.
Horúci vzduch
Najprv vysvetlenie. 139009>Slovensko má v rámci Kjótskeho protokolu pridelené kvóty na emisie oxidu uhličitého vo väčšom množstve, než reálne potrebuje.
Aj po ich rozdelení firmám produkujúcim skleníkové plyny a vytvorení povinnej rezervy zostalo vláde dosť emisií – jednotiek priznaného množstva, takzvaných AAU – na obchodovanie. Na predaji prebytkov by nebolo nič zlé. Keby ich nesprevádzalo množstvo nezodpovedaných otázok a zvláštnych okolností.
Tieto jednotky sú prakticky využiteľné iba pre štáty. Ak má krajina problém s dodržaním záväzkov vyplývajúcich z dohody v Kjóte, môže si AAU kúpiť od štátu, ktorý ich má prebytok. Transakcia býva spojená s rôznymi schémami „zelených investícií“. Napríklad s takzvanými GIS projektmi.
Predávajúca krajina peniaze použije na ekologicky prospešnú investíciu. Kupec si vyhradí právo sledovať, kam financie idú, a môže na projekte i priamo participovať. Logika za tým je jednoduchá. Schéma má zabezpečiť, aby si štáty medzi sebou nepredávali doslova „horúci vzduch“. Teda neprelievali emisie z jedného kúta sveta na druhý bez environmentálnych investícií.
Tu prichádza prvý problém. Slovenské ministerstvo sa rozhodlo zrealizovať práve predaj „horúceho vzduchu“. Znamená to, že si vybralo kupca, ktorý netrval na zelenej schéme a vzdal sa možnosti kontrolovať peniaze. Rozbehnutý predaj zobrala na vedomie vláda SR v tichosti v polovici októbra.
Materiál o transakcii je utajený, hoci týždeň pred rokovaním kabinetu ministerstvo zverejnilo jej okolnosti, favorizovaného kupujúceho aj cenu. Nie je to prvý pokus o zobchodovanie AAU. Podľa informácií TRENDU niečo podobné chystal predchodca J. Chrbeta, nominant národniarov Jaroslav Izák. Obchod vtedy stopli námietky rezortu hospodárstva.
Kupujúcim má byť spoločnosť Interblue Group, registrovaná v americkom štáte Washington. V brandži ide o absolútne neznámu firmu. Za jednotku AAU – ekvivalent tony oxidu uhličitého – ponúkla 6,05 eura. Rezort životného prostredia predáva z rezervy desať miliónov jednotiek, čo z transakcie robí biznis za viac ako 60 miliónov eur. A vzhľadom na veľkosť svetový unikát.
Sami proti sebe
Hoci v jedinom verejne dostupnom materiáli ministerstvo životného prostredia v októbri uviedlo, že ponuku Interblue Group akceptovalo, rezortný šéf J. Chrbet o mesiac tvrdí niečo iné. O podrobnostiach sa s TRENDOM rozprávať nechcel. Obmedzil sa na konštatovanie, že všetko je v štádiu rokovaní: „Vláda len berie na vedomie, že niečo také chceme urobiť. A zatiaľ nie je nič rozhodnuté.“ Vraj rokujú aj s inými záujemcami.
I to je v rozpore s oficiálnym materiálom. V ňom ministerstvo tvrdí, že ponuky ostatných potenciálnych kupcov odmietlo pre „diskriminačnú podmienku“ – chceli mať kontrolu nad tým, akým spôsobom Slovensko získané peniaze použije. Napokon, po týždni naťahovania ministerstvo v utorok oficiálne potvrdilo, že transakcia prebehla.
Nebolo to jediné protirečenie. Celý materiál vyzerá, akoby ho písali dvaja ľudia, ktorí sa nestihli dohodnúť na obsahu. V prvej časti ministerstvo argumentuje, že od roku 2002 je Slovensko legislatívne pripravené na realizáciu zelených GIS projektov. Má to byť konkurenčná výhoda oproti krajinám ako Rumunsko, Ukrajina či Rusko, ktoré síce disponujú ohromným objemom prebytočných AAU, no nie sú schopné pripraviť ekologické projekty, ktoré by ich zatraktívňovali v očiach kupcov.
Rýchly predaj má túto konkurenčnú výhodu zúročiť predtým, než trh zaplaví prebytok ponuky, ktorý zrazí cenu nadol. Práve pripravenosť Slovenska má byť dôvod, prečo je atraktívne ako partner v emisnom biznise.
No v druhej časti rezort prekvapujúco priznáva, že v roku 2008 nemá k dispozícii administratívne ani legislatívne kapacity, aby bol schopný spojiť predaj so zelenými investičnými schémami. Sú vraj hudba budúcnosti. Aby bola vývrtka dokonalá, štandardnú podmienku kupcov – kontrolovať použitie peňazí či priamo participovať na realizácii financovaných projektov – označuje materiál za diskriminačnú a ponuky za neprijateľné. Čím si ministerstvo vytvorilo priestor, aby za najvýhodnejšiu označilo ponuku washingtonskej Interblue Group.
Firme po „náročných rokovaniach“ stačil záväzok slovenskej strany previesť peniaze z predaja AAU do Environmentálneho fondu. Toho fondu, ktorý pridelil dotácie na solárne kolektory napríklad šéfovi Štátnych lesov Jozefovi Minďášovi, rodine zamestnankyne ministerstva a, podľa denníka Pravda, i poslancovi za SNS Jozefovi Ďuračkovi. Dotácie a netransparentné hospodárenie fondu boli oficiálny dôvod, prečo musel predchádzajúci minister životného prostredia Jaroslav Izák vypratať kreslo.
Záhadný materiál
|
Ján Chrbet |
S materiálom pre vládu je spojená ďalšia záhada. Pracovalo sa na ňom v počítači vplyvného akcionára slovenskej firmy Magic Trading Corporation (MTC) Norberta Havalca – potvrdzujú to vlastnosti wordového dokumentu, v ktorých je uvedený ako autor. MTC je dodávateľ zbraní, nábojov a techniky pre ministerstvo obrany a Slovenskú informačnú službu (SIS). Sám N. Havalec tvrdí, že materiál nespracovával ani nie je jeho autorom.
MTC má v citlivých sektoroch stále vplyv. Firma je zaujímavá projektom vojaka tretieho tisícročia, ktorý jej dalo vypracovať ministerstvo obrany za bývalej vlády, aj snahou súčasného rezortu obrany predať firme pozemky v Bratislave pri Dunaji priamo, bez súťaže. Medzi členmi predstavenstva spoločnosti figuroval niekdajší šéf inšpekcie SIS Anton Rázga či zástupca náčelníka generálneho štábu armády Jozef Blizman.
Aby toho nebolo dosť, riaditeľom odboru ochrany ovzdušia a zmeny klímy na ministerstve životného prostredia je bývalý šéf Vojenskej spravodajskej služby Peter Solčanský. Ako človek SNS do nej nastúpil vo februári minulého roka. Po dvoch mesiacoch ho z funkcie stiahli po podpise podozrivej zmluvy za štyri milióny eur. Národniari mu našli uplatnenie pri manažovaní kvót emisií oxidu uhličitého v rezorte životného prostredia.
Aktuálny obchod s vládnou rezervou nie je prvý problém Slovenska s emisiami skleníkových plynov. TREND v januári tohto roka 124301>upozornil na netransparentné praktiky pri rozdeľovaní kvót – a teda potenciálnych zdrojov zárobku – pre firmy. Okrem iného na to, že k niektorým firmám bol štát mimoriadne štedrý, procesu delenia chýba verejná kontrola a ministerstvo malo problém so zverejňovaním základných údajov.
No comment
Oslovení analytici zaoberajúci sa trhom so skleníkovými plynmi nechceli slovenskú transakciu oficiálne komentovať. Neoficiálne opakovane padalo slovo „nezvyčajný“. V prvom rade sa nestreli s tým, že by štát predal AAU súkromnej firme. Navyše registrovanej v Spojených štátoch, ktoré nepristúpili k dohode o Kjótskom protokole.
Zopár doteraz zrealizovaných transakcií prebehlo zväčša za vyššie ceny. Vďaka spojeniu predaja so systémom GIS. Nedávno zobchodovali v rámci zelenej schémy prebytočnú kvótu Maďari. Kupujúcim boli Španieli. Budapešť hodnotu transakcie nezverejnila, podľa neoficiálnych informácií bola cena vyššia ako slovenských šesť eur za kus. Predaj AAU zvažuje aj Česko. Ale nechce sa ich vzdať lacno. V septembri ministerstvo životného prostredia prezentovalo predstavu českej vlády – minimálne desať eur.
Andreas Arvanitakis, analytik spoločnosti Point Carbon, zaoberajúcej sa obchodovaním s emisiami, upozornil, že doteraz sa uskutočnila iba hŕstka obchodov s AAU certifikátmi. „Nedávajú silnú cenovú históriu. Obchodovalo sa v rozsahu päť až osem eur za tonu,“ dodal. V budúcom roku očakáva niekoľko ďalších transakcií. „Bude ich menej, no objemovo budú veľké,“ dodáva. Odborníci z tejto oblasti tvrdia, že takýto predaj by sa mal robiť medzinárodnou dražbou.
Čudný obchod
Oficiálne dôvody, prečo si ministerstvo vybralo Interblue Group, sú dva – Slovensko nemá pripravené GIS projekty a kupec netrval na kontrole peňazí. No nevysvetľuje to, na čo je firme množstvo „horúceho vzduchu“ na trhu, kde vraj v budúcnosti hrozí záplava prebytkov. Navyše, je to nelikvidný trh. Zďaleka nie je taký rozvinutý ako obchodovanie s firemnými povolenkami na emisie oxidu uhličitého. Práve preto, že je nadviazaný na administratívne náročné projekty a prakticky ho dokážu využiť vlády, nie súkromný sektor.
Minister J. Chrbet sa k Interblue Group nevyjadril. Pátranie po firme nikam neviedlo. V obchodnom registri amerického štátu Washington bola zapísaná v júni tohto roka. Firmu zakladal Američan so slovanským priezviskom Alex Hlavacek, ktorý je jej konateľom. Ďalší dvaja ľudia z orgánov spoločnosti sú Jana Lütkenová a Grob Hans. Obaja s adresami zo švajčiarskeho daňového raja, kantónu Zug. Telefónny kontakt, ktorý sa TRENDU podarilo nájsť aspoň na J. Lütkenovú, bol nefunkčný.
Interblue Group v odbore nikto nepozná. Osloveným analytikom nie je jasný ani zámer firmy, ktorá je pripravená zaplatiť Slovensku 60 miliónov eur. Čisto teoreticky by sa mohla nakúpených AAU zbaviť aj mimo vládnej sféry na dobrovoľnom trhu. Napríklad na stránke carbonfund.org si môžu záujemcovia vybrať z portfólia ofsetových programov pre jednotlivcov či rodiny. Rodinný balík ZeroCarbon vyjde na 960 dolárov a pokryje emisiu 96 ton oxidu uhličitého. Tona emisie v tomto balíku stojí v prepočte zhruba osem eur.
Lenže zámer predať na dobrovoľnom trhu ekvivalent desiatich miliónov ton emisií by bol, mierne povedané, trúfalý. Nehovoriac o návratnosti tohto biznis plánu. Pravdepodobnejší je scenár, že Interblue Group má úlohu sprostredkovateľa, ktorý buď má dohodnutého kupca, alebo s ním rokuje o obchode. Za patričnú cenovú prirážku.
Otázkou – i keď teoretickou – zostáva, koľko mohlo Slovensko zarobiť, keby bolo pripravené spojiť obchod s projektmi v rámci zelených investičných schém. „AAU sú pre väčšinu kupujúcich atraktívne vtedy, keď sú súčasťou schémy GIS,“ tvrdí A. Arvanitakis z Point Carbonu. A druhá otázka znie: Ako bude Environmentálny fond hospodáriť so získanými peniazmi? História siahajúca od ministra Lászlóa Miklósa až po dnešok neveští nič dobré.
Foto - Bloomber, SITA/Michal Burza
